Veľká noc

 

Skrytá a nezničiteľná láska

 

Bariéra večnosti a priestoru bola zrušená. Človek žije večne. Hrob je otvorený. Nemusíme sa obávať smrti a toho, čo k smrti vedie, ani hriechu, ani vlastnej slabosti.

Môžeme si pripomenúť dve mimoriadne významné pravdy, ktoré sa týkajú opravdivej lásky. Opravdivá láska je nezničiteľná a diskrétna.

Syn Boží zostúpil na zem a ukryl majestát svojho Božstva v smrteľnom tele. Boh je láska, a teda sama láska prebývala medzi nami a takmer nikto to nepostrehol. Viac ako tridsať rokov Boží Syn žil na palestínskej zemi, a nepoznali Jeho hodnosť ani jeho príbuzní, ani susedia, ani kolegovia, ani tí, ktorí si objednávali rôzny nábytok, ktorý ako stolár vyrábal. Bol samou láskou, skrytou láskou. Keby sme mali prístroj na meranie napätia sily lásky, objavili by sme, že Nazaret bol prežiarený láskou, a že do skončenia sveta ju bude vyžarovať.

Ukrytá je láska matky k dieťaťu a dieťaťa k matke. Ukrytá je láska muža k žene i ženy k mužovi. Ukrytá je láska v srdci rehoľnej sestry, ktorá sa dlhé roky skláňa nad zmrzačenými deťmi či nad nemohúcimi starcami. Skrytá láska sa ukazuje až vtedy, keď trpíme, keď prinášame obetu.

Zriedka dnes o tom hovoríme. Masmédiá sú v službách hlásania nedostatku lásky. Len čo nájdu stopu, kde chýba láska, hovoria o tom v svetovom rozmere. Nehovoria o skrytej láske, ktorej je vo svete miliardy viac, ako zla.

Táto skrytá láska nás zhromaždila pri oltári. Táto skrytá láska dominuje vo svete. A preto autor Knihy Genezis mohol povedať: „a Boh videl, že je to veľmi dobré“. Lebo ak sa z tejto perspektívy pozeráme na svet, tak proporcie dobra a zla vyzerajú úplne inak.

Druhá pravda: opravdivá láska je nezničiteľná. Čím viac je ničená, tým viac sa kryštalizuje a silnie. To je tajomstvo Veľkého piatku. To nebola náhoda, že zlo sa rozhodlo kopijou zasiahnuť srdce Krista. Akoby chcelo dokázať, že to srdce zničí. Nezničilo, ale otvorilo a urobilo ho prameňom lásky pre miliardy.

Opravdivá láska matky k dieťaťu je nezničiteľná. Táto opravdivá láska otca k dieťaťu je nezničiteľná. A nebojme sa toho, že svet chce zničiť našu lásku. Takto ju ničí už storočia, ale ju nedokáže zničiť. Dokonca ani vtedy, ak naše srdce privalí veľkým kameňom nenávisti, tak opravdivá láska v ňom vstane z mŕtvych. Taká je vznešená pravda Veľkonočnej slávnosti.

Sme ľudia, ktorí uverili v lásku, ktorí prinášajú na oltár svoje srdce, niekedy ubolené a usužované. Usužované vonkajšími útokmi, politikou, hospodárskou štruktúrou, situáciou v rodine, často ťažkými dejinami vlastného života, svojimi vlastnými slabosťami. Nebojme sa, lebo to je iba kameň, ktorý ju ubíja. V našom srdci je autentická láska, ktorá vstáva z mŕtvych.

 

Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“

Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.

Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. (Jn 20, 1 - 9)

 

V hodine Ježišovej smrti boli pod krížom prítomné len niektoré ženy, medzi nimi Mária Magdaléna a tiež učeník, ktorého Ježiš miloval. Nik z nich neveril, že by práve toto mohol byť potupný koniec učiteľa a proroka z Nazaretu, ktorého tak milovali. Napriek tomu sa pri západe slnka v onen piatok 7. apríla roku 30 zdalo, že práve smrť je posledným slovom v príbehu človeka Ježiša, ktorý vedel tak jedinečne rozprávať ľuďom o Bohu a jeho podobe (porov. Jn 1,18).

Tak teda na svitaní 9. apríla Mária Magdaléna nepodlieha smútku „Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu“ (Jn 20,1). Táto žena nešla k hrobu preto, aby pomazala mŕtveho (porov. Mk 16,1), ale preto, lebo ju poháňala láska k tomu Ježišovi, ktorý ju vyslobodil z moci siedmich zlých duchov (porov. Lk 8,2) a tak ju vrátil k plnému životu. Taká láska sa nezľakne ani smrti. Mária teda vyšla k hrobu, keď ešte panovala tma. Tá temnota nebola len okolo nej, ale aj v jej srdci zahalenom rúchom nevery v to, čo je neslýchané, v možnosť vzkriesenia. A teraz stojí pred znepokojujúcou skutočnosťou, lebo „videla, že kameň je od hrobu odvalený“ (Jn 20,1). Mária je zmätená a jej bezprostredná reakcia je, že niekto odniesol Ježišovo mŕtve telo preč. Dokazujú to slová, ktorými sa obrátila na Petra a toho učeníka, ktorého Ježiš miloval, keď predtým rýchlo utekala od Pánovho hrobu „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili“ (Jn 20,2). Jej čisto ľudská citová reakcia na to čo videla nestačí na to, aby ju priviedla k viere vo vzkriesenie. Tu tiež končí prvá časť dávneho rozprávania a o chvíľu sa znova nachádzame pri Pánovom hrobe, (porov. Jn 20,11) a vidíme Máriu ako plače a stále hľadá Ježišovo mŕtve telo. On sa jej zjavuje ako Vzkriesený a oslovuje ju jej menom: „Mária“ (porov. Jn 20,11).

Zároveň si môžeme položiť otázku: Aký je náš postoj k Ježišovmu prázdnemu hrobu? Veríme v Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych? Pri týchto otázkach nás sprevádza Peter a učeník, ktorého Ježiš miloval, oni obidvaja povzbudení Máriinými slovami utekajú k Ježišovmu hrobu: „Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý.“ (porov. Jn 20,4). Asi to bola priateľská láska, ktorou ho Majster zahŕňal a ona dala tomuto učeníkovi väčšiu rýchlosť, lebo na lásku sa odpovedá láskou, ktorá nezaháľa... „Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil.“ (Jn 20,5). Čaká na Petra a nechá ho do hrobu vstúpiť ako prvého, lebo to bola Pánova vôľa, aby bol Peter prvý medzi dvanástimi. Peter teda „vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste“ (Jn 20,6-7). Peter všetko starostlivo pozoroval, ale ani jeho racionálny pohľad na skutočnosť nestačí na to, aby vnímal tajomstvo. Aj on v tejto chvíli ešte zostáva v temnote nevery.

„Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril.“(Jn 20,8). Ale čo uvidel? – V evanjeliu nenachádzame žiadne bližšie určenie, je to jednoduché vnímanie neprítomnosti Ježišovho tela, ktoré spolu s láskou k nemu predstavuje pre učeníka znamenie Majstrovej novej Prítomnosti. Napokon aj sám Ježiš ešte pred Veľkou nocou povedal: „A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,21). Takýmto spôsobom, teda v láske, ktorá ho viaže k Ježišovi, milovaný učeník začína tušiť a dávať vo svojom vnútri priestor tomuto novému a neslýchanému divu... Ale k rozhodujúcemu kroku viery, ktorá vníma život na mieste smrti, je treba veriť svedectvu Svätého Písma. Keď sa k prázdnote hrobky pridá slovo živého Boha, ktoré je na počiatku tajomstva vzkriesenia, vnímame novú Prítomnosť Božieho Slova. Je to zároveň začiatok novej veľkonočnej viery, ktorá nadobudne svoju plnosť spolu s darom Ducha Svätého, schopného osvecovať ľudskú myseľ a otvárať ju pre nové chápanie Písma (porov. Lk 24,45). Láska k Ježišovi a hlbšie porozumenie Písmu sa navzájom prepájajú, a tak nás privádzajú k viere vo vzkriesenie.

Práve viera v Ježišovo víťazstvo nad smrťou je základným bodom identity kresťanskej viery. Apoštol Pavol napísal: „A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“ (1 Kor 17,19). Práve toto je zmyslom slávenia Veľkonočných sviatkov. Zároveň si uvedomujeme dlh, ktorý majú kresťania voči ostatným ľuďom, nádej, ktorú môžu ponúknuť všetkým. Odteraz platí, že smrť nemá posledné slovo, lebo sa jedná o exodus – odchod z tohto sveta smerom k Otcovi, ktorý nás všetkých povoláva k večnému životu.

 (Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Rozmýšľajme, ako by sme mohli priateľovi, ktorý nenasleduje Ježiša, vysvetliť, prečo sú práve udalosti veľkonočného rána, pre nás dnes dôležité.

 

Súvisiace: 
Liturgické obdobie: