Najsvätejšej Trojice A

 

Milujeme neskoro                                  Jn 3, 16-18

 

Len málo je medzi nami tých, ktorí môžu povedať, že vedia milovať ľudí. Len málo z nás s rukou na srdci môže povedať, že je vždy dobrým mužom, otcom, matkou... Príliš často objavujeme, ako mnoho nám chýba k plnej láske a to dokonca k najbližším. Láska je ťažké umenie a málo je tých, ktorí z neho dostávajú veľmi dobré hodnotenie. Najčastejšie sa mýlime v tom, že milujeme daného človeka neskoro. Milujeme vtedy, keď ho už niet, keď sa láska stáva bolesťou stratenej šance.

Dve dobré priateľky žijú v harmónii. Spolu končia štúdiá a pracujú v tom istom podniku. Pre okolie sú vzorom priateľstva. Po niekoľkých rokoch jedna z nich zaujme vedúce postavenie, druhá musí rátať s jej nariadeniami. Počas troch mesiacov sa končí ich priateľstvo. Stále dochádza k napätiam. Z očí jednej i druhej tečú slzy. V tejto ťažkej atmosfére pracujú skoro dva roky. Počas služobnej cesty vedúca zahynula pri autonehode. Kolegyňa stojí nad rakvou a objavuje, že ju nevedela milovať. Pozastavovala sa nad tým, že aké drobnosti jej vyčítala, prečo ju nemala rada. V jasnom svetle vidí, že toto všetko bolo také malicherné. Avšak je už neskoro. Jej srdce naplnila ľútosť stratenej šance. To jej vinou bol ich život v posledných rokoch taký ťažký.

Ako často sa zážitky tohto typu odohrávajú v rodinách. Muž objavuje, že nevedel milovať ženu až vtedy, keď ona od neho odišla. Dieťa si uvedomuje, že nevedelo milovať matku, keď stálo nad jej hrobom. Neskoro. Omyl, ktorý sa už nedá napraviť. Stále robíme lásku závislú od postoja druhej osoby, či splní to, čo od nej očakávame. Stále máme voči iným výhrady, čím robíme nešťastnými ich i seba. Preto sa stále oneskorujeme s našou láskou.

Iba Boh nikdy nemešká s láskou. On vždy miluje. On je Láska. Pre Neho jestvuje iba „teraz“. On miluje a túži nás uviesť do sveta svojej lásky. Tajomstvo Svätej Trojice, to je tajomstvo Lásky Boha. Dokonca, keby Boh nestvoril žiaden svet, Jeho životom by bola láska. Otec miluje Syna, a Syn Otca, v Duchu Svätom. Táto ich láska zahrňuje všetky stvorenia, a teda i každého z nás.

Tak málo dokáže ľudský rozum povedať na tému Tajomstva Svätej Trojice. Môže sa jej však dotknúť iba srdce naplnené opravdivou láskou. Srdce, ktoré nemešká s láskou, ktoré objavilo, že milovať treba dnes.

Pán Boh nás miluje. Stvoril nás z lásky a túži, aby sme sa naučili milovať tak, ako On miluje. Preto poslal svojho Syna na zem. Preto nás obklopuje ľuďmi, ktorí potrebujú našu lásku. A preto dopúšťa na nás bolestné skúsenosti. Bohu ide iba o jedno, aby sme sa na zemi naučili milovať tak, ako si nás On zamiloval.

Úroveň náboženského života vo veľkej miere závisí od dokonalosti chápania Boha. Nejde tu o teoretické úvahy, ale o osobné objavenie, kto je pre nás Boh. Očami srdca treba vidieť všemohúceho, vševidiaceho, múdreho Boha a uvedomiť si, že On sa skláňa k nám ako milujúci Otec a pozýva nás, skrze svojho Syna, k účasti na ich nepochopiteľnej láske.

Pán Boh nikdy neprestane milovať človeka. Miluje nás takých, akí sme. Skutočná láska je nerozlučne spojená s prítomnou chvíľou. Preto kto nemešká s láskou, kto vie milovať dnes, dotýka sa Boha a Jeho večnosti.

 

Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.

Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Kto v neho verí, nie je súdený. Ale kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno Jednorodeného Božieho Syna.

 

V nedeľu po Zoslaní Ducha Svätého slávia kresťania na Západe tajomstvo Božej trojjedinosti, slávnosť Boha Otca, Syna a Ducha Svätého; Boha, ktorý je spoločenstvom, ktoré nezostáva uzavreté do seba a otvára sa nám ľuďom ako absolútna budúcnosť. Je na nás, ako odpovieme na tento nevýslovný prejav lásky. Ako je to v kresťanstve zvykom, naše rozjímanie o Bohu vychádza od človeka Ježiša Krista, Jednorodeného Syna Božieho, ktorý nám celým svojím životom rozprával Boha (porov. Jn 1,18).

Cirkev nás k pohľadu na toto tajomstvo nabáda predovšetkým krátkym evanjeliovým úryvkom, ktorý nachádzame v tretej kapitole evanjelia svätého Jána. V predchádzajúcich veršoch je zaznamenaný dialóg medzi dvoma majstrami, medzi farizejom Nikodémom a Ježišom, Majstrom, ktorý prišiel od Boha (porov. Jn 3,2). Debatujú o ťažkej a kľúčovej otázke: o možnosti skutočného nového zrodenia človeka. Ježiš tvrdí, že k tomu môže dôjsť jedine „zhora“ (porov. Jn 3,3), teda vďaka pôsobeniu Božej moci. Nikodém to ale nedokáže pochopiť... Podľa Ježiša je Pánovou mocou Boží Duch, lebo je to On, kto môže spôsobiť nové narodenie človeka (porov. Jn 3,5-8). Jeho ďalší obraz sa na prvý pohľad zdá trochu záhadný: aby bol Duch Svätý Pánom vyliaty na ľudstvo, je potrebné, aby on, Syn človeka, bol vyzdvihnutý tak, ako Mojžiš vyzdvihol bronzového hada počas putovania Izraela púšťou (porov. Nm 21 , 4-9). Keď ľud pozrel na tento výjav, bol zachránený od smrti po uštipnutí jedovatými hadmi. Rovnakým znamením záchrany, ako bol tento bronzový had bude Syn človeka, keď bude vyzdvihnutý od zeme, a tak každý, kto v neho verí, bude mať večný život (porov. Jn 3, 14-15).

Čo ale znamená ono „byť vyzdvihnutý“? Určite sa jedná o vyzdvihnutie zo zeme, čo v Ježišovom prípade znamená pribitie na drevo kríža (porov. Jn 8,28). Znamená to však aj povýšenie od Pána (Jn 12,32), ktoré sa bude Ježiša týkať v jeho sláve, keď vyjde plne najavo, že je Pán. Stojíme tu pred ústrednou zvesťou našej kresťanskej viery, vyjadrenou v Jánovej terminológii, ktorá týmto spôsobom opisuje ako Ježišovo utrpenie a smrť, tak aj oslávenie. Preto tu evanjelista preruší rozprávanie a komentuje Ježišove výroky akýmsi evanjeliom v evanjeliu: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život“ (Jn 3, 16). Celým svojím životom prinášaným ako obeť až do okamihu slobodnej smrti z lásky k nám, keď putoval medzi nami ľuďmi a všetkým preukazoval dobro v sile Ducha Svätého (porov: Sk 10,38), nám Ježiš rozprával, že „Boh je láska“ (porov. 1 Jn 4,8.16). Zároveň nám v konkrétnosti ľudského života ukázal milosť, vďaka ktorej Pán rozhodol, že pošle do sveta svojho jednorodeného Syna a tak sa bezvýhradne vydal nám ľuďom. Preto autor  štvrtého evanjelia môže pokračovať: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ ( Jn 3,17), My sami nad sebou vynášame súd, keď buď prijímame, alebo odmietame lásku (porov. Jn 3,19), ktorú prežíval náš Pán Ježiš Kristus ...

Ján túto skutočnosť vyjadruje iným spôsobom vo svojom prvom liste, ktorý je tak najlepším komentárom dnešného evanjelia: „A Božia láska k nám sa prejavila v tom, že Boh poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby sme skrze neho mali život. Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako zmiernu obetu za naše hriechy...  A že ostávame v ňom a on v nás, poznávame podľa toho, že nám dal zo svojho Ducha.  A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta“ (1 Jn 4,9-10.13-14).

Áno, láska prichádza od Boha a zasahuje ľudí, nie naopak: „My milujeme, pretože on prvý miloval nás!“ (1 Jn 4, 19). Preto sa od nás žiada, aby sme sami seba uznali za stvorenia, ktoré sú Bohom milované v sile jeho Ducha Svätého, aby sme verili v jeho lásku (porov. 1 Jn 4, 16), ktorá sa definitívnym spôsobom prejavila v jeho Synovi Ježišovi Kristovi. Ak túto lásku prijmeme, budeme schopní ju aj uskutočňovať svojím životom tak, že budeme milovať jeden druhého. Tak sa môže Božia láska prejavovať v dejinách spásy. Ako spieva pradávny hymnus cirkvi: „Kde je láska opravdivá, tam Boh prebýva.“

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi, Edward Staniek

Súvisiace: 
Liturgický rok: 
Liturgické obdobie: