Dobrý učeník Krista               Lk 14,25-33

Všetci vieme, čo to znamená, keď sa povie, že treba prijať podmienky. Veľakrát v živote musíme prijať rozličné podmienky. V škole, v práci, v športe a v iných životných oblastiach.

Dnes sa Ježiš obracia k zástupom ľudí a uvádza podmienky pre tých, ktorí ho chcú nasledovať. Kto ich nesplní, nemôže byť jeho učeníkom. Evanjelium bude hovoriť konkrétne o troch podmienkach.

Prvou z nich je ochota vzdať sa všetkého pre Krista. Ježiš stavia pred nás najväčšie hodnoty: otca, matku, dokonca náš život a dožaduje sa ochoty toto všetko priniesť na obetu, ak bude potrebné a nutné vykonať voľbu medzi Ním a nimi. Ochota stratiť všetko pre Boha, to je prvá podmienka, ktorú ukazuje Ježiš. Pán si nežiada denne také veľké obety. Preto nám dáva otca, matku, aby sme ich mali radi. Preto nám dáva život, aby sme sa z neho tešili. Túži jedine po tom, aby sme si kontakt s Ním vážili viac, ako toto všetko.

Druhou podmienkou, to je tvorivé využívanie života. Každý človek po čomsi túži, chce v živote čosi dosiahnuť, čosi dôležité vykonať. Najčastejšie týmto dielom je výchova detí, zabezpečenie podmienok života, vybudovať milujúcu sa rodinu. Niekedy sa toto tvorivé úsilie týka dobra vlasti, ľudstva, Cirkvi, spoločenstva...

Človek je natoľko veľký, nakoľko túži po čomsi veľkom. Toto tvorivé úsilie vo veľkej miere rozhoduje o jeho veľkosti. Ak si založí ruky, prestane budovať, rezignuje, predstavuje tragický obraz, zvlášť, keď je to mladý človek. Oveľa častejšie stretávame starších ľudí, ktorí sú rozhorčení, plný výčitiek voči sebe i svetu, tvrdia, že ich život je už na konci a oni ešte nič neurobili, nič nevykonali. Začali, ale sa im to nepodarilo. Čakali na lepšie podmienky a nedočkali sa. Všetko hodnotia melancholickým mávnutím ruky. Sú zaskočení blížiacim sa koncom. Zle si vypočítali čas, ktorý mali k dispozícii.

Ježiš nás vystríha pred omylom. Vyzýva nás k tomu, aby sme sa zastavili, uvažovali, múdro konali. Ten je múdry, kto pozerá na koniec, kto vie dobre počítať, kto dokáže zodpovedne využiť to, čo má.

Okrem ochoty vzdať sa všetkého pre Ježiša, okrem tvorivého úsilia využitia života a vykonania čohosi dobrého, učeník Ježiša sa musí vyznačovať veľkou rozvážnosťou. Ona je zvlášť potrebná v boji so zlom. To je najťažší bod nášho života. Zlo rastie popri nás, treba každodenne s ním zápasiť, ale ak sa človek do toho rozvážne nepustí, zahynie. Treba dôkladne rozrátať sily tela i ducha – či vystačia, aby sme vytrvali. Či sa dokážeme so zlom vysporiadať úplne, či bude treba k nemu pristupovať diplomaticky. Dovoliť zlu rásť vedľa seba a starať sa iba o to, aby sme v tomto blízkom susedstve nič nestratili.

S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.

Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie? Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať: ‚Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.‘

Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami? Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.

Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom.“

„S Ježišom išli veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im...“ (Lk 14,25). Ježiš neváha predložiť všetkým, ktorí k nemu prichádzajú, radikálne požiadavky nasledovania a to aj za cenu, že vystraší aj tých, ktorí chcú byť jeho učeníkmi, ale majú o tom skreslené predstavy (porov. Lk 9,57-62). Malo by nás osloviť to, že Ježiš má úplne iné obavy a starosti ako my, ktorých predovšetkým trápi malý počet kresťanov a to, že málo pokrstených chodí v nedeľu pravidelne na bohoslužby. Avšak Ježiš v dnešnom evanjeliu trikrát hovorí o určitej nemožnosti („nemôže byť mojím učeníkom“ Lk 14,33) a oznamuje nám, že ak ho chce človek nasledovať, musí sa určitých vecí zriecť, inak nasledovanie stratí zmysel a tým pádom skončí. Musíme ale okamžite dodať, že zriekanie sa niečoho dáva zmysel len vtedy, keď ho človek prežíva v slobode a z lásky k Ježišovi Kristovi, naopak, zmysel nedáva, keď sa chce človek zriecť všetkého z donútenia a v otrockom duchu, hoci by to bolo zahalené do obalu domnelej čnosti.

Ježiš vraví predovšetkým toto: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry“ (Lk 14,26). Tieto slová musíme chápať vo svetle iného Ježišovho výroku, ktorý vyslovil vo chvíli, keď za ním prišli, aby mu povedali, že jeho príbuzní od ktorých odišiel, aby žil ako putujúci hlásateľ Božieho kráľovstva, sú tu a usilovne ho hľadajú: „Mojou matkou a mojimi bratmi sú tí, čo počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho“ (Lk 8,21). Vzťah lásky s Ježišom, so Slovom, ktoré sa stalo telom (porov. Jn 1,4), musí mať pre kresťana absolútnu prednosť pred akýmkoľvek iným putom, aj keby šlo o príbuzných. Učeník musí Krista milovať celou svojou silou, celým svojím srdcom, celou svojou mysľou (porov. Dt 6,5). Tu je ale treba dávať veľký pozor, lebo táto požiadavka nemá totalitný charakter, nejde o to, že by sme mali milovať výlučne Ježiša, ale o to, že láska k nemu má byť na prvom mieste. Ostatných je treba milovať bez rozdielu tak, ako miloval On (porov. Jn 13,34; 15,12).

Potom Ježiš hovorí: „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti ... aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,26). Neustále sme vystavovaní pokušeniu zachraňovať svoj život a to za akúkoľvek cenu, preto v nás prevláda hrozný sklon k egoizmu, ktorý nás vedie k tomu, aby sme si žili úplne bezohľadne k ostatným, dokonca tak, ako keby Ježiš ani neexistoval. Skôr, alebo neskôr musí zrelý kresťan dospieť k poznaniu, že jeho vlastný život nachádza zmysel jedine vtedy, keď v sebe necháva žiť Krista, jedine taký život skutočne stojí za to (porov. Gal 2,20). Ježišova láska má totiž oveľa väčšiu cenu ako pozemský život (porov. Ž 9,24), preto musíme byť z lásky k nemu ochotní položiť zaň aj svoj život... „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho“ (Lk 9,24). Potom práve s Ježišom každý z nás môže uniesť svoj osobný kríž každodenného života a tak napĺňať jeho prikázanie: „A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,27).

Tomu, kto žije týmto spôsobom, potom pripadá úplne bežné zriekať sa aj svojho majetku a napĺňať aj ďalšie Ježišovo napomenutie: „Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (Lk 14,33). V podstate ide o to, aby sme vedeli používať svoj majetok v prospech svojich blížnych, aby sme sa oň dokázali s radosťou deliť s inými, bez toho, aby sme podliehali otroctvu lakomstva a chamtivosti. Ak je Ježiš naozaj pokladom nášho života (porov. Lk 12,34), ako by sme mohli byť ešte stále korisťou prihlúpleho klamu vlastníctva (porov. Mt 13,22) a to až tak, že by sme kvôli majetku stratili, alebo zamorili svoje srdce?

Ježiš dopĺňa tieto svoje poučenia dvomi krátkymi podobenstvami. Rovnako ako v prípade zámeru postaviť vežu, alebo v prípade hroziacej vojny treba vopred s rozvahou prepočítať svoje vlastné sily a prostriedky, tak aj predtým, než sa človek odhodlá nasledovať Ježiša, musí urobiť podobný rozpočet. Učeník je totiž povolaný nielen k tomu, aby na túto cestu vykročil, ale aj k tomu, aby ju úspešne dokončil. Kresťanský život naozaj nie je otázkou jedného okamihu, alebo určitého obdobia, lebo od nás sa vyžaduje vytrvalosť až do konca – až do smrti. Táto vytrvalosť je možná jedine za predpokladu veľkej lásky k Ježišovi Kristovi. Z tejto lásky sa rodí aj odhodlanie kráčať spolu aj tam, kam sa nám skutočne nechce. S tým sa napokon spája viera, že to bude sám Kristus, kto svoju lásku privedie k naplneniu aj v nás samých (porov. Flp 1,6).

(Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)