Myslím, [bratia], že utrpenia tohoto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť. […] Aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení.  Rim 8,18.23-24

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V poslednej katechéze sme začali uvažovať o teologálnych čnostiach. Sú tri: viera, nádej a láska. V poslednej sme uvažovali o viere. Dnes je na rade nádej. „Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého“ (č. 1817). Tieto slová nám potvrdzujú, že nádej je odpoveďou, ktorá sa ponúka nášmu srdcu, keď sa v nás vynára bezvýhradná otázka: „Čo bude so mnou? Aký je cieľ cesty? Aký bude neodvratný sled udalostí sveta?“

Všetci si uvedomujeme, že nepriaznivá odpoveď na tieto otázky vyvoláva smútok. Ak životná cesta nemá zmysel, ak je na začiatku a na konci ničota, potom sa môžeme pýtať, prečo by sme vôbec mali kráčať po zemi: tu sa rodí ľudské zúfalstvo, pocit márnosti zo všetkého. A mnohí by mohli namietať: „Snažil som sa byť cnostný, rozvážny, spravodlivý, silný a mierny. Bol som tiež mužom alebo ženou viery.... Aký zmysel malo moje úsilie, ak sa to všetko skonči tu?“ Ak chýba nádej, hrozí, že sa všetky ostatné čnosti rozpadnú a skončia v popole. Ak by neexistovala bezpečná budúcnosť, svetlý horizont, neostávalo by nič iné, len konštatovať, že čnosť je márnou námahou. „Len ak je budúcnosť istá ako priaznivá skutočnosť, stáva sa znesiteľným aj život v prítomnosti“, povedal Benedikt XVI. (BENEDIKT XVI., encyklika Spe salvi, 2).

Kresťan má nádej nie pre vlastné zásluhy. Ak verí v budúcnosť, je to preto, že Kristus zomrel a vstal z mŕtvych a dal nám svojho Ducha. „Vykúpenie nám bolo poskytnuté v tom zmysle, že nám bola darovaná nádej, ktorá je spoľahlivá. Jej sila nám umožňuje čeliť prítomnosti“ (tamže, 1). V tomto zmysle opäť hovoríme, že nádej je božská čnosť: nevychádza z nás, nie je to tvrdohlavosť, o ktorej sa chceme presvedčiť, ale je to dar, ktorý pochádza priamo od Boha.

Mnohým pochybujúcim kresťanom, ktorí neboli úplne znovuzrodení pre nádej, apoštol Pavol predkladá novú logiku kresťanskej skúsenosti a hovorí takto: „Ak Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1 Kor 15, 17 – 19). Akoby sa tým chcelo povedať: ak veríš v Kristovo zmŕtvychvstanie, potom s istotou vieš, že žiadna porážka a žiadna smrť nie je navždy. Ale ak neveríš v Kristovo zmŕtvychvstanie, potom sa všetko stáva prázdnym, dokonca aj kázanie apoštolov.

Nádej je čnosť, proti ktorej sa často prehrešujeme: v našich zlých túžbach, v našich melanchóliách, keď si myslíme, že minulé šťastie je navždy pochované. Prehrešujeme sa proti nádeji, keď sme skľúčení nad svojimi hriechmi a zabúdame, že Boh je milosrdný a väčší ako naše srdce. A nezabúdajme na to, bratia a sestry: Boh odpúšťa všetko, Boh vždy odpúšťa. My sme tí, ktorí sa unavia prosiť o odpustenie. Zhrešíme proti nádeji vtedy, ak sme skľúčení nad svojimi hriechmi; hrešíme proti nádeji, keď jeseň v nás zruší jar; keď Božia láska prestane byť večným ohňom a my nemáme odvahu robiť rozhodnutia, ktoré nás zaväzujú na celý život.

Súčasný svet veľmi potrebuje túto kresťanskú čnosť! Svet potrebuje nádej tak veľmi ako potrebuje trpezlivosť, čnosť, ktorá kráča ruka v ruke s nádejou. Trpezliví ľudia sú tkáčmi dobra. Neochvejne túžia po pokoji, aj keď sa niektorí ponáhľajú a chceli by všetko a hneď, trpezlivosť má schopnosť čakať. Aj keď mnohí okolo nich podľahli rozčarovaniu, ten, kto je oživovaný nádejou a je trpezlivý, dokáže prežiť aj tie najtemnejšie noci. Nádej a trpezlivosť patria k sebe.

Nádej je čnosťou tých, ktorí majú mladé srdcia, a tu nezáleží na prežitých rokoch. Pretože existujú aj starí ľudia s očami plnými svetla, ktorí sú neustále priťahovaní k budúcnosti. Spomeňme si na dvoch veľkých starcov z evanjelia, na Simeona a Annu: nikdy sa neunavili čakať a posledný úsek ich pozemskej cesty bol pre nich požehnaním, pretože sa stretli s Mesiášom, ktorého spoznali v Ježišovi, ktorého rodičia priniesli do chrámu. Aká by to pre nás bola veľká milosť, keby sa nám to prihodilo! Keby po dlhej púti, keď sme odložili batohy a palice, naše srdcia naplnila radosť, akú sme nikdy predtým nezažili, a aj my by sme mohli zvolať: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka, / podľa svojho slova, / lebo moje oči uvideli tvoju spásu, / ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: / svetlo na osvietenie pohanov, / a slávu Izraela, tvojho ľudu“ (Lk 2, 29 – 32).

Bratia a sestry, napredujme a prosme o milosť mať nádej, nádej s trpezlivosťou. Vždy sa pozerajme na to konečné stretnutie, vždy sa pozerajme na to, že Pán je vždy blízko nás, že nikdy, nikdy smrť nezvíťazí. Vykročme vpred a prosme Pána, aby nám dal túto veľkú cnosť nádeje sprevádzanej trpezlivosťou. Ďakujem vám.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek

V závere generálnej audiencie v stredu 8. mája pápež František v pozdrave veriacim v rôznych jazykoch pripomenul sviatok Nanebovstúpenia Pána. Tiež pozval k modlitbe k Panne Márii Ružencovej z Pompejí, aby sa prihovorila za pokoj vo svete. „S blížiacou sa slávnosťou Nanebovstúpenia Pána zvolávam na vás a vaše rodiny radosť a pokoj Pána Ježiša, Vzkrieseného, ktorý vystúpil na Nebesia! Nech vás Pán požehná!“ Aj týmto požehnaním sa obrátil pápež na veriacich na Námestí sv. Petra.

Deň 8. máj si cirkev v Taliansku pripomína sviatok Panny Márie Ružencovej z Pompejí, jednej z najvýznamnejších mariánskych svätyní v Taliansku, ktorá ročne privíta viac ako štyri milióny pútnikov. Jej história je spätá s talianskym blahoslaveným Bartolom Longom (1841-1926), ktorý vypočul výzvu Panny Márie k svojmu obráteniu. Ruženec nazýval „príjemnou reťazou, ktorá nás spája s Bohom“ a napísal tzv. „Úpenlivú prosbu“ k Matke Božej. Pri príležitosti tohto sviatku Svätý Otec František na záver audiencie vyslovil pozvanie:

„Dnes Cirkev vznáša modlitbu „Úpenlivú prosbu“ k Panne Márii Ružencovej z Pompejí. Pozývam všetkých, aby vzývali Máriin príhovor, aby Pán daroval pokoj celému svetu, najmä drahej a sužovanej Ukrajine, Palestíne a Izraelu. Osobitne zverujem našej Matke mladých ľudí, chorých, starých ľudí a novomanželov, ktorí sú tu dnes prítomní, a vyzývam všetkých, aby sa v tomto mesiaci máj s osobitnou úctou modlili svätý ruženec.“ 

Miroslava Holubíková – VaticanNews