11. nedeľa cez rok A

 

Povolanie je úloha                                                                     Mt 9, 36 – 10,8

 

V evanjeliu budeme svedkami scény povolania. Spomedzi tisícov žijúcich mladých Židov si Ježiš vybral dvanástich. Zastavil sa pri každom z nich a povedal: „Poď za mnou“. Oni opustili rodičov, ženy, domy, lode, niekedy výnosné zamestnania – a išli. Cesta bola ťažká, viedla na Golgotu. A po zoslaní Ducha Svätého bolo potrebné vydať sa do sveta, ohlasovať náuku Majstra, často o chlebe a vode, bez strechy nad hlavou, za stáleho putovania. Nakoniec bolo potrebné položiť za túto náuku život.

Často sa hovorí o povolaní ako o kráľovskej ceste vyvolených. Mnohí môžu závidieť Andrejovi, Jánovi, Matúšovi... boli vyvolení. Áno, to je pravda, ale nie na dovolenku, ale na ťažkú úlohu. Každé konkrétne Božie povolanie je jednoducho vyznačením úlohy. Pred každým z nás, v ktoromsi momente stál Boh a povedal: „Poď a urobíš toto a toto“. A bolo potrebné vzdať sa mnohých vlastných plánov a podujať sa na túto úlohu.

Manželstvo. Vízia, aká sa ukazuje ľuďom, je ďaleko od pravdy. Je to vízia šťastnej lásky vo dvojici, šťastnej rodiny... Z tisíc konkrétnych manželstiev, ktoré sú naozaj šťastné počas celého života, možno spočítať na prstoch jednej ruky. Evanjeliový pohľad to je docenenie dôvery. Boh hovorí: Venuj sa tomu človeku. Jeho terajší i večný osud vkladám do tvojich rúk. Vieme, že bude sľubovať veľké veci: lásku, doživotnú vernosť, a všedná skutočnosť ukáže v prvých dňoch po sobáši, že je to veľký egoista, verný viac svojím kolegom ako žene. Manželské povolanie to je celoživotná úloha.

Podobne je to s každým iným povolaním. Najmladšej dcére chorej a starej matky Boh prikazuje: Venuj sa matke. Vzdaj sa na určitý čas svojich plánov, venuj sa jej. Zmrzačený brat. Boh volá: Venuj sa mu. Bude to trvať dlho. Samota, staroba, choroba. Je to veľká a ťažká úloha.

Pri takomto prístupe k povolaniu treba mať na mysli dve veci. Po prvé, odmena ja závislá od dôkladnosti, s akou vykonávame zverenú úlohu. Nemožno pustiť pluh z ruky. Kto vytrvá do konca, ten dostane odmenu. Po druhé, šťastie človeka je ukryté v zamilovaní si úlohy, ktorú mu určil Boh.

Sú situácie, v ktorých je veľmi ťažké súhlasiť s tým, čo žiada Boh. Mnohí z nás prechádzajú týmito zápasmi. Mojžiš nechcel prijať misiu, ktorú mu určil Boh, pričom sa vyhováral, že nie je smelý. Vezmi si na pomoc brata - hovorí mu Boh – ale misiu splníš ty; Jeremiáš: vyzvaný Bohom sa bráni – ja nemám dobrú výslovnosť, hľadaj si kohosi iného. Boh sa nevzdáva, nemení plán. – Ty pôjdeš! Podobne to bolo s Jonášom a inými.

Dráma je zvlášť veľká, keď úloha spočíva v beznádejnom nesení bremena, ktoré môže sňať iba smrť: návykový alkoholik, postihnuté dieťa, rodinné starosti. Avšak s Bohom nemožno bojovať. Ak On vytýči úlohu, treba ju plniť a treba ju milovať. Je to veľké umenie. Ak prijmeme úlohu z donútenia a stále sa budeme búriť, tak úlohu vykonáme zle a sami prehráme, stratíme mnoho. Šťastie matky závisí od toho, či miluje svoje materstvo; otca – či miluje svoje otcovské povinnosti; kňaza – či miluje kňazstvo; lekára – či miluje svoje zamestnanie.

Keď spomíname moment nášho povolania, modlime sa o zamilovanie si a dobré vykonanie úloh, ktoré nám určil Boh.

 

Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera. Vtedy povedal svojim učeníkom: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“

Zvolal svojich dvanástich učeníkov a dal im moc nad nečistými duchmi, aby ich vyháňali a uzdravovali každý neduh a každú chorobu.

A toto sú mená dvanástich apoštolov: prvý Šimon, zvaný Peter, a jeho brat Ondrej, Jakub Zebedejov a jeho brat Ján, Filip a Bartolomej, Tomáš a mýtnik Matúš, Jakub Alfejov a Tadeáš, Šimon Kananejský a Judáš Iškariotský, ktorý ho potom zradil.

Týchto dvanástich Ježiš vyslal a prikázal im: „K pohanom nezabočujte a do samarijských miest nevchádzajte; choďte radšej k ovciam strateným z domu Izraela!

Choďte a hlásajte: ‚Priblížilo sa nebeské kráľovstvo.‘

Chorých uzdravujte, mŕtvych krieste, malomocných očisťujte, zlých duchov vyháňajte. Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“

Ježiš prechádza mestami a mestečkami Galilei, učí v tamojších synagógach, zvestuje radostnú zvesť a uzdravuje chorých, s ktorými sa stretáva (porov. Mt 9,35).

S láskou hľadí na tých, ktorí sa ho odhodlali nasledovať, načúvajú mu a prosia ho, aby ich uzdravoval z ich postihnutia: „Keď Ježiš videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera.“ (Mt 9,36). Ježišovo zmýšľanie a cítenie je totožné s hlbokým cítením samotného Boha (porov. Ex 34,6), s jeho milosrdným súcitením so slabosťami a biedou, v ktorých sa ľudia nachádzajú. Teraz je prednostnou pohnútkou Ježišovho súcitu pohľad na zástupy v ich skleslosti a to, že sú ako ovce bez pastiera. Ak Mojžiš, pohnutý súcitom prosil Pána o to, aby postavil do čela jeho pochodu „muža, ktorý by ich vyvádzal a privádzal, aby ľud nebol ako stádo, ktoré nemá pastiera!“ (Nm 27,17), Ježiš svoje vnútorné rozochvenie premieta do výroku: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Mt 9,37). Ježiš prirovnáva zástupy k obilnému poľu v čase žatvy, čo je obraz dňa posledného súdu, kedy Pán zhromaždí zrno do svojich sýpok (porov. Mt 3,12). Je to nesmierne veľké pole, lebo aj rozptýlenie Božích detí je obrovské. Ježiš prišiel práve preto, aby ich zhromaždil a zjednotil (porov. Jn 11,52).

Majster nepodlieha pesimizmu, a tak nabáda učeníkov: „Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“. (Mt 9,38). Žatva patrí Pánovi, preto i práca spojená so žatvou prislúcha jemu. Ale učeníci sa majú modliť za to, aby Pán poslal robotníkov, ktorí by naplnili jeho svätú vôľu. Následné vyslanie Dvanástich, ktorých počet zodpovedá dvanástim kmeňom Izraela, sa tak javí ako bezprostredný dôsledok tejto modlitby. Veľmi dobre poznáme udalosť, kedy Ježiš prvýkrát vyslal svojich dvanásť apoštolov „k ovciam strateným z domu Izraela!“ (Mt, 10,6); je to tiež predzvesť poveľkonočného vyslania k všetkým národom (porov. Mt 28,19-20). Apoštoli majú zvestovať, že v Ježišovi sa Božie kráľovstvo stalo celkom blízkym, a že prostredníctvom moci, ktorú im Majster udelil, budú potláčať pôsobenie satana. Ich pôsobenie spočíva v tom, že budú žiť tak, ako ich Pán a Učiteľ. Všetko majú robiť s úplnou nezištnosťou: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte.“ (Mt 10,8).

Táto pasáž Matúšovho evanjelia nás vyzýva, aby sme si hlbšie uvedomovali skutočnosť, že v okamihu vyslania je prvým príkazom modlitba. Vyvstáva otázka: prečo prosiť Boha o to, čo sa priamo týka jeho? Prečo prosiť o niečo, čo je Jeho vôľou? Tu sa skrýva veľké tajomstvo modlitby. Niet pochybnosti o tom, že Boh, rovnako ako Ježiš vidí zástupy, ktoré sú ako ovce bez pastiera, že vníma potreby ľudstva a Cirkvi. Ale on zároveň chce, aby sme sa modlili, pretože sme to my, ktorí túto modlitbu potrebujeme. Ježiš sám učeníkov vyzýval, aby prosili o to, čo je najzásadnejšie, teda o Božie kráľovstvo. Zároveň prisľúbil, že všetko ostatné nám bude pridané (porov. Mt 6,3). Do rámca tajomného príchodu Božieho kráľovstva je zasadená tiež modlitba o vyslanie robotníkov na Božiu žatvu. Nie náhodou sa v modlitbe Otčenáš prvé prosby, ktoré učeník vyslovuje, týkajú posvätenia Božieho mena, príchodu Božieho kráľovstva a napĺňania jeho svätej vôle (porov. Mt 6,9-10). Prosba o to, aby Pán vyvolil a poslal robotníkov na svoju žatvu, je teda špecifikácia týchto prosieb. Aby sa posväcovalo jeho Meno a prichádzalo jeho Kráľovstvo, je potrebné napĺňať svätú vôľu Božej lásky k všetkým jeho synom a dcéram rozptýlených po svete ako ovce bez pastiera...

Niet opravdivej misie, ktorej by nepredchádzala modlitba túžby, aby Pán načúval nášmu hlasu a povolával v plnej slobode mužov a ženy k tomuto úchvatnému dielu. Keď sa modlíme za povolania, zároveň vyznávame, že to nie je konkrétny človek, kto si vyberá svoju životnú cestu, a nie je to ani Cirkev, ktorá by niekoho povolávala kvôli svojim potrebám. Keď sa jedná o povolanie, do hry by nemala vstupovať svetská vypočítavosť. Každé kresťanské povolanie prichádza zhora, je to veľkolepý dar zostupujúci od Nebeského Otca skrze jeho jediného Syna a v sile Ducha Svätého. Božie povolanie je omnoho viac než vedomie nejakej potreby a naplňovanie určitej služby. Je to dar, o ktorý máme vytrvalo prosiť s hlbokým presvedčením, že sám Boh dobre vie, čo je nutné pre jeho žatvu!

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

 

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: