23. nedeľa cez rok A

 

Bratské napomínanie                                           Mt 18, 15 – 20

 

Napomenutie je jedným z prejavov lásky a iba ako dôkaz lásky má šancu priniesť ovocie. Je to však mimoriadne ťažké gesto a vyžaduje si veľkú zrelosť. Jedno je isté. Čím častejšie ktosi napomína iných, tým viac sám potrebuje napomenutie a skúsenosť potvrdzuje, že tým ťažšie aj napomenutie prijíma. Človek, ktorý všetkých okolo seba napomína, poučuje, len dokazuje svoju nezrelosť.

Aj napriek zdaniu sú to veci veľmi aktuálne a stretávame sa s nimi na každom kroku. Rodičia napomínajú dieťa stokrát denne: ako to píšeš, ako to sedíš, nechaj to, nebi sa, jedz, atď. Neuvedomujú si, že z takéhoto napomenutia nič nevyplýva, že z dieťaťa sa môže stať obmedzený človek s vedomím, že čokoľvek urobí, aj tak sa to mame nebude páčiť. Beda, ak takáto matka prenesie toto neustále napomínanie z dieťaťa na manžela, alebo pokračuje aj v čase dospievania detí.

Na čo treba pamätať pri napomínaní?

V prvom rade na to, že všetky napomenutia treba začať od seba. „Vidíš smietku v oku svojho brata, a brvno vo vlastnom oku nevidíš. Pokrytec, vyber najprv brvno zo svojho oka, aby si mohol vybrať smietku z oka brata“. Vždy je potrebné začínať od seba. Výborným poznatkom je, že najviac nás znervózňujú tie chyby blížnych, ktoré máme sami. Teda skôr, ako otvoríme ústa, aby sme napomínali niekoho vedľa seba, pozorujme dlhší čas dôkladne seba, či náhodou sami v tomto ohľade nerobíme chyby, aby sa neukázalo, že vidíme smietku v oku druhého ale nevidíme brvno vo vlastnom.

Dospelých ľudí možno napomínať veľmi zriedkavo a iba v prípade ohrozenia veľkých hodnôt. Ak vidíme vážne nebezpečenstvo, ako začiatok zlozvyku opilstva, zlého priateľstva, pohoršenia, vtedy treba napomenúť.

Napomíname medzi štyrmi očami, po hlbokom premyslení a premodlení. Napomínanie musí byť diskrétne, podané v zodpovednom momente, musí sa zakladať na dôvere. Čím viac ktosi dôveruje, tým je väčšia šanca, že napomenutie bude účinné. Ak chýba dôvera, je zbytočné napomínať. Treba pritom pamätať, že každé napomenutie je trpké a nikto ho rád nepočúva. V opravdivej láske je to trpké gesto tak pre napomínajúceho, ako aj pre napomínaného.

Vo výnimočných prípadoch, keď je vec vážna a okrem toho známa aj iným, v starostlivosti o záchranu človeka, je potrebné zavolať si na pomoc svedka. Avšak takéto napomenutie nemožno chápať ako odsúdenie napomínaného. Musí vedieť, že je to vykonané z veľkej starostlivosti o jeho dobro.

Tam, kde vstupuje do hry ohrozenie spásy človeka, treba niekedy využiť i pomoc kňaza. Je to zvlášť vtedy dôležité, keď napomínaná osoba dôveruje danému kňazovi. Vtedy autorita Božej moci, akou disponuje kňaz, môže rozhodnúť o prijatí napomenutia.

Neustále musíme pamätať na to, že účinne môže napomínať len ten, kto opravdivo miluje. Ak nemiluje, tak keď napomína, hlboko raní. Podľa umenia, ako človek napomína, poznáme zrelosť človeka i hĺbku jeho lásky.

 

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik.

Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi. A zasa vám hovorím: Ak budú dvaja z vás na zemi jednomyseľne prosiť o čokoľvek, dostanú to od môjho Otca, ktorý je na nebesiach. Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“

 

V osemnástej kapitole Matúšovho evanjelia Ježiš vysvetľuje svojim učeníkom niektoré základné požiadavky kladené na tých, ktorí žijú spoločne v jeho mene. Dnes teda načúvame Ježišovým slovám o neľahkom umení bratského napomínania.

V každej forme spoločného života nastáva chvíľa, keď sa niekto dopustí hriechu. Môže to byť osobná urážka, alebo hriech, ktorý je viditeľný pre všetkých. Ale ako jednať s tým, kto sa takto poškvrnil? V prvom rade je potrebné uvedomiť si skutočnosť hriechu – nesmieme v mene pokojného spolužitia predstierať, že sa nič nestalo. Ešte horšie by bolo, keby sme sa týmto úmyselným prehliadaním dopúšťali spoluviny s tým, kto upadol do hriechu. Platí totiž, že každý z nás je strážcom svojho brata (porov. Gn 9,4) a pred Pánom má zodpovednosť za to, aby sa pokúsil hrešiaceho odvrátiť od cesty, ktorá vedie k záhube: „Ak vtedy, keď poviem bezbožnému: "Bezbožník, určite zomrieš!", nebudeš hovoriť, aby si bezbožníka vystríhal pred jeho cestou, ten bezbožník zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem požadovať z tvojej ruky“ (Ez 33,8).

V tomto zmysle nám Ježiš tiež hovorí: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata“ (Mt 18, 15), pretože, ako hovorí prorok, ak sa bezbožný odvráti od svojho konania, bude žiť (Ez 33,11). Odvaha obrátiť sa na svojho brata vo vhodnom okamihu s jasným slovom z očí – do očí nás oslobodzuje od rizika, že vo svojom srdci budeme k nemu prechovávať nenávisť, budeme reptať proti nemu a hovoriť o ňom s niekým ďalším za jeho chrbtom, že sa budeme považovať za niečo lepšie, než je on, že budeme kritizovať triesku v jeho oku, bez toho aby sme si všimli brvno vo vlastnom oku (porov. Mt 7,3). Táto odvaha nás môže urobiť schopnými, aby sme prijali upozornenie a napomínanie, keď my sami upadneme do hriechu.

Napomínanie sa má odohrávať v atmosfére láskavosti a trpezlivosti (porov. Gal 6,1; 1Sol 5,14; 2Tim 2,25). Nesmieme sa pritom vyvyšovať nad vinníka a ospravedlňovať to obvyklým klišé, že chceme len jeho dobro. To je tiež úmysel, ktorý vyžaruje z Ježišových slov, v ktorých ide o rozlišovanie preniknuté milosrdenstvom; napomínanie má byť odstupňované: „Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov“ (Mt 18,16, pozri Dt 19,15). „ Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi“ (Mt 18,17). Tak sa teda napomenutie bratov môže stať cirkevnou záležitosťou v duchu lásky, ktorá je jediným zákonom ovládajúcim kresťanské spoločenstvo. Táto láska si je vedomá, že hriech jedného údu poškvrňuje celé telo, ale zároveň sa jedná o lásku toho, ktorý si neželá, aby sa čo i len jedna jeho ovca stratila (porov. Mt 18,9 – 14). Ale napriek tomu všetkému môže brat zotrvať na svojej ceste smerujúcej k smrti, a v takom prípade platí, čo hovorí Ježiš ďalej, „nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18,17). To znamená, že hriešnik má byť vylúčený zo spoločenstva. Táto „exkomunikácia“, vykonaná s hlbokým smútkom v srdci, iba potvrdzuje vôľu brata oddeliť sa od spoločenstva ...

Aj v prípade takéhoto ďalekosiahleho rozhodnutia musí v konaní spoločenstva prevládať milosrdenstvo, ktoré Ježiš tak silne požadoval od tých, ktorí v neho veria. Pochopíme to z Majstrových slov: „Veru, hovorím vám: Čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 18,18). Týmto spôsobom Ježiš odovzdáva všetkým svojim učeníkom zodpovednosť, ktorú predtým zveril výhradne Petrovi (porov. Mt 16, 19), totiž právomoc vylúčiť a znova niekoho prijať do kresťanského spoločenstva. Do akej miery by sa mali tieto rozhodnutia prijať? Tou mierou je ochota k bezhraničnému odpusteniu, pretože bratovi hriešnikovi máme odpustiť dokonca sedemdesiatsedem ráz (porov. Mt 18,22), ako to Ježiš objasní ihneď potom v reakcii na Petrovu otázku. Veď ako by sme potom mohli s úprimným srdcom povedať: „A odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mt 6,12)?

Veľmi významné je, že medzi Ježišovým ponaučením o bratskom napomínaní a jeho slovom o odpustení stojí nabádanie k spoločnej modlitbe v jeho mene, ktorá znamená, že Otec nás určite vypočuje. Áno, keď sa v modlitbe prejavuje jednomyseľnosť a keď sa usilujeme o to, aby sme mali Kristovo zmýšľanie (porov. Flp 2,5), potom je on sám prítomný a vykonáva svoju úlohu sudcu v kresťanskom spoločenstve. „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20). Ježiš nám teda dal toto ubezpečenie, ale položme si otázku: Dokážeme sa jednomyseľne modliť predtým, ako pristúpime k rozhodovaniu o bratovi, za ktorého Kristus položil svoj život (1Kor 8,11)?

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: