Priniesol som meč                      Mt 10, 37 – 42

Pochopenie dnešného náročného úryvku Evanjelia závisí od zohľadnenia kontextu. Ježiš hovorí o potrebe verejného vyznania viery v Neho. „Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom“ (Mt 10,32). Potom dodáva: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi“ (Mt 10,34). Až v tomto kontexte vyslovuje slová: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10,37).

Po výzve k vyznaniu viery v Krista pred ľuďmi upozorňuje, že najťažšie je vyznať ju pred najbližšími. Hovorí: doma, pred rodičmi, deťmi, ženou, svokrom, oikosom, vás čaká najťažší boj o zachovanie evanjeliového postoja. Najbližší vám budú najviac sťažovať život podľa Evanjelia. Nečakajte ideálnu situáciu. Preto vám nepodávam olivovú ratolesť, ale meč. Budete ho potrebovať nie na zabíjanie najbližších, ale na preťatie pút príbuzenstva, ktoré vám sťažujú vernosť Kristovi. Boh totiž vyžaduje nielen väčšiu lásku, ako je tá, ktorou obdarúvame blízkych, ale úplné podriadenie každej lásky – Jeho láske.

Výborne to pochopil sv. František z Assisi. Miloval matku, miloval otca – ale miloval aj Boha. Miloval Ho viac ako rodičov. Keď sa ho otec za každú cenu usiloval donútiť, aby sa mu podriadil, pričom mu pripomínal, za čo všetko mu syn vďačí: živobytie, výchovu, vzdelanie... – syn pred očami zhromaždeného zástupu vyzlieka svoj odev a podáva otcovi. Verejne siahol po meči, o ktorom hovorí Ježiš v Evanjeliu, pričom preťal puto pozemskej lásky syna voči otcovi, ktoré ho sužovalo.

Nie je však ľahké opustiť dom, zrieknuť sa matky, otca, nie je to ľahké dokonca ani vtedy, keď to robíme pre Boha. Použitie meča, ktorý nám daruje Kristus na preťatie pút, ktoré nás udržujú pri tom, čo je dočasné, je ťažké a vyžaduje veľkú odvahu. Lebo ťažko je žiť na zemi a nemilovať. Človek, ktorý pretína všetky priateľské kontakty s ľuďmi, usychá v samote. Preto sv. František po tejto dramatickej scéne, v ktorej opustil nervózneho a z Božích vecí nič nechápajúceho otca, pristúpil k žobrákovi, pobozkal mu ruku a povedal: „Od dnes ty budeš mojím otcom“.

Dotýkame sa tu dôležitých vecí. Aká má byť láska, aby netvorila prekážky v stretnutí s Bohom? Odpoveď Evanjelia je jasná: obetavá láska. Najvrúcnejšia láska voči rodičom, deťom, žene, priateľom môže byť veľkým a pekným stretnutím na ceste k Bohu, ak je láskou obetavou, ak sa jej dokážeme vzdať kvôli vyšším hodnotám. Vtedy „strata“ milovanej osoby, ktorá siaha po väčších hodnotách, nech by boli akékoľvek, prináša tiež radosť a šťastie.

Pravá láska vždy túži po tom, čo je najcennejšie pre milovanú osobu. Na druhej strane láska dobyvačná, závistlivá, ktorej chýba duch obety, tvorí prekážku v stretnutí s Bohom, lebo sa usiluje zachovať milovanú osobu pre seba. Kristus hovorí, že najťažší boj čaká tých, ktorí musia preťať takúto dobyvačnú lásku. Im podáva meč.

Ježiš povedal svojim apoštolom: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden.

Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.

Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.

Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal.

Kto prijme proroka ako proroka, dostane odmenu proroka. Kto prijme spravodlivého ako spravodlivého, dostane odmenu spravodlivého.

A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“

Dnešný úryvok evanjelia je záverečnou časťou Ježišovej reči k apoštolom, ktorí vychádzali na svoju prvú misiu. Tieto slová sa hlboko dotýkajú každého kresťana, ktorý je predsa povolaný k tomu, aby svojím životom a aj svojimi slovami ohlasoval, že v Kristovi sa „priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 10,7).

Keď chceme prinášať Krista druhým, je potrebné, aby sme ho najprv my sami prijali ako Pána svojho života.

Vo veršoch, ktoré predchádzajú dnešnému liturgickému čítaniu, Ježiš hovorí: „Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem: Nie pokoj som priniesol, ale meč“ (Mt 10,34). To je meč Božieho slova, ako o ňom hovorí autor listu Hebrejom (porov. Hebr 4,12). Niet sporu o tom, že Božie kráľovstvo, ktoré prináša Ježiš, tichý a bezbranný Mesiáš, je kráľovstvom pokoja a spravodlivosti (porov. Mt 21,5). Nejedná sa o svetský mier, ale o šalom, ktorý zahŕňa aj Boží súd, sprítomňovaný v Ježišovej osobe. Vyjadriť to môžeme aj slovami starca Simeona, ktoré vyslovil nad Ježišom ako dieťaťom: tento Ježiš bude stále znamením, ktorému sa bude odporovať (porov. Lk 2,34), pretože voči nemu človek nemôže zaujať neurčitú pozíciu: Buď ho prijme, alebo ho odmietne, ale nikto nemôže zostať neutrálny ...

Aj rodiny sú postojom k Ježišovej osobe rozdelené ako mečom (porov. Mt 10,35-36). Preto môže Ježiš s veľkým sebavedomím zvolať: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26-27). Priľnutie k Ježišovi plné dôvery a učeníkova láska k nemu musí teda prevažovať nad každým iným vzťahom, dokonca aj nad vzťahom pokrvného príbuzenstva. Ježiš sám to potvrdí o niečo neskôr, keď pre neho pošlú jeho príbuzní, aby k nim prišiel, a on na to reaguje slovami: „Lebo každý, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach je môj brat i sestra i matka“ (Mt 12,50). Ale na to, aby sme žili s Ježišom, nestačí relativizovať hodnotu našich príbuzenských vzťahov. Treba mať odstup aj od seba samého, oslobodzovať sa od sebectva a sklonu k vlastnému ja, aby sme svoj život nepredlžovali za akúkoľvek cenu bez závislosti na druhých.

Ten, kto prijme Ježiša do svojho života, kto sa otvorí tomu, aby v ňom Kristus žil (porov. Gal 2,20), nadobúda stále zreteľnejšie podobnosti so svojím Pánom. To je aj dôvod, prečo Ježiš až doteraz vo svojom príhovore zdôrazňoval najmä protivenstvá, ktorým budú vystavení tí, ktorých vysiela (porov. Mt 10,16-23.28). Teraz však hovorí o pozitívnych dôsledkoch ich misie, ktoré prekračujú všetky očakávania „Kto vás prijíma, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Mt 10,40). Áno, pravý učeník je povolaný, aby bol „sviatosťou“ Ježiša Krista, ktorý je zase sviatosťou nebeského Otca (porov. Jn 1,18). Táto veľkolepá skutočnosť sa prejavuje v najvšednejších záležitostiach a tak po určitej dobe vedie k novému životnému štýlu, z ktorého vďaka jeho jednoduchosti vyžaruje ochota prijímať v Kristových vyslancoch samého Pána: „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu“ (Mt 10,42)

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek