Homília Sv. Otca Františka, ktorú predniesol v nedeľu dňa 25. septembra 2016 v rámci Jubilea milosrdenstva katechétov.

Apoštol Pavol v druhom čítaní adresuje Timotejovi, ale aj nám, niektoré odporúčania, ktoré má na srdci. Medzi týmito žiada «zachovať prikázanie bez poškvrny a bez úhony» (1 Tim 6,14). Hovorí jednoducho o prikázaní. Zdá sa, že chce, aby sme mali pohľad upretý na to, čo je kľúčové pre vieru. Svätý Pavol vskutku neodporúča mnohé veci a aspekty, ale zdôrazňuje jadro viery. Týmto stredom, okolo ktorého sa všetko točí, týmto pulzujúcim srdcom, ktoré dáva život všetkému, je veľkonočná zvesť, prvotné ohlasovanie: Pán Ježiš vstal z mŕtvych, Pán Ježiš ťa miluje, za teba dal svoj život; vzkriesený a živý je ti nablízku a každý deň ťa čaká. Na to nesmieme nikdy zabudnúť. V tomto Jubileu katechétov sa od nás žiada, aby sme neúnavne dávali na prvé miesto ohlasovanie podstaty viery: Pán vstal z mŕtvych. Niet takých obsahov, ktoré by boli dôležitejšie, nič nie je pevnejšie a aktuálnejšie. Každý obsah viery sa stáva krásnym, ak zostáva napojený na tento stred, ak je preniknutý veľkonočným ohlasovaním. Ak sa však izoluje, stráca zmysel a silu. Sme neustále povolaní žiť a ohlasovať novosť Pánovej lásky: „Ježiš ťa naozaj miluje, takého aký si. Vytvor mu priestor, napriek sklamaniam a ranám života, daj mu možnosť, aby ťa miloval. Nesklame ťa.“
Prikázanie, o ktorom hovorí sv. Pavol nás vedie aj k uvažovaniu nad Ježišovým novým prikázaním: «Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás» (Jn 15,12). Práve tým, že milujeme, ohlasujeme Boha-Lásku. Nie silou presviedčania, nikdy nie natláčaním pravdy, ani nie zatvrdením sa v bazírovaní na určitej náboženskej alebo morálnej povinnosti. Boha ohlasujeme v stretávaní sa s ľuďmi, vnímavosťou na ich životný príbeh a ďalšie napredovanie. Pretože Pán nie je nejakou ideou, ale živou Osobou: jeho posolstvo prechádza cez jednoduché a pravdivé svedectvo, cez načúvanie a pohostinné prijatie, cez radosť, ktorá vyžaruje. Nehovoríme dobre o Ježišovi, keď sme smutní; ani Božia krása sa nešíri iba peknými kázňami. Boh nádeje sa ohlasuje tým, že v dnešnom dni žijeme evanjelium dobročinnej lásky, bez strachu dosvedčovať ho aj novými formami ohlasovania.

Evanjelium tejto nedele nám pomáha pochopiť, čo znamená milovať, aby sme sa predovšetkým vyhli niektorým rizikám. V podobenstve je bohatý človek, ktorý si nevšíma Lazára, chudobného, ktorý sa zdržiaval «pri jeho bráne» (Lk 16,20). Tento boháč v skutočnosti nikomu neubližuje, nehovorí sa, že je zlý. Má však vážnejšiu chorobu ako Lazár, ktorý bol sám «plný vredov» (tamže): tento boháč trpí veľkou slepotou, lebo nedokáže hľadieť ďalej ako je jeho svet hostín a pekného šatstva. Nevidí za bránu svojho domu, kde leží Lazár, lebo ho nezaujíma to, čo sa deje vonku. Nevidí očami, lebo necíti srdcom. Do jeho srdca vstúpila svetskosť, ktorá znecitlivuje (anestetizuje) dušu. Svetskosť je ako ,čierna diera‘, ktorá pohlcuje dobro, ktorá vyhasína lásku, lebo všetko vstrebáva do vlastného ,ja‘. A tak hľadíme len na zovňajšok a nevšímame si iných, lebo sa stávame ľahostajnými voči všetkému. Kto trpí touto strašnou slepotou, často nadobúda akoby ,škuľavé‘ správanie: s úctou hľadí na slávne a vysoko postavené osoby obdivované svetom, a odvracia zrak od mnohých Lazárov dneška, od chudobných a od trpiacich, v ktorých má Pán zaľúbenie.

Ale Pán hľadí na toho, koho svet prehliada a vyraďuje. Lazár je jedinou osobou vo všetkých Ježišových podobenstvách, u ktorej sa uvádza meno. Jeho meno znamená: ,Boh pomáha‘. Boh naňho nezabúda, prijme ho na hostine jeho Kráľovstva spolu s Abrahámom, v spoločenstve prekypujúcom vrúcnosťou. Bohatý človek z podobenstva naopak nemá ani meno: jeho život upadá do zabudnutia, lebo kto žije pre seba, netvorí dejiny. A kresťan musí tvoriť dejiny! Musí vyjsť zo seba samého, aby tvoril dejiny! Ale kto žije pre seba, netvorí dejiny. Necitlivosť dneška vyhlbuje nepriechodné priepasti navždy. A my sme upadli v súčasnosti do tejto choroby ľahostajnosti, egoizmu, svetskosti.

V podobenstve je ďalší detail, kontrast. Blahobytný život tohto človeka bez mena sa opisuje ako okázalý: vo všetkom si nárokuje potreby a práva. Aj ako mŕtvy nástojí na tom, aby mu pomohli a domáha sa svojich záujmov. Lazárova chudoba sa naopak ukazuje s veľkou dôstojnosťou: z jeho úst nezaznie sťažnosť, protest či pohŕdavé slová. Je to cenné poučenie: ako služobníci Ježišovho slova sme povolaní nepýšiť sa zovňajškom a nevyhľadávať slávu; nemôžeme byť ani smutní či sťažovať sa. Nie sme prorokmi nešťastia, ktorí sa tešia z odhaľovania nebezpečenstiev či úchyliek; nie sme ani ľuďmi, ktorí sa zabarikádujú vo svojom teritóriu vynášajúc ostré súdy nad spoločnosťou, Cirkvou, nad všetkým a nad všetkými, a zamorujú svet negatívnosťou. Lamentujúci skepticizmus nesvedčí tomu, kto je spriaznený s Božím slovom.

Kto ohlasuje Ježišovu nádej, je nositeľom radosti a vidí do diaľky, má (široké) obzory, nemá múr, ktorý ho uzatvára; vidí doďaleka, lebo vie, ako hľadieť poza zlo a problémy. Zároveň dobré vidí zblízka, lebo je pozorný k blížnemu a k jeho potrebám. Pán nás o to dnes žiada: zoči-voči mnohým Lazárom, ktorých vidíme, sme povolaní byť znepokojení, hľadať cesty stretnutia a pomoci bez toho, aby sme neustále prenášali zodpovednosť na iných alebo hovorili: ,Pomôžem ti zajtra, dnes nemám čas, zajtra ti pomôžem‘. A to je hriech. Čas pomáhať iným je časom darovaným Ježišovi, je láskou, ktorá ostáva: je naším pokladom v nebi, ktorý si získavame tu na zemi.

Na záver, drahí katechéti a drahí bratia a sestry, nech nám Pán dá milosť každý deň sa obnovovať v radosti prvotného ohlasovania: Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, Ježiš nás miluje osobne! Nech nám dá silu žiť a ohlasovať prikázanie lásky, prekonávajúc slepotu zovňajška a svetské smútky. Nech nás urobí vnímavými voči chudobným, ktorí nie sú dodatkom Evanjelia, ale jeho ústrednou stránkou, vždy otvorenou voči všetkým.

Zdroj: TKKBS