Vďaka svätému Jánovi Pavlovi II. táto nedeľa nesie od roku 2000 označenie „Nedeľa Božieho milosrdenstva.“ Jej starokresťanský názov bol „Dominica in albis deponendis“ – „Nedeľa odkladania bieleho rúcha.“ V kresťanskom staroveku tí, ktorí prijali krst na Veľkonočnú vigíliu, nosili biely odev, ktorý slávnostne odložili v posledný deň veľkonočnej oktávy.  

V prostredí východných cirkví nesie táto nedeľa označenie „Tomášova nedeľa“ podľa evanjeliového úryvku, v ktorom Pán Ježiš na ôsmy deň po svojom vzkriesení sa dáva spoznať apoštolovi Tomášovi.

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.

A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“

Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“

O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“

Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“

Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“

Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Evanjelium je knihou Božieho milosrdenstva na opakované čítanie, pretože všetko to, čo Ježiš povedal a vykonal, je vyjadrením Otcovho milosrdenstva. Nie všetko však bolo zapísané. Evanjelium milosrdenstva zostáva otvorenou knihou, kde možno pokračovať v písaní znamení Kristových učeníkov, konkrétnych gest lásky, ktoré sú najlepším svedectvom o milosrdenstve. Všetci sme pozvaní stať sa živými pisateľmi evanjelia, nositeľmi Dobrej zvesti každému mužovi a žene. Môžeme tak urobiť preukazovaním skutkov telesného i duchovného milosrdenstva, ktoré sú životným štýlom kresťana. Prostredníctvom týchto jednoduchých a silných, ba niekedy i neviditeľných gest môžeme navštevovať núdznych a prinášať im Božiu útechu a nehu. Pokračuje sa tak v tom, čo Ježiš vykonal v deň Veľkej noci, keď vlial do sŕdc ustráchaných učeníkov Otcovo milosrdenstvo, Ducha Svätého, ktorý odpúšťa hriechy a dáva radosť.

Avšak v rozprávaní, ktoré sme počuli, sa vynára evidentný kontrast. Na jednej strane je strach učeníkov, ktorí zatvárajú dvere domu, na druhej strane je Ježišova misia, ktorá ich posiela prinášať svetu zvesť odpustenia.

Aj v nás môže byť tento kontrast, vnútorný boj medzi uzavretosťou srdca a pozvaním lásky otvárať zavreté dvere a vychádzať zo seba samých. Kristus, ktorý z lásky vstúpil cez zavreté dvere hriechu, smrti a podsvetia, túži vstúpiť ku každému a naširoko otvoriť naše zatvorené dvere srdca. On, ktorý svojím zmŕtvychvstaním premohol strach a obavy, ktoré nás väznia, chce dokorán otvoriť naše zavreté dvere a rozoslať nás. Cesta, ktorú nám ukazuje zmŕtvychvstalý Učiteľ, je jednosmerná: vyjsť zo seba samých, vyjsť, aby sme mohli svedčiť o uzdravujúcej sile lásky, ktorá sa nás zmocnila. Vidíme pred sebou často zranené a ustráchané ľudstvo, ktoré nosí na sebe jazvy bolesti a neistoty. Zoči-voči bolestnému volaniu po milosrdenstve a pokoji počujeme dnes dôverné pozvanie Ježiša: «Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás» (v. 21).

Každá choroba môže nájsť v Božom milosrdenstve účinnú pomoc. Jeho milosrdenstvo sa totiž nezastavuje v odstupe, ale túži prísť na pomoc každej chudobe a oslobodzovať z mnohých podôb otroctva, ktoré sužujú náš svet. Chce pristúpiť k ranám každého, aby ich liečil.

Byť apoštolmi milosrdenstva znamená dotknúť sa a pohladiť jeho rany, prítomné aj dnes na tele a duši toľkých jeho bratov a sestier. Ošetrujúc tieto rany vyznávame Ježiša, sprítomňujeme ho živého, umožňujeme, aby sa aj iní rukou dotkli jeho milosrdenstva, aby ho spoznali ako «Pána a Boha» (porov. v. 28), rovnako ako Tomáš. Toto je poslanie, ktoré je nám zverené. Mnoho ľudí prosí o vypočutie a pochopenie. Evanjelium milosrdenstva, ktoré treba ohlasovať a písať v živote, hľadá ľudí s trpezlivým a otvoreným srdcom, „dobrých Samaritánov“, ktorí poznajú súcit i mlčanie pred tajomstvom brata či sestry. Vyžaduje si obetavých a radostných služobníkov, ktorí milujú nezištne a nečakajú vynáhradu.

«Pokoj vám!» (v. 21) je pozdrav, ktorý Kristus prináša svojim učeníkom. Je to ten istý pokoj, ktorý očakávajú ľudia dnešných čias. Nie je to vyjednaný pokoj, či pozastavenie niečoho, čo nefunguje. Je to jeho pokoj, ktorý pochádza zo srdca Zmŕtvychvstalého, pokoj, ktorý premohol hriech, smrť a strach. Je to pokoj, ktorý nerozdeľuje, ale spája. Je to pokoj, ktorý nás nenecháva samých, lež dáva nám pocit prijatia a lásky. Je to pokoj, ktorý pretrvá v bolesti a dáva vykvitnúť nádeji. Tento pokoj sa ako v deň Veľkej noci vždy opätovne rodí z Božieho odpustenia, ktoré odstraňuje nepokoj srdca. Byť nositeľkou jeho pokoja – to je poslanie zverené Cirkvi v deň Veľkej noci. Sme zrodení v Kristovi ako nástroje zmierenia, aby sme všetkým priniesli Otcovo odpustenie a zjavili jeho tvár len a len lásky v znameniach milosrdenstva.

V responzóriovom žalme zaznelo: «Jeho milosrdenstvo trvá naveky» (117/118,2). Je to pravda, Božie milosrdenstvo je večné. Nekončí, nevyčerpá sa, nevzdáva sa pred uzavretosťou a nikdy sa neunaví. V týchto slovách „trvá naveky“ nachádzame oporu vo chvíľach skúšky a slabosti, pretože máme istotu, že Boh nás neopustí. On zostáva s nami navždy.

Ďakujme za túto jeho nesmiernu lásku, ktorú je nám nemožné pochopiť. Je taká veľká! Prosme o milosť, že by sme sa nikdy neunavili čerpať z Otcovho milosrdenstva a prinášať ho svetu. Vyprosujme si, aby sme sami boli milosrdní a všade šírili silu evanjelia. Aby sme písali tie stránky evanjelia, ktoré apoštol Ján nezapísal.

Otázky na zamyslenie:

Pokúsim sa byť uprostred apoštolov zamknutých vo Večeradle. Nemajú istotu, že je pravdou, že Ježiš vstal z mŕtvych. Nedostatok viery a dôvery v nich vyvoláva strach a strach ich vedie k tomu, že sú zamknutí. Často mám vo svojom živote strach, často sa niečoho obávam? Pokúsim sa vzbudiť v sebe hlbokú vieru, že Ježiš vie o každom mojom strachu.

Ježiš prichádza napriek tomu, že dvere sú zamknuté a postaví sa do stredu ustráchaných apoštolov. On je vždy uprostred mojej krehkosti. Hovorí mi: „Pokoj tebe!“ a svojím pokojom lieči moje srdce z nepokojov, ktoré ho paralyzujú.

Budem hľadieť ako sa správa Tomáš, ktorý napriek svedectvu svojich bratov apoštolov neverí, že Ježiš žije. Neuzatváram sa aj ja pred svedectvom viery mojich blížnych? Neuzatváram sa pred spoločenstvom viery, v ktorom žijem?

Tomáš chce mať osobnú skúsenosť živého Ježiša. Ježiš napĺňa jeho túžby „po ôsmych dňoch“. On sám určuje čas, ktorý je potrebný na dozrievanie mojej viery. Túži, aby som sa ho mohol prostredníctvom osobnej skúsenosti s láskou dotýkať.

Je vo mne túžba po osobnom stretnutí a po osobnej skúsenosti s Bohom? Hľadám ho vytrvalo a verne v osobnej modlitbe?

Budem vrúcne prosiť Ježiša, aby mi dovolil zakúsiť, že On je „môj“. V úprimnej modlite ho poprosím aj o to, aby sa skutočne stal Pánom môjho života. Spolu s Tomášom budem opakovať: „Pán môj a Boh môj!“