Boh vždy dáva šancu na obrátenie                                                      3. pôstna nedeľa C 2025

Potom, čo nám liturgia predstavila Ježišove pokúšania a jeho zázračné premenenie, teraz sme pobádaní k tomu, aby sme meditovali nad Božím milosrdenstvom, ktoré nás v Ježišovi stále volá k obráteniu, teda k tomu, aby sme sa celým srdcom, celou mysľou a s vypätím všetkých síl obracali a vracali sa k Bohu.

Niektorí z tých, čo tam boli v tom čase, rozprávali Ježišovi o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí. On im povedal: „Myslíte si, že títo Galilejčania boli väčší hriešnici ako ostatní Galilejčania, keď tak trpeli? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete. Alebo si myslíte, že tí osemnásti, čo na nich padla veža v Siloe a zabila ich, boli väčší vinníci ako ostatní obyvatelia Jeruzalema? Nie, hovorím vám, ale ak nebudete robiť pokánie, všetci zahyniete podobne.“

A povedal toto podobenstvo: „Ktosi mal vo vinici zasadený figovník a prišiel hľadať na ňom ovocie, ale nenašiel. Preto povedal vinohradníkovi: ‚Pozri, už tri roky chodím hľadať ovocie na tomto figovníku, a nič nenachádzam. Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?‘

On mu odvetil: ‚Pane, nechaj ho ešte tento rok. Okopem ho a pohnojím. Možno nabudúce prinesie ovocie. Ak nie, potom ho vytneš.‘“

Sme v srdci pôstnej doby a dnes nám evanjelium predstavuje Ježiša, ktorý komentuje niektoré udalosti. Zatiaľ čo má ešte v živej pamäti spomienku na osemnásť ľudí, ktorí zomreli pri zrútení veže, dozvedá sa o niekoľkých Galilejčanoch, ktorých Pilát nechal zabiť (porov. Lk 13, 1). A zdá sa, že tieto tragické správy sprevádza otázka, kto za tieto hrozné udalosti môže.

Možno sa títo ľudia previnili viac ako ostatní a Boh ich potrestal? To sú otázky, ktoré sa vždy znova vynárajú. Keď nás zahltia správy o zločinoch a my sa tvárou v tvár zlu cítime bezmocní, často si kladieme otázku: Je to snáď Boží trest? Posiela na nás vojnu alebo pandémiu, aby nás potrestal za naše hriechy? A prečo Boh nezasiahne?

Musíme byť pozorní: keď nás trápi zlo, riskujeme, že stratíme jasnosť, a aby sme našli ľahkú odpoveď na to, čo nedokážeme vysvetliť, nakoniec obviňujeme Boha. A mnohokrát odtiaľ pochádza škaredý a zlý zvyk rúhania. Koľkokrát pripisujeme svoje nešťastie Jemu, pripisujeme nešťastie sveta Tomu, ktorý nám naopak vždy ponecháva slobodu, a preto nikdy nezasahuje vnucovaním, ale len navrhovaním; Tomu, ktorý nikdy nepoužíva násilie a skutočne trpí za nás a s nami!

Ježiš v skutočnosti odmieta a dôrazne spochybňuje myšlienku pripísať Bohu naše zlo: ľudia, ktorých zabil Pilát, a tí, ktorí zomreli pod vežou, neboli o nič viac vinní ako ostatní a nie sú obeťou nemilosrdného a pomstychtivého Boha, ktorý neexistuje! Zlo nikdy nemôže pochádzať od Boha, ktorý „s nami nezaobchádza podľa našich hriechov“ (Ž 103,10), ale podľa svojho milosrdenstva. To je Boží štýl. Nemôže s nami zaobchádzať inak. Vždy sa k nám správa milosrdne.

Ježiš však hovorí, že namiesto toho, aby sme obviňovali Boha, musíme sa pozrieť do svojho vnútra: je to hriech, ktorý spôsobuje smrť; je to naše sebectvo, ktoré rozbíja vzťahy; sú to naše zlé a násilné rozhodnutia, ktoré rozpútavajú zlo.

Na tomto mieste Pán ponúka skutočné riešenie: čo to je? Obrátenie: "Ak sa neobrátite," hovorí Pán, "všetci rovnako zahyniete" (Lk 13,5). Je to naliehavá výzva, najmä v tejto pôstnej dobe. Prijmime ju s otvoreným srdcom. Odvráťme sa od zla, zrieknime sa hriechu, ktorý nás zvádza, otvorme sa logike evanjelia, pretože tam, kde vládne láska a bratstvo, zlo už nemá moc!

Ježiš však vie, že nie je ľahké obrátiť sa, a chce nám v tom pomôcť; že mnohokrát upadáme do rovnakých chýb a hriechov; že sme znechutení a možno sa nám zdá, že naše odhodlanie k dobru je vo svete, kde vládne zlo, zbytočné. A tak nás vo svojej výzve povzbudzuje podobenstvom, ktoré rozpráva o Božej trpezlivosti: musíme myslieť na Božiu trpezlivosť, na Božiu trpezlivosť s nami. Ponúka nám utešujúci obraz figovníka, ktorý v určený čas neprináša ovocie, ale nie je vyrúbaný: je mu daný ďalší čas, ďalšia šanca. Páči sa mi, že dobré meno pre Boha by bolo "Boh ďalšia šanca": vždy nám dáva ďalšiu šancu, vždy, vždy. To je jeho milosrdenstvo. Tak to s nami Pán robí: neodreže nás od svojej lásky, nestráca srdce, neunavuje ho vracať nám dôveru s nehou.

Boh v nás verí! Boh nám dôveruje a sprevádza nás trpezlivosťou, Božou trpezlivosťou s nami. Nie je skľúčený, ale vždy do nás vkladá nádej. Boh je Otec a pozerá sa na nás ako otec: ako najlepší otec nevidí výsledky, ktoré sme ešte nedosiahli, ale plody, ktoré ešte môžeme priniesť; nepočíta naše chyby, ale povzbudzuje naše možnosti; nezaoberá sa našou minulosťou, ale s dôverou vsádza na našu budúcnosť. Pretože Boh je nám blízko, je nám nablízku. Boží štýl - nezabúdajme: blízkosť, je blízko, s milosrdenstvom a nehou. A práve tak nás Boh sprevádza: blízky, milosrdný a nežný.

Prosme teda Pannu Máriu, aby nám dala nádej a odvahu a aby v nás zapálila túžbu po obrátení.

Zdroj: Inšpirované myšliennkami sv. otca Františka

Postavím sa pred Ježiša v jednoduchosti srdca, v poníženosti a pokore. Poprosím ho o milosť hlbokého pocitu vlastnej hriešnosti.

Obrátim svoju pozornosť na to, s akou rozhodnosťou vyzýva Ježiš ľudí, aby uznali svoj hriech a neodkladali s vlastným obrátením. Koľkokrát opakuje: „Ak sa neobrátite... zahyniete“.

Ježiš odhaľuje v ľuďoch nedostatok pocitu hriešnosti. Táto vedie k smrti. Obrátenie nie je možné bez uvedomenia si a skutočného prežitia vlastnej hriešnosti. Život bez obrátenia je iba klamom: ako strom zasadený vo vinici, ktorý neprináša ovocie.

Budem prosiť o prenikavé poznanie zloby hriechu a o hlboké poznanie jeho moci a sily. Aké pocity sa vo mne prebúdzajú, keď uvažujem o zlobe svojho hriechu? Poviem to Ježišovi.

Hriech, ktorý prechovávam vo svojom srdci oslabuje život: vyprázdňuje túžby, ničí doterajšie ovocie mojich dobrých skutkov a zabíja vo mne život. Nezotrvávam v hriechu? Neodkladám svätú spoveď a nezanedbávam ju? Neuchovávam v kútiku srdca „obdiv“ voči niektorému hriechu?

Ak necítim väčšiu potrebu spovedať sa, môže to byť symptómom toho, že som „splesnivel“ v hriechu. Poprosím Ježiša, aby obnovil vo mne správne chápanie hriechu a oživil túžbu po dobrej spovedi.

Naplánujem si a vyhradím si čas na veľkopôstne stretnutie s Ježišom vo sviatosti zmierenia. Už teraz ho poprosím, aby mi poslal Ducha pravdy, ktorý ma usvedčí z môjho hriechu a vzbudí vo mne hlbokú túžbu stretnúť sa s Ježišom vo svätej spovedi. Budem mu hovoriť: „Ježišu, pomôž mi obrátiť sa celým srdcom.“