S narodením Ježiša Krista to bolo takto: jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“.   Mt 1, 18-21

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes pokračujeme v rozjímaní o Ježišovi, našej nádeji, v tajomstve jeho pôvodu, o ktorom rozprávajú evanjeliá o jeho detstve.

Ak nám Lukáš umožňuje rozjímať z pohľadu jeho matky, Panny Márie, tak Matúš sa stavia do perspektívy Jozefa, muža, ktorý berie na seba Ježišovo zákonné otcovstvo, naštepuje ho na kmeň Jesseho a spája ho so zasľúbením daným Dávidovi.

Ježiš je v skutočnosti nádejou Izraela, ktorá sa napĺňa: je potomkom prisľúbeným Dávidovi (porov. 2 Sam 7, 12, 1Kr 17, 11), ktorý robí jeho dom „požehnaným naveky“ (2 Sam 7, 29), je výhonkom, ktorý vyrastá z kmeňa Jesseho (porov. Iz 11, 1), „spravodlivým výhonkom“ určeným na to, aby vládol ako pravý kráľ, ktorý vie uplatňovať právo a spravodlivosť (porov. Jer 23, 5, 33, 15).

Jozef vstupuje na scénu v Matúšovom evanjeliu ako Máriin snúbenec. Pre Židov boli zásnuby skutočným právnym zväzkom, ktorý pripravoval na to, čo sa malo stať o rok neskôr, čiže na slávenie manželstva. Vtedy žena prechádzala z otcovej starostlivosti do starostlivosti svojho manžela, sťahovala sa k nemu a pripravovala sa na dar materstva.

Práve v tomto období Jozef zisťuje, že Mária je tehotná, a jeho láska je podrobená ťažkej skúške. V takejto situácii, ktorá by viedla k zrušeniu zasnúbenia, zákon navrhoval dve možné riešenia: buď verejný právny úkon, ako napríklad predvolanie ženy na súd, alebo súkromný úkon, ako napríklad odovzdanie priepustného listu.

Sv. Matúš definuje Jozefa ako „spravodlivého“ muža (zaddiq), čiže človeka, ktorý žije podľa Pánovho zákona, ktorý z neho čerpá inšpiráciu pri každej príležitosti svojho života. Riadiac sa tak Božím slovom, Jozef koná premyslene: nenechá sa premôcť inštinktívnym pocitom a strachom prijať Máriu, ale radšej sa nechá viesť Božou múdrosťou. Rozhodne sa rozísť s Máriou potichu, diskrétne (porov. Mt 1, 19). Táto Jozefova múdrosť spôsobuje, že sa nedopúšťa omylu a zostáva otvorený a vnímavý na Pánov hlas, ktorý mu zaznieva vo sne.

Týmto spôsobom Jozef z Nazareta pripomína iného Jozefa, Jakubovho syna, ktorého prezývali „snár“ (porov. Gn 37, 19). Otec ho veľmi miloval a bratia nenávideli, Boh ho povýšil tým, že zasadol na faraónov stolec.

O čom teraz sníva Jozef z Nazareta? Sníva o zázraku, ktorý Boh koná v Máriinom živote, a tiež o zázraku, ktorý koná v jeho vlastnom živote: o prijatí otcovstva schopného strážiť, chrániť a odovzdávať materiálne a duchovné dedičstvo. Lono jeho nevesty je v požehnanom stave z Božieho prisľúbenia, toho prisľúbenia, čo nesie meno, v ktorom je istota spásy daná všetkým (porov. Sk 4, 12).

V spánku Jozef počuje tieto slová: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov“ (Mt 1, 20 - 21). Po tomto zjavení Jozef nežiada ďalšie dôkazy, ale dôveruje Bohu, prijíma Boží sen o svojom živote a o živote svojej snúbenice. Takto vstupuje do milosti toho, kto vie žiť božský prísľub s vierou, nádejou a láskou.

Jozef pri tom všetkom nevyslovuje ani slovo, ale verí, dúfa a miluje. Nehovorí „slová do vetra“, ale robí konkrétne činy. Patrí do pokolenia tých, ktorých apoštol Jakub nazýva: tí, ktorí „uskutočňujú Božie slovo“ (porov. Jn 1, 22), premieňajú ho na skutky, na telo a na život. Jozef dôveruje Bohu a poslúcha: „Jeho vnútorná bdelosť pre Boha... sa spontánne stáva poslušnosťou“ (Benedikt XVI., Ježišovo detstvo, Miláno - Vatikán 2012, 57).

Sestry a bratia, aj my prosme Pána o milosť, aby sme viac počúvali, než hovorili. Prosme o milosť, aby sme snívali Božie sny a zodpovedne prijímali Krista, ktorý od okamihu nášho krstu žije a rastie v našom živote. Ďakujem.

Zdroj: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu