20. nedeľa cez rok A

 

Modlitba matky                                Mt 15,21-28

 

Dnešné Evanjelium predstavuje otrasnú scénu modlitby matky spred dvadsiatich storočí. Usilovnej prosby, s akou sa obrátila pohanka na Ježiša, pričom prosila o záchranu dieťaťa, svojej dcéry. Je to dramatická modlitba, pretože Ježiš hneď neodpovedá, a keď začína hovoriť s touto ženou, tak namiesto toho, aby jej dal to, o čo prosí, ubližuje jej, keď ju prirovnáva k psovi. Tak často sa hovorí o dobrote a láskavosti Ježiša – oplatí sa dobre (hlbšie) zamyslieť nad touto scénou. Ako by sme hodnotili takéto správanie Ježiša voči úbohej matke? Takáto dobrota Boha je vzdialená od našich predstáv o dobrote, vzdialená od nadbiehania, od náhlenia na každé zohnutie prsta človeka, ktorý potrebuje pomoc. To je dobrota príliš prísna, tvrdá, náročná. Dobrota, v ktorej ide o iné hodnoty, ako si my myslíme.

Treba to vidieť, lebo ináč budeme prežívať mnoho kríz vo svojom náboženskom živote. Budeme prosiť, a uvidíme, že Boh nielenže nedáva to, o čo nám ide, ale nás chápe ako prosiaceho psa. Ľahko môžeme premeniť slová modlitby na slová vzbury proti bezcitnému Bohu. Zdanlivá prísnosť Krista, keď nevenoval pozornosť prosiacej matke, má však úplne iný cieľ. Boh vo svojej dobrote chce zdokonaliť hodnotu oveľa väčšiu ako zdravie dcéry, túži zdokonaliť vieru matky. Každé mlčanie Boha na prosbu, ktorá Mu je prednášaná, je skúškou viery toho, kto sa modlí. Boh vie, čo nám treba. Môže nám dať všetko, o čo prosíme, a ak odkladá, ak nás chápe ako zavýjajúcich psov, tak preto, aby zdokonalil našu vieru. Žiaden z Apoštolov nepočul pochvalu, akú počula tá pohanka z úst Ježiša. Žena, vystavená skúške, prirovnaná psovi, neodišla od Ježiša, ale verila, že jedine On môže vyliečiť jej dcéru, súhlasila s tým, aby bola zavýjajúcim psom pri nohách Pána, lebo aby obsiahla omrvinku zdravia pre svoje dieťa. Dostala viac ako prosila. Dcéra vyzdravela, a ona odišla hrdá, lebo bola postavená ako vzor pre všetkých Židov, plná radosti kvôli sile svojej viery, pričom mala potvrdenie samého Ježiša: „Žena, veľká je tvoja viera“.

Hovorím o tom, pretože v živote každého človeka, ktorému záleží na rozvoji viery, skôr či neskôr sa zopakuje táto situácia. Človek prosí celou svojou bytosťou, a nebo mlčí alebo dokonca naopak, odpovedá akoby úderom palice po žobrajúcich rukách. To sú veľmi ťažké chvíle. Vtedy sa rozhoduje o osudoch náboženského života a šťastia človeka. Keby Kanaánčanka odišla, urazená slovami Ježiša, bola by nešťastná i jej dcéra i ona sama na celý život. Pretože vytrvala, pričom prekonala ťažkú skúšku, odišla plná šťastia. Skôr, ako sa rozhodneme o čosi prosiť Boha tak, že zaangažujeme svoje srdce, musíme si uvedomiť, že dobrému Bohu viac záleží na vzraste a zdokonalení našej viery, našej dôvery, ako na uskutočnení prosieb, ktoré Mu predkladáme. Často táto realizácia závisí od našej vytrvalosti v modlitbe. To, že nedostávame, často je následkom toho, že nie sme vytrvalí. Vtedy vždy odchádzame od Boha smutní. A je to naša vina, nie Jeho, lebo On chce, aby sme zo stretnutia s Ním vždy odišli bohatší.

 

Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo.

Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“

On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“

„Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“

Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá.

 

Ježiš opúšťa Genezaret, mesto na území Izraela a vydáva sa „do okolia Týru a Sidonu“ (Mt 15,21). Keď ho odmietli izraelské autority, vydáva sa na sever do kraja pohanov, ako to už pred ním urobil prorok Eliáš (porov. 1 Kr 17,2-24).

V tomto kraji Ježišovi vyšla v ústrety jedna kananejská žena, teda pohanka; Marek ju opisuje o niečo presnejšie, ako „Sýrofeničanku“ (porov. Mk 7,26). Žena ho úpenlivo prosila: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch“ (Mt 15,22). Vzývala ho ako Mesiáša, a tak ukázala, že pozná nádej Izraela; jej slová navyše ukazujú veľkú dôveru v Ježišove schopnosti uzdraviť jej dcéru. Ale Majster jej neodpovedal. Učeníci ho preto začali prosiť: chcú, aby už odišla a dala im pokoj, lebo už ich značne obťažuje svojím neustálym prenikavým volaním. Ale Ježiš povie niečo úplne nečakané: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela“(Mt 15,24); napokon, pri vyslaní Dvanástich tiež nariadil, že majú ísť len za stratenými ovcami z izraelského domu (porov. Mt 10,6). Ježiš, ako syn Izraela koná v súlade s časom, ktorý je určovaný múdrym Božím plánom, a preto svoje pôsobenie v danom okamžiku smeruje len k ľudu zmluvy a požehnania. Až po svojom vzkriesení vyšle učeníkov, aby mu získavali učeníkov zo všetkých národov zeme (porov. Mt 28,19) ...

Ale žena neprestáva so svojím znepokojujúcim naliehaním, klania sa Ježišovi a znovu opakuje svoju prosbu: „Pane, pomôž mi!“ (Mt 15,25). Teraz jej Ježiš odpovedá, aj keď jeho slová vyjadrujú odmietnutie: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám“ (Mt 15,26). Vlastné deti sú predsa Izraeliti, pretože Izrael je prvorodeným Božím synom (porov. Ex 4,22); psy sú pre Izraelitov nečisté zvieratá, ktoré v Písme symbolizujú pohanov. Žena reaguje v súlade s teologickou motiváciou, preto povie: Áno, Pane. (Mt 15,27), ale zároveň si ďalej vraví po svojom a dodá: „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov“ (Mt 15,27). Jej slová ukazujú hlbokú a reflektovanú vieru: Áno, my pohania sme psi, ale verím, že Boh, ktorý vo svojej láske dáva chlieb všetkým ľuďom, neopustí ani nás v našich potrebách. Ježiš v jej slovách rozpoznáva hlbokú vieru, a preto napokon mení svoj postoj: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15,28), a to slovo spôsobí okamžité uzdravenie jej dcéry. Ježišovmu výroku ale musíme rozumieť v celej jeho komplexnosti: nepredkladá žene žiadne ďalšie podmienky, nehovorí jej: „Keď budeš mať vieru, urobím pre teba to, o čo žiadaš.“ Ani inokedy nikomu nepovedal: „Ak budeš mať vieru, tak ťa spasím.“ Nie , Ježiš rozpoznáva vieru človeka, ktorý stojí pred ním, a vie takej osobe vnuknúť ďalšiu dôveru. Preto tiež tak často opakuje: „Tvoja viera ťa uzdravila“ (Porov. Mt 9,22; Mk 10,52). Rímskemu stotníkovi, ďalšiemu pohanovi, hovorí: „Choď a nech sa ti stane, ako si uveril“ (Mt 8,13). To je tiež príznačný rys Ježišovej autority: dokáže, aby ľudia, ktorých má pred sebou rástli, keď im otvára nečakané priestory nového života. Týmto spôsobom rúca bariéry, ktoré oddeľujú ľudí od seba navzájom, a tak nám oznamuje, že po stretnutí s ním sa človek znovu stáva jednoduchou ľudskou bytosťou stvorenou na Boží obraz a k Božej podobe. Stretnutie s Kanánčankou je dôležitým výrazom Ježišovej otvorenosti voči pohanom, rovnako ako ním bude rozmnoženia chlebov na nasýtenie zástupov, po ktorom zostane sedem košov zvyšných odrobín, čo je symbol sedemdesiatich národov zeme (porov. Mt 15,32-39). Medzi tieto národy by sme mali započítavať aj nás, teda kresťanov pochádzajúcich z pôvodne pohanských národov. Prostredníctvom týchto znamení Ježiš jasne ukazuje, že hostina Božieho kráľovstva je prístupná pre všetkých (porov. Mt 8, 11). Mali by sme na to pamätať, keď sme vystavení pokušeniu vztyčovať nové oddeľujúce hradby, plod našej neprístojnej a neprimeranej horlivosti ...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: