Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova.“

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!

Dnes kontemplujeme krásu „Ježiša Krista, našej nádeje“ (1 Tim 1, 1) v tajomstve jeho predstavenia v chráme.

Evanjelista Lukáš nám v rozprávaní o Ježišovom detstve ukazuje poslušnosť Panny Márie a Jozefa voči Pánovmu zákonu a všetkým jeho predpisom. V Izraeli nebolo povinnosťou predstaviť dieťa v chráme, ale tí, ktorí žili v načúvaní Pánovmu slovu a chceli sa mu prispôsobiť, to považovali za vzácnu tradíciu. Tak to robila aj Anna, matka proroka Samuela, ktorá bola neplodná. Boh vypočul jej modlitbu a ona, keď sa jej narodil syn, vzala ho do chrámu a navždy ho obetovala Pánovi (porov. 1 Sam 1, 24 - 28).

Lukáš rozpráva o Ježišovom prvom bohoslužobnom úkone, ktorý slávil vo svätom meste, v Jeruzaleme, ktorý mal byť cieľom celého jeho putovného pôsobenia od chvíle, keď sa pevne rozhodol, že tam vystúpi (porov. Lk 9, 51), aby naplnil svoje poslanie.

Mária a Jozef Ježiša nevštepujú len do rodinnej histórie, do dejín ľudu a zmluvy s Pánom Bohom. Starajú sa o jeho ochranu a rast a uvádzajú ho do atmosféry viery a kultu. A sami postupne rastú v chápaní povolania, ktoré ich ďaleko presahuje.

V chráme, ktorý je „domom modlitby“ (Lk 19, 46), Duch Svätý oslovuje srdce staršieho muža: Simeona, člena svätého Božieho ľudu pripraveného na očakávanie a nádej, ktorý túži po naplnení prisľúbení, ktoré Boh dal Izraelu prostredníctvom prorokov. Simeon cíti v chráme prítomnosť Pánovho Pomazaného, vidí svetlo, ktoré žiari uprostred národov ponorených „do tmy“ (porov. Iz 9, 1), a ide v ústrety tomu dieťaťu, ktoré sa, ako prorokuje Izaiáš, „narodilo pre nás“, je to syn, ktorý „nám bol daný“, „Knieža pokoja“ (Iz 9, 5).

Simeon objíma to dieťa, ktoré, malé a bezmocné, spočíva v jeho náručí; ale v skutočnosti je to on, kto nachádza útechu a plnosť svojej existencie tým, že ho drží pri sebe. Vyjadruje to v piesni plnej dojatej vďačnosti, ktorá sa v Cirkvi stala modlitbou na konci dňa:

„Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ (Lk 2, 29 - 32).

Simeon o spieva radosť toho, kto videl, kto spoznal a môže odovzdať iným stretnutie so Spasiteľom Izraela a národov. Je svedkom viery, ktorú prijíma ako dar a odovzdáva ju iným; je svedkom nádeje, ktorá nesklame, je svedkom Božej lásky, ktorá napĺňa srdce človeka radosťou a pokojom. Naplnený touto duchovnou útechou starý Simeon nevidí smrť ako koniec, ale ako naplnenie, ako plnosť, očakáva ju ako „sestru“, ktorá nezaniká, ale uvádza do pravého života, ktorý už predvídal a v ktorý verí.

V ten deň Simeon nie je jediný, kto vidí spásu, ktorá sa stala telom v dieťati Ježišovi. To isté sa stane aj Anne, viac ako osemdesiatročnej žene, vdove, ktorá sa celá venuje službe v chráme a je zasvätená modlitbe. Pri pohľade na dieťa Anna vlastne oslavuje Boha Izraela, ktorý práve v tomto dieťati vykúpil svoj ľud, a rozpráva o tom ostatným, veľkoryso šíriac prorocké slovo. Pieseň o vykúpení dvoch starcov tak uvoľňuje ohlasovanie jubilea pre celý ľud a svet. V srdciach v jeruzalemskom chráme sa znovu rozpaľuje nádej, pretože doň vstúpil Kristus, naša nádej.

Drahí bratia a sestry, napodobňujme aj my Simeona a Annu, týchto „pútnikov nádeje“, ktorí majú jasné oči schopné vidieť ďalej ako na prvý pohľad, ktorí vedia „vycítiť“ Božiu prítomnosť v malom, ktorí vedia s radosťou prijať Božiu návštevu a roznietiť nádej v srdciach svojich bratov a sestier.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Martin Jarábek