Nechajte obilie a kúkoľ rásť spolu                             Mt 13, 24-30

V živote môžeme stretnúť mnoho ľudí, ktorí neberú vážne Ježišove podobenstvo o kúkole. Prečo je toto ponaučenie tak často podceňované alebo prekrúcané? Jedni snívajú o čistom láne pšenice, pričom ho hľadajú tu na zemi. Nenapraviteľní idealisti, ktorí aj napriek rozčarovaniu stále chcú nájsť spoločenstvo zložené výlučne z dobrých ľudí. Takéhoto spoločenstva niet, a ak sa objaví, tak vopred vieme, že zakrátko zlo zaseje v ňom svoje zrno.

Iní za každú cenu chcú vytrhnúť zlo, pričom by zničili mnoho dobra, a predovšetkým seba. To sú tí, ktorí v nezdravej ambícii sú presvedčení, že dokážu vykoreniť zlo. Po rokoch úsilia znechutení strácajú sily. Namiesto toho, aby sa skoncentrovali na zdokonalenie a rozmnoženie dobra, zaangažovali sa do diela vykoreňovania zla, čo je predsavzatím vopred odsúdeným na neúspech.

Nakoniec sú i takí, ktorí keď sa musia zmieriť s jestvovaním zla, nutne chcú rozdeliť lán pšenice na dve časti: na jednej chcú pestovať pšenicu, druhú chcú určiť na kúkoľ. Keď delia prostredia na tvorivé, dobré, šľachetné a demoralizované, padlé, zlé, zjednodušujú problém, lebo i v náboženských spoločenstvách rastie kúkoľ i vo väzenských celách dozrieva pšenica.

Je potrebné počuť Ježišove slová: „nechajte oboje rásť až do žatvy“. Treba sa zmieriť s rastom zla a netrhať si kvôli tomu odev. Treba vyrásť v blízkom susedstve zla a naplniť klas svojho srdca drahocenným zrnom dobroty. Takéto riešenie podáva Ježiš, Jeho Evanjelium je cez tento realizmus krásne.

Majster z Nazaretu nám otvára oči na zlo, ktoré rastie vedľa nás a vystríha, aby nevzrastalo v nás. Tým učí odvážnemu pohľadu na svet a jeho skutočnosť. Premena sveta nespočíva vo vytrhávaní kúkoľa, ale v dozrievaní dobra. Definitívne očistenie nastane až v čase žatvy. Sám Pán sa bude venovať dobrému zrnu, keď ho zhromaždí do sýpky a On sám sa bude venovať kúkoľu. Až vtedy bude rozdelené to, čo je dobré a to čo je zlé. Iné budú osudy zrna, a iné osudy kúkoľa.

Zlom sa jednoducho netreba zaoberať. Celú pozornosť je potrebné skoncentrovať na pestovanie dobra. Zlo treba vidieť jasne, ale škoda drahocennej energie a času, aby sme sa mu venovali. Treba poznať spôsob jeho siatia, vzrastu a dozrievania. Netreba sa diviť, že je tu, že vzrastá, že sa objavuje blízko nás. Táto jeho blízkosť musí tým viac mobilizovať k väčšej horlivosti v konaní dobra.

V kontexte tohto podobenstva je potrebné preskúmať v Evanjeliu dejiny Judáša. On bol ako kúkoľ zasiaty do skupiny Dvanástich. Ježiš ho mohol vytrhnúť už na začiatku, vedel totiž dôkladne rozlíšiť pšenicu od kúkoľa, a predsa to neurobil. Chcel, aby apoštoli dozrievali v susedstve srdca, v ktorom vyrástlo zrno zla. Sám predsa dlhé mesiace žil veľmi blízko zradcu. Čakal, až nadíde čas žatvy. Pravdepodobne v ten istý deň smrť zotína zrelý Klas, keď na Golgote vysýpa zrno spásy na celú zem a zasahuje i Judáša, keď vysypáva z jeho srdca kúkoľ zla. Nadišla hodina oddelenia pšenice od kúkoľa.

Podobenstvo o kúkole musí byť dôkladne premyslené predovšetkým vychovávateľmi. Deti a mládež treba pripravovať na spolužitie so zlom, ktoré jestvuje vo svete. Treba ich naučiť rozlišovať pšenicu od kúkoľa. Naplniť ich tým, aby si zamilovali dobro, aby mu zostali verné dokonca vtedy, keď sa ocitnú vo veľmi blízkom susedstve zla. Naučiť ich tej veľkej múdrosti, ktorá sa nepohoršuje nad zlom, ale vie proti nemu postaviť dobro. Takýchto múdrych vychovávateľov, zvlášť v rodinnom dome, veľmi treba. Oni rozhodujú o kvalite kresťanstva v budúcich pokoleniach.

Ježiš predniesol zástupom aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel.

Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: ‚Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ?‘ On im vravel: ‚To urobil nepriateľ.‘ Sluhovia mu povedali: ‚Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?‘

On odpovedal: ‚Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.‘“

Dnes pokračujeme v načúvaní Ježišovým slovám zaznamenaným v trinástej kapitole Matúšovho evanjelia, konkrétne podobenstvom o kúkoli, ku ktorému sám Ježiš pripája pomerne rozsiahly komentár a potom podobenstvom o horčičnom zrnku a o kvase (Mt 13,24). Rozprávanie sa začína vetou: „Nebeské kráľovstvo sa podobá...“ (Mt 13,24). Ježiš používa obrazy zo života, pretože dobre vie, že nebeské kráľovstvo je živou a dynamickou skutočnosťou, ktorá sa rozvíja vďaka Božiemu pôsobeniu.

Istý človek zasial na svojom poli sa dobré zrno. Lenže, keď všetci spali, prichádza jeho nepriateľ, aby do obilného poľa zasial burinu. Keď sa priblíži čas žatvy, objavuje sa zmes obilia a buriny, takže jedno sa nedá oddeliť od druhého. Niektorí horliví služobníci chcú burinu z poľa vytŕhať, ale hospodár to odmieta: „On odpovedal: »Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.«“ (Mt 13,29-30). Až potom vydá príkaz, aby sa zrno oddelilo od buriny: dobrá úroda príde do sýpky, zatiaľ čo burinu hodia do ohňa a spália. Až teraz nastane oddelenie a to výlučne na Pánov príkaz. Nemôžeme to robiť skôr a len z vlastnej iniciatívy my, ktorí sme iba jeho služobníci a nie sudcovia.

Boh rozsieva svoje slovo a svojou životodarnou energiou neustále pôsobí jeho rast, čo odkazuje na rast jeho kráľovstva. Napriek tomu musíme konštatovať, že vedľa dobra je pohoršujúco prítomné aj zlo, dielo nepriateľa, teda zlého ducha. Zlo preniká ľudstvom, Cirkvou a – ak sme ochotní to uznať – tiež srdcom každého z nás. Ježiš nás upozorňuje, že až príliš často prispievame k jeho šíreniu, lebo nie sme dostatočne bdelí a akoby spíme... Lenže vo chvíli, keď sme bolestivo postavení pred pohoršujúcu zmes dobrého zrna a buriny, reagujeme nesprávne – sme netrpezliví a chceme vykonať súd, ktorý ale prináleží výlučne Pánovi a Synovi človeka, až príde v svojej sláve (porov. Mt 25,31- 46). V Cirkvi sa neustále vyskytujú ľudia, ktorí sami seba považujú za spravodlivých a zaslepení svojimi domnelými istotami potom požadujú, aby Cirkev bola spoločenstvom iba úplne čistých ľudí. Lenže tých naozaj spravodlivých pozná jedine Pán a zjaví ich v deň súdu, teda žatvy (porov. Joel 4,13; Zj 14,15-16) a uvedie ich do svojho Kráľovstva. V súčasnosti je Božia trpezlivosť veľkou šancou pre každého z nás, aby sme sa naozaj obrátili a prijali ponuku spásy (porov. 2 Pt 3,15) ...

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek