Milujte svojich nepriateľov                                                         Mt 5, 38-48

Evanjelium hovorí o láske ako najvyššom zákone ľudského života. Láska k Bohu z celého srdca a láska k druhému človeku. Realizácia tohto zákona nie je vôbec ľahká. Až do smrti sa usilujeme milovať Boha z celého srdca, a často hodinu pred opustením tejto zeme sa ukazuje, že srdce, viac ako Boha, miluje to, čo je pozemské, dočasné a puká od bolesti kvôli tomu, že sa musí rozlúčiť so zemou.

Ešte viac starostí nám spôsobuje láska k druhému človeku, pričom nie vždy je dobre chápaná. Často sa dopúšťame zvlášť jedného omylu: usilujeme sa milovať všetkých ľudí rovnako, pričom meriame lásku rovnakou mierou, čiže máme jednu lásku pre všetkých.

Zatiaľ čo je potrebné pamätať prinajmenšom na základné evanjeliové rozlíšenie. Ježiš delí lásku k človeku na tri kategórie: na lásku k blížnemu, vzájomnú lásku a na lásku k nepriateľom. Všetko to závisí od toho, kým je pre nás človek, ktorého milujeme, či máme milovať.

Blížny je každý človek, ktorý je v núdzi, okolo ktorého nemôžeme prejsť ľahostajne. Ilustráciou tejto lásky je podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. V tejto láske ide o poskytnutie účinnej pomoci druhému človeku.

Vzájomná láska, ktorá tvorí nové prikázanie vyhlásené vo Večeradle, vzťahuje sa na tých, ktorí nás milujú, teda je to obojstranné priateľstvo, spojenie sŕdc, vzájomné prejavovanie si lásky. Takýchto ľudí je málo. To je muž pre ženu a opačne, to sú rodičia pre deti a deti pre rodičov, to sú priatelia, to sú ľudia skutočne zamilovaní. Tu už nejde o uspokojenie potrieb danej osoby, ale o hlboké vnútorné stretnutie sŕdc oddaných Bohu.

Nakoniec láska k nepriateľom, láska k človeku, ktorý je našim nepriateľom. On nič nepotrebuje, on nás nenávidí a pomoc – keby ju dokonca aj potreboval – neprijme. Ide mu o to, aby nás potieral. Voči takému človeku nemôžeme použiť ani zásadu lásky k blížnemu, a tým menej zásadu vzájomnej lásky. O čo ide v tejto láske? Predovšetkým, aby sme nedovolili, aby jeho nenávisť v nás začala rásť. Reflexne preukazovaná nenávisť vzbudzuje v človeku nechuť a túžbu odplácať sa tým istým. Ježiš hovorí o modlitbe za nepriateľov, lebo ona znemožňuje rast nenávisti. Teda nejde o akési mimoriadne preukazovanie lásky, o neustále chodenie za nepriateľom a podávanie mu ruky. Nie, tu ide o obranu vlastného srdca pred jeho nenávisťou, ktorú chce v nás roznietiť. Súčasne ide o to, aby sme silou svojej dobroty premohli zlo, ktoré tkvie v srdci nášho nepriateľa.

Je potrebné jasne si uvedomiť tieto tri druhy lásky k druhému človeku: vzájomnú lásku, lásku k blížnemu a lásku k nepriateľom. Vždy je to láska, ale zákony, ktoré ju riadia, v závislosti od postoja druhého človeka, sú rôzne a nemôžeme si ich zamieňať.

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub!‘ No ja vám hovorím: Neodporujte zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nadstav mu aj druhé. Tomu, kto sa chce s tebou súdiť a vziať ti šaty, nechaj aj plášť. A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve. Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať.

Počuli ste, že bolo povedané: ‚Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa.‘ Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých.

Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“

Dnešné evanjelium je pokračovaním toho, ktoré sme čítali minulú nedeľu a tak počúvame posledné dve „antitézy“, ktoré nám Ježiš predložil: protiklad medzi reduktívnou interpretáciou Mojžišovho zákona na jednej strane a novým, radikálnym výkladom, ktorý preniká až k samotnému zámeru Zákonodarcu na strane druhej. Ale aká je tá vyššia spravodlivosť (porov. Mt 5,20), ktorú požaduje Ježiš od svojich učeníkov? Predovšetkým úprimná láska k blížnemu (porov. Mt 19,19; 22,37), dokonca aj voči nepriateľovi.

Toto Ježišovo prikázanie má dve základné podoby. V prvom rade je to tzv. zákon rovnomernej odplaty: „Oko za oko, zub za zub“ (porov. Ex 21,2; Lv 24,20; Dt 19,20). Táto norma mala v sebe aj niečo prínosné, lebo stanovila limit pomste za spáchané príkorie, ale teraz sa ukazuje ako prekonaná záležitosť. Ježiš ju dokonca úplne prevracia. Hlása totiž prekypujúcu lásku dokonca aj voči tomu, kto nám spôsobuje zlo. Od tých, ktorí idú za ním, žiada, aby do života vovádzali paradoxný zákon nenásilia, neodplácanie zla zlom. Uvádza k tomu úplne jasné príklady, z ktorých paradoxnosť priamo vyžaruje: Máme nastaviť druhé líce tomu kto nás bije, dať nielen šaty, ale aj svoj plášť tomu, kto sa s nami chce súdiť; ísť s druhým dve míle, keď od nás chce, aby sme s ním šli len jednu. „Tomu, kto ťa prosí, daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce od teba niečo požičať“ (Mt 5,42).

V týchto slovách je prítomná požiadavka lásky, ktorá je nevypočítavá a v istom ohľade jednostranná: máme byť odhodlaní odpovedať dobrom na zlo (porov. Rim 12,21). Ježiš toto všetko výslovne zhŕňa v ďalších výrokoch: „Počuli ste, že bolo povedané: »Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. «Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5,43-44). Ježiš sám dodržiaval daný príkaz až do krajnosti. Stačí len pomyslieť na to, ako sa choval v hodine kríža. Odtiaľto pramení aj autorita, s akou dané slová prednáša. Tu sa nachádzame v strede evanjelia, v jadre jedinečnosti cesty, ktorú pred nami otvoril Pán Ježiš a preto každý komentár predstavuje riziko, že úderný obsah tejto správy bude zahmlievaný.

V prvom rade treba zdôrazniť, že Ježiš prepája lásku k tomu, kto nám ubližuje, s modlitbou za neho. V modlitbe môžeme vďaka milosti vo svetle tajomstva živého Boha, ktorý nás v Kristovi miloval ešte v čase, keď sme boli hriešnikmi (porov. Rim 5,6-10), správne vnímať, kto nám robí zlo; dokonca môžeme pochopiť, že nepriateľom je v určitom zmysle sám náš Majster a Lekár, lebo nám odhaľuje egoistické hnutia hlbín nášho srdca, našu túžbu žiť bez ostatných a niekedy aj proti nim.

Ježiš potom dopĺňa veľmi dôležitú motiváciu tejto neslýchanej lásky, možno skôr jej posledné zameranie, ktoré nám ponúka ako zasľúbenie, ktoré sa začína napĺňať už dnes: „Aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať nad zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých“ (Mt 5,45). Áno, práve tak s stávame Božími synmi, ktorí majú účasť na Božej prirodzenosti (porov. 1Pt 1,4), ale len v tej miere, v akej sa správame rovnako ako on, ktorý vo svojej bezhraničnej láske nerobí rozdiely medzi osobami. Preto, aby bola táto požiadavka úplne jasná, Ježiš ďalej zdôrazňuje, že musíme vyjsť zo svojej desivej uzavretosti, zo svojho bludného kruhu reciprocity (milovať tých, ktorí už nás milujú, zdraviť len vlastných bratov...). To je skutočná nákaza, ktorú je treba u jeho učeníkov vyliečiť. Keď kresťan stretne niekoho iného, má voči nemu dlh lásky (porov. Rim 13,8), má mu svojím životom ponúkať lásku, ktorú prežíval Ježiš Kristus. To platí pre všetkých bez výnimky.

Túto časť svojej veľkej reči Ježiš uzatvára výrokom, ktorý nám nemá naháňať hrôzu, lebo nám otvára horizont, ktorý vnímame, ak čítame jeho slová s porozumením osvieteným vierou: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48). Ježiš nás nepobáda k uskutočňovaniu abstraktného ideálu mravnej dokonalosti, ale k úplnému napĺňaniu Božieho zákona, presne podľa interpretácie, ktorú dáva. To všetko sa prejavuje ako „kompletná“ láska, ktorá je bezhraničná a nerozlišuje toho či onoho, presne tak ako miluje Pán. Toto tvrdenie je pre nás veľkolepým prísľubom: láska k nepriateľovi, ktorá je na základe ľudských schopností nemožná, sa stáva možnou vďaka nasledovaniu Ježiša i vďaka daru milosti od Pána. To je tá prekypujúca spravodlivosť k uskutočňovaniu ktorej sme povolaní, to je láska, ktorá v sebe zahŕňa celý Zákon (porov. Rim 13,3; Gal 5,14) a ktorá je schopná dávať nášmu životu zmysel.

Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi

Foto: www.pixabay.com