Príprava na Pánov príchod                   Mt 24, 37-44

Názov Advent je z latinského adventus, čo znamená príchod. V tomto období sa zameriavame na trojaký Kristov príchod: na jeho slávny príchod na konci čias, keď príde ako sudca živých i mŕtvych; pripravujeme sa na oslávenie jeho prvého príchodu, ktorý sa uskutočnil Ježišovým narodením v Betleheme. Je tu však aj tzv. stredný príchod. Ten sa deje v rozličných podobách, v ktorých sa s nami stretáva ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa pre nás narodil a ktorého slávny príchod očakávame. Je to napríklad v podobe slova; keď pri bohoslužbe počúvame čítania Svätého písma alebo učenie Cirkvi, hovorí k nám sám Ježiš Kristus.

Ďalším spôsobom jeho stretnutia s nami sú sviatosti. Je to on, ktorý cez službu kňaza krstom prijíma človeka k účasti na Božom živote; on odpúšťa hriechy vo sviatosti pokánia; on sa nám dáva za duchovný pokrm ako Chlieb života v Eucharistii. Je však dôležité, aby sme jeho prítomnosť rozpoznali aj vo svojich blížnych, najmä v tých, čo potrebujú nejakú našu pomoc, službu. On sám povedal, že pri svojom druhom príchode nás bude súdiť práve z toho, ako sme mu prejavili pomoc alebo službu v tých, ktorí ju potrebovali: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25, 40)

Z toho vyplýva, že si treba uvedomiť, čo znamená pre nás Ježišov prvý príchod. Nestačí si ho pripomínať iba ako peknú idylu. V ňom vstúpil Boh do našich dejín asi tak, ako sa ocitá záchranár v tej istej vode ako topiaci sa. Počas svojho prvého príchodu urobil všetko pre našu záchranu. Nezostal však ďalej v minulosti ani vo vysokom nebi. Zostáva naším súčasníkom, síce skrytým vo vyššie spomenutých znakoch, ale blízkym a my sme vyzvaní s ním spolupracovať na záchrane nás i našich blížnych. Ako spoznávame a prijímame túto jeho skrytú prítomnosť, od toho závisí, ako budeme pripravení na stretnutie s ním, keď sa zjaví vo svojej sláve.

Ak si to uvedomujeme, potom by mal byť pre nás Advent obdobím intenzívneho duchovného života a veľkodušného konania dobrých skutkov. Nemali by sme si dať vnútiť degradovanie nedele v tomto čase na nákupný zhon v hypermarketoch. Urobme všetko pre to, aby sme prežívali nedeľu ako deň vzkrieseného Krista. Nech je stredobodom tohto dňa s vierou prežitá účasť na svätej omši, pobyt v rodine, vrátane posedenia pri obede či spoločnom rozhovore, návšteva opustených, starých a chorých, chvíle ticha v prírode, na prechádzke alebo strávené pri dobrom duchovnom či kultúrnom programe.

Mons. František Rábek - Svetlo adventných a vianočných dní

Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá. Dve budú mlieť na mlyne: jedna bude vzatá, druhá sa ponechá.

Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán. Uvážte predsa: Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu. Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete.“

Dnes začína adventná doba, „sviatosť“ očakávania zavŕšenia dejín, kedy náš Pán Ježiš, Syn človeka, príde vo svojej sláve; očakávanie dňa, kedy bude konečne obnovené Kráľovstvo spravodlivosti a pokoja, ktoré Ježiš hlásal a svojim životom, svojou smrťou a svojím vzkriesením pripravil. Áno, Ježiš Kristus príde vo svojej sláve, aby súdil živých i mŕtvych. Pokiaľ by naša viera neobsahovala túto nádej, bolo by všetkým ľuďom z nás kresťanov do plaču. (porov. 1 Kor 15,19)

V úryvku z Matúšovho evanjelia, nad ktorým dnes budeme rozjímať, Ježiš povzbudzuje svojich učeníkov, ako je potrebné sa na ten deň pripravovať. Majster vychádza zo zásadného ponaučenia: „Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám Otec“ (Mt 24,36).  To nás ale nemá napĺňať malomyseľnosťou, naopak: máme istotu, že Otec vo svojej láske k ľudstvu a k všetkému stvoreniu tú hodinu pripravuje a zjaví nám ju, až to pre nás bude vhodné. Preniknutí touto dôverou, ktorá je silnejšia než všetky udalosti, ktoré sa zdanlivo stavajú proti nej, načúvajme Pánovým slovám s otvoreným srdcom.

Ježiš porovnáva potopu, ktorá prevrátila neustále sa opakujúci každodenný život ľudí z doby praotca Noema (porov. Gn 6,5-9,17) s príchodom Syna človeka: „Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako v dňoch pred potopou ľudia jedli a pili, ženili sa a vydávali až do toho dňa, keď Noe vošiel do korába, a nič nezbadali, až prišla potopa a zmietla všetkých, tak bude aj pri príchode Syna človeka“ (Mt 24,37-39). „A nič netušili“: Noemova generácia nebola skazenejšia než iné pokolenia, ich vina však spočíva v neschopnosti jasne rozlíšiť znamenia doby a v uzavretosti voči tomu, čo má prísť. Noe i napriek svojmu okoliu preukázal zodpovednosť a aj my sa máme podľa jeho príkladu vyznať v našej dobe a prijať svoj osobný údel i situáciu, do ktorej sme boli postavení. Máme rozpoznávať znamenia, ktoré predznamenávajú deň Pána. Nesmieme váhať, pretože čas sa kráti: „Vtedy budú na poli dvaja: jeden bude vzatý, druhý sa ponechá“ (Mt 24,40).

Len ten, kto žije s vedomím nastávajúceho času (porov. Rim 13,11), môže prijať Ježišovo napomenutie: „Bdejte teda, lebo neviete, v ktorý deň príde váš Pán“ (Mt 24,42). Kresťan by mal byť bdelý a pozorný a mal by mať jasné zameranie k cieľu svojho putovania, k stretnutiu s prichádzajúcim Pánom. Bdelosť ale vyžaduje nemalú schopnosť modlitby a odhodlanosť k vnútornému zápasu, aby sme neupadli do ľahostajnosti ani sa nenechali zotročovať falošnými starosťami (porov. Lk 21,34-36). Inými slovami: kresťan je povolaný, aby videl svoju dobu vo svetle blížiaceho sa Pánovho príchodu a zároveň v nevedomosti, ktoré Ježiš popísal slovami, ktoré sa vryli do pamäte jeho učeníkov: „Keby hospodár vedel, v ktorú nočnú hodinu príde zlodej, veruže by bdel a nedovolil by mu vniknúť do svojho domu“ (Mt 24,43; porov. 1 Sol 5,2-4; 2 Pt 3,10; Zjv 3,3). Z toho potom jasne vyplýva posledné Ježišovo napomenutie: „Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej neviete“ (Mt 24,44).

To jasné vedomie prebiehajúcej doby, bdelosť, existencia napriamená v očakávaní, to všetko je otázkou lásky k Ježišovi Kristovi, otázkou priľnutia k nemu, pretože on je jediným Pánom našich životov. My kresťania by sme mali s láskou očakávať príchod Pána Ježiša Krista (porov. 2 Tim 4,8), pretože ho milujeme, bez toho, aby sme ho videli (porov. 1 Pt 1,9), a preto túžime po tom, aby prišiel čo najskôr. V tejto súvislosti je dnes oveľa aktuálnejšia otázka, ktorú si kedysi položil Pierre Teihard de Chardin: „My kresťania, ktorí sme poverení tým, aby sme udržiavali pri živote horiaci plameň túžby, čo sme to urobili z očakávania Pánovho príchodu?“

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)