„Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska.“ 1 Jn 4, 7-8

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Minule sme si vysvetlili, čo o Duchu Svätom hlásame vo vyznaní viery. Uvažovanie Cirkvi sa však nezastavilo pri tomto krátkom vyznaní viery. Pokračovalo tak na Východe, ako aj na Západe, a to prostredníctvom diela veľkých otcov a učiteľov. Dnes by sme chceli najmä zozbierať niekoľko omrviniek z učenia o Duchu Svätom, ktoré sa rozvinulo v latinskej tradícii, aby sme videli, ako osvetľuje celý kresťanský život a osobitne sviatosť manželstva. 

Hlavným tvorcom tejto náuky je svätý Augustín, ktorý rozvinul náuku o Duchu Svätom. Vychádza zo zjavenia, že „Boh je láska“ (1 Jn 4, 8). Láska teda predpokladá niekoho, kto miluje, toho, kto je milovaný, a samotnú lásku, ktorá ich spája. Boh Otec je v Trojici ten, ktorý miluje, je prameňom a počiatkom všetkého. Syn je ten, ktorý je milovaný, a Duch Svätý je láska, ktorá ich spája[1]. Kresťanský Boh je teda „jeden“ Boh, ale nie osamelý, jeho jednotou je jednota spoločenstva a lásky. V súlade s týmto niektorí navrhli nazývať Ducha Svätého nie „treťou osobou“ Trojice v jednotnom čísle, ale skôr „prvou osobou množného čísla“. Inými slovami, on je božské My Otca a Syna, puto jednoty medzi rôznymi osobami[2], samotný princíp jednoty Cirkvi, ktorá je práve jedným „jediným telom“ vyplývajúcim z viacerých osôb.

Ako som už povedal, dnes by som sa chcel spolu s vami zamyslieť najmä nad tým, čo chce Duch Svätý povedať rodine. Čo môže mať Duch Svätý spoločné napríklad s manželstvom? Veľmi veľa, možno to podstatné, a ja sa pokúsim vysvetliť prečo! Kresťanské manželstvo muža a ženy je sviatosťou darovania sa jeden druhému. Takto na to myslel Stvoriteľ, keď „stvoril človeka na svoj obraz [...]: muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27). Ľudský pár je teda prvou a najzákladnejšou realizáciou spoločenstva lásky, ktorým je Trojica.

Aj manželia by mali tvoriť prvú osobu množného čísla, „my“. Stáť jeden vedľa druhého ako „ja“ a „ty“ a byť pred zvyškom sveta, vrátane detí, ako „my“. Aké krásne je počuť matku, keď svojim deťom hovorí: „Tvoj otec a ja...“, ako to povedala Panna Mária Ježišovi, keď ho ako dvanásťročného našli v chráme ako prednáša učiteľom (porov. Lk 2, 48), a počuť otca, keď hovorí: „Tvoja matka a ja“, akoby boli jeden subjekt. Ako veľmi deti potrebujú túto jednotu rodičov – otec a mama spoločne - a ako veľmi deti trpia, keď chýba! Ako veľmi trpia deti odlúčené od otcov...

Aby však manželstvo zodpovedalo tomuto povolaniu, potrebuje podporu toho, kto je Dar, či skôr dar par excellence. Tam, kde vstupuje Duch Svätý, sa znovu zrodí schopnosť darovať sa. Niektorí otcovia latinskej Cirkvi tvrdili, že Duch Svätý, ktorý je vzájomným darom Otca a Syna v Trojici, je aj príčinou radosti, ktorá medzi nimi vládne, a keď o ňom hovorili, nebáli sa použiť obraz gest, ktoré sú vlastné manželskému životu, ako sú bozk a objatie[3].

Nik nevraví, že takáto jednota je ľahkým cieľom, a už vôbec nie v dnešnom svete, ale je to pravda o veciach, ako ich chcel Stvoriteľ, a preto je to v ich prirodzenosti. Samozrejme, môže sa zdať, že je ľahšie a rýchlejšie stavať na piesku ako na skale, ale Ježiš nám hovorí, aký je potom výsledok (porov. Mt 7, 24 - 27). V tomto prípade teda ani nepotrebujeme podobenstvo, pretože dôsledky manželstiev postavených na piesku sú žiaľ viditeľné pre všetkých a doplácajú na ne najmä deti. Deti trpia odlúčením či nedostatkom rodičovskej lásky! O mnohých manželoch sa musí opakovať to, čo Panna Mária povedala Ježišovi v Káne Galilejskej: „Nemajú víno“ (Jn 2, 3). Duch Svätý je ten, kto na duchovnej úrovni naďalej koná zázrak, ktorý pri tej príležitosti vykonal Ježiš, a to, že mení vodu zvyku na novú radosť zo spoločného života. Nie je to zbožná ilúzia: Duch Svätý to urobil v mnohých manželstvách, keď sa ho snúbenci rozhodli vzývať.

Nebolo by preto zlé, keby sa popri právnych, psychologických a morálnych informáciách, ktoré sa poskytujú, prehĺbila aj táto „duchovná“ príprava snúbencov na manželstvo, Duch Svätý vytvára jednotu. „Nestrkaj prst medzi manžela a manželku!“, hovorí jedno talianske príslovie. Avšak jeden „prst“ medzi manžela a manželku treba vložiť, a to práve „prst Boží“: čiže Ducha Svätého! Vďaka!

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)

[1] Porov. sv. Augustín, O Trojici, VIII, 10, 14.

[2] Porov. H. Mühlen, Mystická osoba. Cirkev ako tajomstvo Ducha Svätého, Città Nuova, 1968.

[3] Porov. sv. Hilár z Poitiers, De Trinitate, II, 1; svätý Augustín, De Trinitate, VI, 10, 11.