Urobme svet čistejším očistou vlastného vnútra        Mk 7,1–8.14–15.21–23

V Ježišových časoch existovali v židovstve viaceré duchovné prúdy a skupiny. Medzi nimi azda najsilnejší bol farizejský duchovný prúd. Jeho ťažisko spočívalo najmä výrazným konkretizovaním príkazov, ktoré sa nachádzali v Zákone. Tak vznikla rozsiahla kazuistika a bolo prakticky nad sily bežného človeka, aby to všetko zachoval. Pán Ježiš preto farizejom vyčítal toto smerovanie, pretože ono predstavovalo iba vonkajšie – často príliš sebaisté – postoje voči Bohu aj blížnemu. Ježiš vo svojej obhajobe poukazuje na prorocký prúd, ktorý videl podstatu duchovného života človeka v rozhodujúcej kvalite a tá je vo vnútri, v srdci človeka. Je to aj napomenutie pre nás, aby sme si spytovali svedomie a pýtali sa na najhlbšie motívy našich náboženských postojov.

Ak budeme vo svojom vnútri čistí a poctiví, ak budeme tvorcami pokoja, potom nás budú volať Božími synmi a dcérami a staneme sa dedičmi Božieho kráľovstva; ak budeme milosrdní, tak môžeme mať nádej, že aj voči nám bude Pán Boh milosrdný.  Mons. Anton Tyrol

K Ježišovi sa zišli farizeji a niektorí zákonníci, ktorí došli z Jeruzalema. A videli niektorých z jeho učeníkov jesť chlieb poškvrnenými, to jest neumytými rukami. Farizeji totiž a Židia vôbec držia sa obyčaje otcov a nejedia, kým si neumyjú ruky až po zápästie. A keď prídu z trhu, nejedia, kým sa nevykúpu. A zachovávajú ešte mnoho iných vecí, ktoré prevzali: umývanie čiaš, džbánov, medeníc a postelí.

Farizeji a zákonníci sa ho opýtali: „Prečo sa tvoji učeníci nedržia obyčaje otcov a jedia chlieb poškvrnenými rukami?“

On im povedal: „Dobre o vás, pokrytcoch, prorokoval Izaiáš, ako je napísané: ‚Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa. No darmo si ma ctia, lebo náuky, čo učia, sú iba ľudské príkazy.‘ Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.“

Potom znova zavolal k sebe zástup a povedal im: „Počúvajte ma všetci a pochopte! Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka, ale čo vychádza z človeka, to poškvrňuje človeka. Lebo znútra, z ľudského srdca, vychádzajú zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť, zlomyseľnosť, klamstvo, necudnosť, závisť, rúhanie, pýcha, hlúposť.

Všetky tieto zlá vychádzajú znútra a poškvrňujú človeka.“

Evanjelium dnešnej liturgie ukazuje niekoľkých zákonníkov a farizejov, ako sú zaskočení Ježišovým prístupom. Sú pohoršení, lebo jeho učeníci jedli bez toho, aby najskôr splnili tradíciu rituálneho obmytia. Spoločne uvažujú: „Takéto spôsoby sú v rozpore s náboženskou praxou“ (porov. Mk 7,2-5).

Aj my sa môžeme spýtať: prečo Ježiš i jeho učeníci prestupujú tieto tradície? 

Veď v  podstate nie sú to zlé veci, ale dobré rituálne zvyky, jednoduché umytie sa pred jedením. Prečo Ježiš o to nedbá? Lebo pre neho je dôležité priviesť vieru späť k jej stredu. V Evanjeliu to vidíme neustále: toto (úsilie) prinavrátiť vieru k jej stredu. A odvrátiť riziko, ktoré platí tak pre oných zákonníkov, ako aj pre nás: dodržiavať vonkajšie formálnosti, odsúvajúc na druhoradú úroveň stredobod viery.

Aj my si veľakrát „maskujeme“ dušu. Vonkajšia formálnosť, a nie podstata viery: toto je rizikom. Je to riziko vonkajškovej nábožnosti: javiť sa navonok dobrým, zanedbávajúc očistu srdca. Stále je tu pokušenie „odbaviť si to u Boha“ nejakou vonkajšou zbožnosťou, ale Ježiš sa neuspokojuje s takýmto kultom. Ježiš nechce vonkajšok, chce vieru, ktorá ide až k srdcu.

Vskutku, hneď potom zvoláva zástup, aby vyslovil veľkú pravdu: „Človeka nemôže poškvrniť nič, čo vchádza doň zvonka“ (v. 15). Naopak, „znútra, z ľudského srdca“ (v. 21) sa rodia zlé veci. Tieto slová sú revolučné, lebo podľa mentality danej doby sa myslelo, že niektoré jedlá alebo vonkajšie kontakty robia človeka nečistým. Ježiš obracia perspektívu naruby: neškodí to, čo prichádza zvonka, ale to, čo sa rodí zvnútra.

Toto sa týka aj nás. Často si myslíme, že zlo pochádza predovšetkým zvonka: zo správania sa iných; od toho, kto o nás zmýšľa zle; zo spoločnosti. Koľkokrát hádžeme vinu na iných, na spoločnosť, na svet, za všetko to, čo sa nám stane! Je to vždy vina „iných“: na vine sú ľudia, tí, čo vládnu, nešťastie atď. Zdá sa, akoby problémy vždy prichádzali zvonku. A trávime čas prisudzovaním vín; ale tráviť čas obviňovaním ostatných je strácaním času. Stávame sa nazlostenými, zatrpknutými a držíme si Boha ďaleko od srdca. Ako tí ľudia z Evanjelia, ktorí sa sťažujú, pohoršujú sa, polemizujú a neprijímajú Ježiša.

Nie je možné byť skutočne nábožnými, keď sa sťažujeme: sťažovanie sa vnáša jed, vedie ťa k rozčuľovaniu, urazenosti a smútku, k tomu smútku srdca, ktorý zatvára dvere Bohu.

Prosme dnes Pána, aby nás oslobodil od pripisovania viny ostatným tak ako deti: „Nie, to som nebol ja! To ten druhý, to on...“. Pýtajme si v modlitbe milosť nemárniť čas špinením sveta sťažnosťami, lebo toto nie je kresťanské.

Ježiš nás radšej pozýva vnímať život a svet na základe nášho srdca. Ak sa pozrieme do svojho vnútra, nájdeme tam takmer všetko, čím opovrhujeme vonku. A ak s úprimnosťou poprosíme Boha, aby nám očistil srdce, potom naozaj začneme robiť svet čistejším. Lebo jestvuje neomylný spôsob, ako zvíťaziť nad zlom: začať ho porážať vo svojom vnútri.

Prví otcovia Cirkvi, mnísi, keď sa ich pýtali: „Ktorá cesta vedie k svätosti? Ako mám začať?“, hovorili, že prvý krok je obviniť seba samého: obviň sám seba. - Obvinenie seba samých. Koľkí z nás sú behom dňa, v nejakom okamihu dňa či týždňa, schopní obviniť v duchu seba samých? - „Áno, toto mi spravil henten..., niečo otrasné...“ - A ja? Tiež to takto robím, alebo sa zachovám inak? Je tu totiž táto múdrosť: naučiť sa obviniť sami seba. Vyskúšajte si to, pomôže vám to. Mne to pomáha, keď to dokážem spraviť. Ale je to osožné, všetkým to urobí dobre.

Panna Mária, ktorá zmenila dejiny čistotou svojho srdca, nech nám pomáha očisťovať to naše, prekonávajúc predovšetkým zlozvyk obviňovania iných a sťažovania sa na všetko.“

Pápež František

Postoj farizejov poukazuje na to, že prísna a povrchná zbožnosť vedie k tomu, že tak zaobchádzame aj s druhými. Čo môžem povedať o svojej zbožnosti? Oslobodzuje ma? Napĺňa ma pokojom a radosťou?

Môžem sa pozrieť na svoje denné náboženské úkony. Hľadám v nich predovšetkým Boha? Aká je moja vernosť Božím a cirkevným príkazom?

Ježiš mi káže zamyslieť sa nad stavom svojho srdca. Zdravé a čisté srdce je prameňom zdravej a čistej mravnosti. Čo by mohol povedať Ježiš o súčasnom stave môjho vnútra?

Dlhšie sa zastavím nad neprávosťami, ktoré Ježiš vymenúva (21-22). V úprimnosti srdca si položím otázku, ktoré z nich mi najviac vyčíta moje svedomie. Poviem to Ježišovi. Budem ho prosiť o srdce čisté a slobodné od každej pretvárky: „Ježišu, pomôž mi žiť pred tebou v pravde!“