15. nedeľa cez rok A

 

Rozsievač vyšiel rozsievať                                      Mt 13, 1 – 13

 

Podobenstvo o rozsievačovi, ktoré budeme počuť v dnešnom úryvku evanjelia, hovorí o ťažkostiach, na ktoré naráža Boh, keď chce presvedčiť človeka o tom, že Jeho požiadavky vedú k šťastiu. Keď nás Boh chce presvedčiť, používa slovo. Zo skúsenosti však vieme, že ak chceme niekoho presvedčiť, nestačí len podanie správy. Presvedčenie sa rodí až po dobrovoľnom prijatí slova a prispôsobení svojho spôsobu myslenia tomuto slovu.

Aké sú prekážky, ktoré sťažujú, ba niekedy dokonca znemožňujú Bohu presvedčiť človeka o správnosti Jeho požiadaviek?

Prvou z nich je podceňovanie zla, ktoré jestvuje vo svete. Mnoho ľudí si myslí, že zlo je výlučne záležitosť filozofie, že je to istý teoretický predpoklad potrebný na vysvetlenie skutočnosti, ktorá nás obklopuje. Zatiaľ však zlo je veľmi konkrétne a veľmi silné. Každý, kto podcení zlo jestvujúce vo svete, skôr či neskôr sa dopustí omylu, za ktorý zaplatí vysokú cenu.

Druhá prekážka, ktorá znemožňuje Bohu presvedčiť človeka o šťastí ukrytom vo viere, je nedostatok vytrvalosti z našej strany. Presvedčenie obsahuje dlhý proces, je to postupné dorastanie na veľké hodnoty. Ak niekomu chýba vytrvalosť v zapúšťaní koreňov do tvrdej skutočnosti evanjeliovej zeme, toho nikdy dokonca ani Pán Boh nepresvedčí. To je obraz zrna, ktoré preto, že nemalo korene, bolo spálené slnkom.

Treťou prekážkou, ktorá sťažuje Bohu presvedčiť človeka o hodnotách evanjeliového života, je nedostatok kritiky a odstupu od slova, ktoré prichádza zo sveta. Dnešný svet pomocou všetkých dostupných prostriedkov propagandy ustavične sa nás usiluje presvedčiť, že v ňom nájdeme pravé šťastie. Kto nechce uznať túto argumentáciu, nedokáže vidieť silu argumentov, ktoré podáva Boh. To je obraz zrna zahlušeného tŕním.

Jedine človek ostražitý pred zlom, vytrvalý v rozvoji svojej osobnosti a kritický voči argumentom, ktoré podáva svet, je schopný prijať Božie slovo a objaviť jeho hodnotu.

V podobenstve o rozsievačovi je potrebné vidieť ešte jednu pravdu. Vtáky zničili jedno zrno, slnko spálilo druhé, pretože nemalo korene, tŕnie zahlušilo tretie, naproti tomu štvrté prinieslo stonásobnú úrodu. Poznávame tu čosi z tajomstva stratégie Boha. Stvoriteľ súhlasí s tým, aby bolo mnoho zŕn zničených, pretože z jedného, pestovaného až do žatvy, bude sto iných zŕn. Zlo musí začínať ničenie znovu, pričom má pred sebou ešte ťažšiu úlohu. Dotýkame sa tajomstva kresťanského optimizmu. Ak sa niekto z nás otvorí Bohu a chce, aby ho Boh presvedčil, jeho život prinesie bohatú úrodu. Ak ho dokonca zlo zasiahne, keď klas jeho srdca bude už plný, vysype sa z neho nové cenné zrno, ktoré v nasledujúcom pokolení bude prinášať úrodu na zemi.

 

V ten deň vyšiel Ježiš z domu a posadil sa pri mori. Okolo neho sa zhromaždili veľké zástupy. Preto nastúpil na loďku a sadol si; a celý zástup stál na brehu. Hovoril im veľa v podobenstvách: „Rozsievač vyšiel rozsievať. Ako sial, niektoré zrná padli na kraj cesty; prileteli vtáky a pozobali ich.

Iné padli na skalnatú pôdu, kde nemali veľa zeme, a hneď vzišli, lebo neboli hlboko v zemi; ale keď vyšlo slnko, zahoreli, a pretože nemali koreňa, uschli. Zasa iné padli do tŕnia, ale tŕnie vyrástlo a udusilo ich. Iné zrná padli do dobrej zeme a priniesli úrodu: jedno stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú.

Kto má uši, nech počúva!“

Tu pristúpili k nemu učeníci a spýtali sa ho: „Prečo im hovoríš v podobenstvách?“ On im odpovedal: „Preto, že vám je dané poznať tajomstvá nebeského kráľovstva, ale im nie je dané. Lebo kto má, tomu sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. Im hovorím v podobenstvách, lebo hľadia, a nevidia, počúvajú, a nepočujú, ani nechápu. Tak sa na nich spĺňa Izaiášovo proroctvo: ‚Budete počúvať, a nepochopíte, budete hľadieť, a neuvidíte. Lebo otupelo srdce tohoto ľudu: ušami ťažko počujú a oči si zavreli, aby očami nevideli a ušami nepočuli, aby srdcom nechápali a neobrátili sa aby som ich nemohol uzdraviť.‘

Ale blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú. Veru, hovorím vám: Mnohí proroci a spravodliví túžili vidieť, čo vidíte vy, ale nevideli, a počuť, čo vy počúvate, ale nepočuli.

Vy teda počujte podobenstvo o rozsievačovi: Keď niekto počúva slovo o kráľovstve a nechápe ho, prichádza Zlý a uchytí, čo bolo zasiate do jeho srdca. To je ten, u koho bolo zasiate na kraji cesty.

U koho bolo zasiate do skalnatej pôdy, to je ten, kto počúva slovo a hneď ho s radosťou prijíma, ale nemá v sebe koreňa, je chvíľkový. Keď nastane pre slovo súženie alebo prenasledovanie, hneď odpadne.

U koho bolo zasiate do tŕnia, to je ten, kto počúva slovo, ale svetské starosti a klam bohatstva slovo udusia a ostane bez úžitku. A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú.“

 

Túto a budúcu nedeľu počúvame trinástu kapitolu Matúšovho evanjelia v ktorej sú vedľa seba postavené niektoré Ježišove podobenstvá týkajúce sa „tajomstva nebeského kráľovstva“ (Mt 13,11).

Ježiš opustil dom v Kafarnaume, kde sa so svojimi učeníkmi obyčajne uchyľoval a vybral sa ku Galilejskému jazeru, kam za ním prišiel veľký zástup ľudí. Majster sa preto rozhodne sadnúť si na loďku a odtiaľ hlásať svoje učenie ľuďom zhromaždeným na brehu jazera. Ježiš neprednáša dlhé a komplikované reči a podľa svojho zvyku sa vyjadruje v krátkych podobenstvách s hlbokým významom. Tieto múdroslovné útvary sa rodia z Ježišovej schopnosti nazerať kontemplatívnym pohľadom na každodenné skutočnosti, ktoré zažíval na vlastnej koži. To je samo jadro Ježišovej jedinečnej schopnosti múdro učiť. Svojimi jednoduchými podobenstvami dokáže aj obyčajným a nevzdelaným ľuďom zjaviť „to čo bolo skryté od stvorenia sveta“ (porov. Mt 13,35; Ž 78,2).

Prvé podobenstvo, v ktorom sa hovorí o semenách padajúcich na rôzne druhy pôdy, je najdôležitejšie, pretože od neho sa odvíjajú aj nasledujúce. Pozoruhodné je, že toto podobenstvo sa odohráva tu a teraz ako pred poslucháčmi, tak v nich. Keď Ježiš hovorí: „Rozsievač vyšiel rozsievať“ (Mt 13,3), tak hovorí o svojom rozsievaní slova o Božom kráľovstve do srdca tých, ktorí ho práve počúvajú na brehu jazera. Ježiš tu obrazne opisuje, ako poslucháči toto slovo prijímajú, alebo ho z rôznych príčin odmietajú. Obracia sa na chápavosť ich srdca s výzvou: „Kto má uši, nech počúva!“ (Mt 13,9). Podľa zvykov, aké mali poľnohospodári Palestíny tej doby, sa sejba uskutočňovala pred oraním. Roľník preto rozhadzoval osivo veľmi štedro do všetkých strán, čo nás môže udivovať. Ježiš potom ukazuje, ako niektoré zrná spadli na kraj cesty, kde ich hneď pozobali vtáky. Iná časť spadla medzi kamene a rýchlo vzklíčila, akonáhle vyšlo slnko, ihneď všetko uschlo, pretože semená nezapustili korene. Ďalšia časť zŕn sa ocitla v tŕní, ktoré zrná udusili. Konečne časť sejby padla aj do úrodnej pôdy, kde zapustila korene a priniesla hojnú úrodu, niekde tridsaťnásobnú, inde šesťdesiatnásobnú, a niekde dokonca stonásobnú.

Potom Ježiš vstupuje do domu (porov. Mk 4,10) a v súkromí učeníkom vysvetľuje význam svojich slov, a tak ich učí počúvať Božie slovo, ktoré s takou štedrosťou hlása. Musíme si otvorene priznať, že všetky štyri druhy pôdy, o ktorých Ježiš hovorí, sú striedavo prítomné v našom srdci: sú to štyri možnosti, ako reagovať na Božie slovo. V prvom rade je potrebné Božie slovo zvnútorniť, pozorne ho „požuť“, inak totiž príde ten zlý a okamžite ho nášmu srdcu odníme. Povrchné načúvanie nemá žiadnu cenu, pretože neprináša žiadnu úrodu –  rovnako ako sejba, ktorá padla na okraj cesty. Ďalej je potrebné v načúvaní vytrvať: je totiž pomerne ľahké prijímať slovo s chvíľkovou radosťou a nechať ho prinášať plody len dočasne, ako sa to deje so sejbou do kamenistej pôdy. Tak sa správajú ľudia, ktorí nemajú pravé zakorenenie, a preto ani nedokážu čeliť ťažkostiam, ktoré sú s autentickým počúvaním spojené. Tiež je nutné stále bojovať so zvodnými modlami tohto sveta najmä s hromadením majetku, inak bude slovo zadusené ako zrno spadnuté do tŕnia, ktoré nikdy neprinesie úrodu v pravý čas. Ježiš nakoniec hovorí: „A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú“ (Mt 13,23). Toto je počúvanie, ktoré slovu ponúka dobré a úprimné srdce (porov. Lk 8, 15). Práve to je protikladom veľmi nebezpečnej duchovnej choroby, ktorú Písmo nazýva tvrdosťou srdca (porov. Dt 10,16).

Úrodnosť ľudského srdca ale nie je samozrejmosťou. Vieme, že vyžaduje vytrvalé každodenné cvičenie v načúvaní, ktoré nemožno považovať ako hromadenie zásluh, ale predovšetkým ako otvorenie sa k pôsobeniu Božieho slova jeho vlastnou silou. Treba si uvedomovať, že Božie slovo je stále účinné (porov. Iz 55,10-11; Hebr 4,12-13), takže toho, kto sa s ním stretne, nikdy neopúšťa takého, aký bol predtým. Keď sa s ním človek stretne, nikdy nemôže zostať nedotknutý alebo neutrálny, pretože buď ho prijíma a obracia sa, alebo ho odmieta a jeho srdce sa zatvrdzuje, ako to Ježiš hovorí svojim učeníkom slovami proroka Izaiáša (porov. Iz 6,9-10). Rovnaké to je aj vo vzťahu k Ježišovej osobe: on je Slovo, ktoré sa stalo človekom, živým tajomstvom nebeského kráľovstva, a práve na spoločenstve s ním potom závisí plodnosť nášho života.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: