Malá viera                                                                     Mt 14, 22 – 33

Len čo Ježiš nasýtil zástupy, rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“

Keď Ježiš nasýtil veľký zástup (porov. Mt 14,13-21), nariadil svojim učeníkom, aby sa preplavili na druhý breh Genezaretského jazera, zatiaľ čo on sa ešte zdržal na mieste, aby prepustil tých, ktorí za ním vyšli do opustených končín. Ježiš venoval veľkú pozornosť medziľudským vzťahom: všetky zázračné znamenia, ktoré vykonal, sú vyjadrením jeho starostlivosti o ľudí, s ktorými sa stretával. Zároveň však zakotvoval svoj život v hlbokom a dôveryplnom vzťahu k nebeskému Otcovi. To je tiež dôvod, prečo tak rád vyhľadával osamelé miesta, kde by mohol byť pred Bohom v úplnom sústredení a otvorenosti jeho vôli ohľadom svojho ďalšieho pozemského života. Aj teraz počujeme, že vystúpil na vrch, aby sa tu v ústraní modlil (porov. Mt 14,23).

Keď sa priblížil večer, bol Ježiš ešte sám. Loďka s učeníkmi bola v tú chvíľu na jazere, kde sa dostala do búrky a vlnobitia: evanjelista v tom vidí symbol plavby krehkého člna cirkvi po hladine dejín, kde sa bude musieť stretávať s vlnobitím odporu a búrkami vnútorných sporov... Ježiš však cirkev nenechá bez pomoci: on sa totiž nielen modlí za svoje spoločenstvá, ale tiež sa medzi svojimi učeníkmi milosrdne sprítomňuje. Sám to predsa jasne povedal: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do konca sveta!“ (Mt 28,20) Nuž teda „nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš“ (Mt 14,25). Áno, Ježiš je Emanuel, Boh s nami, ktorý je nám vždy po boku, keď sa zdvíhajú vlny a obklopuje nás búrka (porov. Ž 46,4). On kráča po mori, kde jeho šľapaje nie sú viditeľné, aby nás viedol (porov. Ž 77,20-21) a tiež doviedol do vytúženého prístavu (porov. Ž 107,23-30). Vieme ale rozpoznávať jeho prítomnosť a vkladať do neho svoju vieru?

Učeníci boli s Ježišom uprostred mora v tú noc, kedy dokázal utíšiť mohutnú búrku svojím slovom (porov. Mt 8,23-27), a predsa sú teraz, keď ho vidia kráčať po hladine, rozrušení a zmieta nimi strach, a preto kričia. Podľahli totiž dojmu, že je to prízrak. Ježiš ich ale niekoľkými mimoriadnymi slovami uvádza do reality a zaháňa ich obavy i vnútorné rozrušenie, aby sa v ich srdciach mohla rozhostiť dôvera: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ (Mt 14,27) Prísne vzaté Ježiš hovorí: „Ja som,“ čo znamená nepochybnú narážku na Božie meno zjavené Mojžišovi (porov. Ex 3,14). Je veľa druhov strachu, ktoré nami zmietajú. Všetky ale nachádzajú spoločného menovateľa v strachu zo smrti (porov. Jób 18,14). Boh však vždy nabáda veriacich k tomu, aby sa nebáli, aby prebývali v izbe a bezpečí, ktoré prichádzajú od neho, ako nám to dokladá Sväté písmo od knihy Genesis (porov. Gn 15,1) až po knihu Zjavenia (porov. Zjv 2 , 10). Túto výzvu Ježiš sám svojim poslucháčom nezvyčajne často opakuje. Rovnaké posolstvo vyslovuje aj ako vzkriesený, keď hovorí so ženami za svitania dňa po sobote (porov. Mt 28,10). Ježišovo vzkriesenie je udalosť, ktorá je definitívnym znamením víťazstva lásky nad smrťou.

Naša odpoveď na túto výzvu by mala spočívať v pevnej viere, v hlbokej vnútornej istote ohľadom Pánovej lásky k nám, bez toho aby sme potrebovali nejaké ďalšie dôkazy. Napriek tomu často podliehame pokušeniu žiadať od Ježiša nejaký hmatateľný dôkaz, ako to v dnešnom evanjeliu robí Peter: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ (Mt 14,28). Ježiš vo svojom veľkom milosrdenstve hovorí: „Poď!“ (Mt 14,29), a tak to, čo je nemožné, sa stáva možným a vďaka jeho slovu môžeme pevne pozerať na Ježiša, ktorý je cieľom nášho putovania. Keď si však Peter zase uvedomí silu víchrice, prevládne v ňom znovu starý strach, takže sa začne topiť. Nezostáva mu nič iné ako volať: „Pane, zachráň ma!“ (Mt 14,30) Ježiš mu rýchlo podá ruku a potom Petra právom vyhreší: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ (Mt 14,31) Táto otázka Petra prinúti, aby si uvedomil neveru, ktorá je v ňom zakorenená. Rovnaká otázka by však mala zaznievať aj v našom srdci. Veď v nedávnej minulosti Ježiš učeníkom položil podobnú otázku: „Čo sa bojíte, vy maloverní?“ (Mt 8,26)

Keď Ježiš konečne vstúpi do loďky, víchor sa utíši. Učeníci sa mu začnú klaňať a toto gesto adorácie sprevádzajú slávnostným vyznaním viery: „Naozaj si Boží Syn!“ (Mt 14,33). Ježiš mlčí. Neskôr objasní, čo znamená jeho identita Božieho Syna (porov. Mt 16,16.21), teraz je jeho mlčanie otázkou položenou aj nám samotným: sme ochotní priľnúť k nemu a premôcť svoj strach, sme ochotní veriť v jeho lásku (porov. 1 Ján 4,16)? Pevná dôvera je znakom opravdivosti každého vyznania viery prednášaného našimi ústami ...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi