"Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži; že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu." Rim 8, 26 – 27

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Posväcujúce pôsobenie Ducha Svätého, ako aj Božieho slova a sviatostí, sa prejavuje v modlitbe a práve jej chceme venovať dnešné zamyslenie: modlitba. Duch Svätý je zároveň protagonistom i cieľom kresťanskej modlitby. To znamená, že on je ten, ktorý nám dáva modlitbu, a on je ten, ktorý sa dáva prostredníctvom modlitby. Modlíme sa, aby sme dostali Ducha Svätého, a Ducha Svätého dostávame, aby sme sa skutočne modlili, teda ako Božie deti, nie ako otroci. Premýšľajme o tom: modliť sa ako Božie deti, nie ako otroci.

Ako „krásny cieľ“ pre Jubilejný rok 2025 Svätý Otec počas stredajšej katechézy zdôraznil, že je potrebné „odstrániť popol rutiny a nedostatku angažovanosti“, aby sme sa stali ...

Človek sa musí vždy modliť so slobodou. „Dnes sa musím modliť toto, toto a toto, pretože som sľúbil toto, toto a toto. Inak pôjdem do pekla“. Nie, toto nie je modlitba! Modlitba je slobodná. Modlíte sa vtedy, keď vám Duch Svätý pomáha modliť sa. Modlíš sa vtedy, keď v srdci cítiš potrebu modliť sa, a keď necítiš nič, zastav sa a spýtaj sa sám seba: „Prečo necítim túžbu modliť sa? Čo sa deje v mojom živote?“ Vždy nám však najviac pomáha spontánnosť v modlitbe. To znamená modliť sa ako deti, nie ako otroci.

Pápež František sa spolu s pútnikmi z celého sveta počas generálnej audiencie v stredu 6. novembra modlil za obyvateľov španielskej Valencie, ktorých minulý týždeň postihli ...

Predovšetkým sa musíme modliť, aby sme prijali Ducha Svätého. V tejto súvislosti je v evanjeliu veľmi výstižná Ježišova veta: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 13). Každý, každý z nás, tým najmenším vie dať dobré veci, či už deťom, vnúčatám alebo priateľom. Malí od nás vždy dostávajú dobré veci. A ako to? Otec by nám nedal Ducha! A to preto, aby nám dodal odvahu a aby sme v tom pokračovali. V Novom zákone vidíme, že Duch Svätý zostupuje vždy počas modlitby. Zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne, kým „sa modlil“ (Lk 3, 21). Zostupuje aj na učeníkov na Turíce, kým sa „vytrvalo a jednomyseľne modlili“ (Sk 1, 14).

Je to jediná „moc“, ktorú máme nad Božím Duchom. Moc modlitby: on modlitbe neodporuje. Modlíme sa a on prichádza. Spomeňte si na tú pasáž v Biblii, keď sa navrchu Karmel rozčuľovali falošní Bálovi proroci, na svoju obetu chceli privolať oheň z neba, ale nič sa nestalo, lebo boli modloslužobníkmi: uctievali boha, ktorý neexistuje. Eliáš sa modlil a oheň zostúpil a strávil zápalnú obetu (porov. 1 Kr 18, 20 – 38). Cirkev verne nasleduje tento príklad: vždy má na perách prosbu: „Príď! Príď!“ k Duchu Svätému zakaždým, keď sa naňho obracia. A robí to najmä pri svätej omši, aby zostupoval ako rosa a posväcoval chlieb a víno na eucharistickú obetu.

Ale je tu aj druhý aspekt, ktorý je pre nás najdôležitejší a naviac povzbudzujúci: Duch Svätý je ten, ktorý nám dáva pravú modlitbu. Svätý Pavol o tom hovorí takto: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži; že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu“ (Rim 8, 26 – 27).

Je pravda, že nevieme ako sa máme modliť. Musíme sa to učiť každý deň. Príčina tejto slabosti našej modlitby bola v minulosti vyjadrená jediným slovom, ktoré sa používalo tromi rôznymi spôsobmi: ako prídavné meno, ako podstatné meno a ako príslovka. Je ľahké zapamätať si, aj pre tých, ktorí nevedia po latinsky, a stojí za to mať na pamäti, pretože len to obsahuje celé pojednanie, tieto tri veci. My ľudia, povedané tým príslovím, „mali, mala, male petimus“, čo znamená: súc zlí (mali), žiadame zlé veci (mala) a zlým spôsobom (male). Ježiš hovorí: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo, a ostatné dostanete navyše“ (Mt 6, 33); namiesto toho hľadáme najprv to, čo je navyše, teda svoje vlastné záujmy – mnohokrát – a celkom zabúdame prosiť o Božie kráľovstvo. Prosme Pána o kráľovstvo a všetko príde s ním.

Je pravda, že Duch Svätý prichádza, na pomoc našej slabosti, ale robí ešte niečo veľmi dôležité: potvrdzuje nám, že sme Božie deti, a kladie nám na pery zvolanie: „Otče!“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). My nemôžeme povedať „Otče, Abba“. Nemôžeme povedať „Otče“ bez moci Ducha Svätého. Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovor človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha. Modliť sa znamená vložiť sa do Boha a nechať Boha vstúpiť do nás.

Práve v modlitbe sa Duch Svätý zjavuje ako „Utešiteľ“ (Paraklétos), teda obhajca a ochranca. On nás pred Otcom neobviňuje, ale obhajuje. Áno, obhajuje nás, presviedča nás o tom, že sme hriešnici (porov. Jn 16, 8), ale robí to preto, aby sme zakúsili radosť z Otcovho milosrdenstva, a nie preto, aby nás zničil neplodným pocitom viny. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, pripomína nám, že „Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3, 20). Boh je väčší ako náš hriech.

Všetci sme hriešnici, ale pouvažujme: možno sú medzi vami takí – to neviem –, ktorí sa boja pre veci, ktoré urobili, možno sa boja, že ich Boh pokarhá alebo sa boja pre mnoho vecí a nemôžu nájsť pokoj. Začni sa modliť, vzývaj Ducha Svätého a on ťa naučí, ako prosiť o odpustenie. A viete čo? Boh nelipne na gramatike, a keď prosíme o odpustenie, nenechá nás to dokončiť! „Lebo...“ a tam nás nenechá dokončiť slovo odpustenie. On nám najprv odpustí, vždy je tu na to, aby nám odpustil, skôr než dokončíme slovo odpustenie. My povieme „lebo...“ a Otec nám vždy odpustí.

Duch Svätý sa prihovára a tiež nás učí, aby sme sa zasa prihovárali za našich bratov a sestry – prihovára sa za nás a učí nás prihovárať sa za iných – učí nás modlitbe príhovoru: modliť sa za niekoho, modliť sa za chorého, za toho, ktorý je vo väzení, modliť sa..., modliť sa aj za svokru! A vždy sa modlite. Vždy. Táto modlitba je Bohu mimoriadne milá, pretože je bez osobného prospechu a nezištná. Keď sa každý modlí za všetkých, stáva sa to, – a to povedal svätý Ambróz – že sa všetci modlia za každého a tak sa modlitba násobí[1]. Modlitba je taká.

To je úloha, ktorá je v Cirkvi veľmi vzácna a potrebná, najmä v tomto čase prípravy na Jubilejný rok: aby sme sa zjednotili s Utešiteľom, ktorý sa „prihovára za nás všetkých pre Božie plány“. Ale nemodlite sa ako papagáje, prosím! Nehovorte „Bla, bla, bla...“. Nie. Povedzte „Pane“, ale povedzte to zo srdca. „Pomôž mi, Pane“, „Milujem ťa, Pane“. A keď sa modlíte modlitbu Pána, modlite sa „Otče, ty si môj Otec“. Modlite sa srdcom a nie perami, nebuďte [ako] papagáje.

Nech nám Svätý Duch pomáha v modlitbe, ktorú tak veľmi potrebujeme. Ďakujem vám.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – VaticanNews, Martin Jarábek

Poznámky: [1] O Kainovi a Ábelovi, I, 39.