5. pôstna nedeľa C

 

„Ani ja ťa neodsudzujem.“           Jn 8,1-11                                                                                                                                                                                                           

 

Existujú dve formy ospravedlnenia seba. Jedna spočíva v tvrdošijnej obrane ľudí, ktorí spáchali zlo. Kto za každú cenu chce obrániť a ospravedlniť Judáša, hľadá v tom ospravedlnenie pre seba. Zmýšľanie je takéto: Ak možno dať rozhrešenie Judášovi od takého veľkého hriechu, tak ja s mojimi značne menšími ho určite dostanem. Ospravedlňovanie iných je jednou z foriem ospravedlňovania seba.

Je jasné, že sa nikto neprizná, dokonca pred sebou, že ospravedlňovanie zlých ľudí – podmienkami života, vplyvmi prostredia, vrodenými náklonnosťami – tvorí pokus ospravedlňovania seba. Avšak dôkladnejšie pozorovanie človeka, ktorý ľahko rozhrešuje všetkých, ukazuje spravidla podvedomú potrebu ospravedlnenia seba, ktorá tkvie v ňom.

Druhá forma ospravedlňovania seba spočíva dokonca v opačnom správaní. To je kameňovanie zlých ľudí, bezohľadné obviňovanie a dožadovanie sa veľkého trestu pre toho, kto spáchal zlo. Takým ľuďom sa zdá, že ak verejne napádajú omyly či hriechy iných, tak sami sú od nich oslobodení. Keď vystupujú ako strážcovia morálneho poriadku, odstraňujú podozrenie, že sami ten poriadok narušujú.

Tí, ktorí nahlas obviňujú druhých, najčastejšie sami páchajú hriechy inej kategórie. Ten, kto chce kameňovať zlodeja, sám žije v cudzoložstve, a kto chce kameňovať cudzoložníka, sám je udavačom. Keď nahlas bráni morálne normy, usiluje sa ukryť svoje neprávosti.

Cesta, ktorú ukazuje Ježiš, vedie stredom. Nechce, aby sme ospravedlňovali hriešnikov, lebo to patrí Bohu a nie nám, a nechce, aby sme ich odsudzovali. Iba bezhriešny človek by mohol vydať spravodlivý rozsudok na hriešnika. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň“ (Jn 8,7).

Každá forma ospravedlňovania seba je nesprávna. V prvej človek postupne upevňuje sám seba v zlom. Nehľadá prostriedky, aby pomohol druhému. Ospravedlnenie jeho konania nie je žiadnou pomocou, je krivdou. Pomocou je vtedy, keď človek zanechá hriech, keď vstupuje na cestu dobra. Treba mu podať ruku a vytiahnuť ho z bahna, v ktorom sa topí, a nie ospravedlňovať jeho falošný krok, pričom sa sami ponárame s ním v močiari.

V druhom prípade človek, keď nivočí vinníka, nivočí svoje vlastné srdce. Kamene, ktoré dopadajú na druhého človeka, vždy rania srdce toho, kto ich hádže. Právo udrieť človeka má Boh. Ježiš pripomína túto pravdu tým, ktorí obviňujú. Najskôr sa majú pozrieť do svojho vlastného srdca. On, jediný spravodlivý, ktorý mohol potrestať cudzoložnicu, neodsudzuje ju, ale posiela ju s napomenutím plným lásky: „Choď a viac nehreš!“ (Jn 8,11). Videl jej hriech, ale podal jej ruku, vytiahol ju z bahna, vytrhol ju z rúk tých, ktorí boli vyzbrojení kameňmi a prepustil ju slobodnú.

V tejto evanjeliovej scéne treba upozorniť ešte na jedno. Ospravedlnenie u Boha nezískame vysvetľovaním. Ľudia si myslia, že dokážu pred Bohom vysvetliť mnohé hriechy – rôznymi okolnosťami, situáciou, náklonnosťami a pod. To je veľký omyl. Boh ospravedlňuje jedine tých, ktorí majú odvahu priznať sa k vine a prosiť o odpustenie. Naše vysvetlenie Boh nepotrebuje. On všetko dokonale pozná. On potrebuje uznanie viny, našu ľútosť. Nemáme sa čo vyberať k Bohu s vysvetľovaním.

Žena nič nevysvetľovala. Stála v pocite viny. Obviňovali ju iní. Ježiš prijal jej mlčiace vyznanie viny a odpustil jej.

     Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich.

     Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?“ Ale to hovorili, aby ho pokúšali     a mohli ho obžalovať.

     Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom počnúc staršími sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku.

     Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?“

     Ona odpovedala: „Nik, Pane.“

     A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ 

Podobne ako v predchádzajúcich nedeliach aj dnešné evanjelium predstavuje naliehavú výzvu k zamysleniu sa nad Božím milosrdenstvom o ktorom nás učí sám Ježiš. Toto milosrdenstvo je schopné obnoviť človeka a otvoriť pred ním budúcnosť, hoci by uviazol hlboko v beznádeji. Spomínaná skúsenosť nás môže priviesť k obráteniu zmýšľania ako aj konania. Rozhodne je zaujímavé, že dnešný text bol zaradený do Jánovho evanjelia po tom, čo dlho putoval z jedného evanjelia do druhého, pretože jeho obsah považovali za pohoršlivý samotní kresťania. Čo k tomu dodať?

Skoro ráno, za svitania sa Ježiš vyberá do Jeruzalemského chrámu, kde sa okolo neho zhromažďujú ľudia, lebo chcú počúvať jeho učenie. Zrazu k nemu prichádzajú farizeji a zákonníci. Oni neznášajú, že Ježiš sa stretáva s hriešnikmi, ba dokonca, že s nimi aj jedáva (porov. Lk 5,32). Pre nich bolo neznesiteľné, keď im hovoril: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ (Mt 21,31) Práve preto k nemu „priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavili ju do prostriedku a povedali mu: Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?" (Jn 8,3-5) Ich odvolávanie sa na zákon je formálne v poriadku (porov. Lv 20,10; Dt 22, 22-24), ale v ich srdci vládne nenávisť a zlostné úmysly. „Pokúšajú“ Ježiša, vystavujú ho ťažkej situácii, aby našli protirečenie medzi jeho učením a Božím zákonom, aby ho potom mohli zosmiešniť a odsúdiť.

Čakajú na jeho odpoveď. Ježiš sa ale obmedzuje iba na to, že prstom píše do prachu zeme. Odrazu zvolá: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ (Jn 8,7) Ale kto z nás je vlastne bez hriechu? – V najlepšom prípade je to tak, že dokážeme svoje hriechy veľmi dobre skrývať, zároveň ale veľmi rýchlo a s falošnou horlivosťou obviňujeme a odsudzujeme tých, o ktorých chybách sa verejne vie. Práve preto nie sme ochotní vnímať tú pravdu, že verejný hriešnik je iba zviditeľnením reálneho stavu každého jedného z nás, všetkých hriešnikov, ktorí bez výnimky potrebujú Božie milosrdenstvo rovnako ako každodenný krajec chleba... Jedine Ježiš, ktorý je absolútne bez hriechu (porov. 2 Kor 5,32; Hebr 4,15; 1 Jn 3,5), mal právo vziať kameň a hodiť ho do tej ženy, ale on to neurobí. Na to sa žalobcovia zahanbení vytrácajú „jeden po druhom - počnúc staršími“ (Jn 8,9).

Ježiš zostáva s obvinenou ženou sám. „Zostali tam len oni dvaja, nešťastníčka a milosrdenstvo“, komentuje situáciu s veľkou brilantnosťou sv. Augustín.

Teraz stojíme pred úplne jedinečným vyvrcholením celého rozprávania:

„Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?"  Ona odpovedala: „Nik, Pane." A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8,10-11). Keď Ježiš stojí pred možnosťou vybrať si medzi Zákonom a milosrdenstvom, vyberá milosrdenstvo bez toho, aby sa dostal do rozporu s Mojžišovým zákonom, lebo jasne rozlišuje medzi hriechom a hriešnikom. Zákon je zásadný, lebo dokáže jasne ukázať na hriech. Ale vo chvíli, keď je Zákon prekonaný, potom musí tvárou v tvár konkrétnemu hriešnikovi prevládnuť milosrdenstvo! Tu sa jasne prejavuje Ježišova jedinečnosť vo vzťahu k Starému zákonu. Zároveň sa tu prejavuje aj jeho jedinečnosť voči postojom, ktoré nachádzame v prvých storočiach cirkvi. Kedykoľvek sa Ježiš stretol s hriešnikom, vždy ho z určitého hľadiska hriechu zbavoval a nikdy voči nemu neuplatňoval trestnú spravodlivosť, alebo odplatu. Intenzívne nabádal k obráteniu, varoval svojím „beda“, ktoré bolo výzvou k obráteniu skôr než príde posledný súd, ale nikdy nikoho netrestal. Ježiš dokázal úplne jasne rozlišovať medzi odsúdením hriechu na jednej strane a milosrdenstvom voči hriešnikovi na strane druhej.

Toto je prevratné a z určitého pohľadu pohoršlivé posolstvo o Božom milosrdenstve, ktoré zmýva všetky hriechy, o Božom odpustení, ktoré predchádza nášmu obráteniu. Práve tu sa nachádza pohoršlivá jedinečnosť Ježiša Krista, ktorú odmietajú tí, ktorí sa považujú za spravodlivých a ktorú s radosťou v srdci prijímajú hriešnici. Ten, kto sám seba uzná za hriešnika, môže zakúšať Božie milosrdenstvo, ktoré v Ježišovi Kristovi dáva človeku novú šancu. A preto taký človek nadobúda schopnosti uplatňovať milosrdenstvo vo svojom súde nad inými, lebo my všetci sme hriešnici a žijeme len vďaka nekonečnému Božiemu milosrdenstvu.

       (Spracované podľa Hlásej Slovo, autor: Enzo Bianchi)

Súvisiace: