Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a dobrým svedomím, aby sa tí, čo tupia váš dobrý život v Kristovi, zahanbili práve v tom, z čoho vás osočujú. 1Pt 3,15-16

Drahí bratia a sestry,

minule sme videli, že kresťanské ohlasovanie je radosť a je pre všetkých; dnes sa pozrieme na tretí aspekt: je pre súčasnosť.

Takmer vždy počuť, že sa o súčasnosti hovorí zle. Iste nie je núdza o dôvody na obavy v súvislosti s vojnami, klimatickými zmenami, svetovou nespravodlivosťou a migráciou, krízami v rodine a krízou nádeje. Vo všeobecnosti sa zdá, že súčasnú dobu charakterizuje kultúra, ktorá 

kladie jednotlivca nad všetko a do centra všetkého stavia technológiu schopnú vyriešiť mnohé problémy a jej gigantický pokrok v mnohých oblastiach.

Zároveň však táto kultúra technicko-individuálneho pokroku vedie k potvrdzovaniu slobody, ktorá odmieta hranice a je ľahostajná voči tým, ktorí zaostávajú. A tak posiela veľké ľudské ašpirácie napospas často nenásytnej logike ekonomiky s víziou života, ktorá odmieta tých, ktorí neprodukujú a snažia sa hľadieť za hranice imanentného. Mohli by sme dokonca povedať, že sa nachádzame v prvej civilizácii v dejinách, ktorá sa globálne snaží organizovať ľudskú spoločnosť bez prítomnosti Boha, sústreďujúc sa v obrovských mestách, ktoré zostávajú horizontálne, aj keď majú závratné mrakodrapy.

Prichádza mi na um rozprávanie o meste Babylon a jeho veži (porov. Gn 11, 1 - 9). V ňom sa rozpráva o spoločenskom projekte obetovania každej individuality produktivite kolektívu. Ľudstvo hovorí len jedným jazykom - mohli by sme povedať, že má „unifikované myslenie“-, je akoby zahalené do akéhosi všeobecného učarovania, ktoré pohlcuje jedinečnosť každého do bubliny uniformity.

Vtedy Boh zmiatol jazyky, to znamená, že znovu nastolil rozdiely, znovu vytvoril podmienky na rozvoj jedinečnosti, oživil mnohorakosť tam, kde by ideológia chcela presadiť jednotvárnosť. Pán tiež vyviedol ľudstvo z jeho delíria všemohúcnosti: „spravme si tak pomník“, povýšenecky hovoria obyvatelia Babylonu (v. 4), ktorí sa chcú dostať až do neba, aby sa postavili na miesto Boha. Sú to však nebezpečné, odcudzujúce, ničivé ambície a Pán tým, že tieto očakávania zmätie, ochráni ľudstvo, zabráni avizovanej katastrofe. 

Tento príbeh sa naozaj zdá byť aktuálny: aj dnes sa súdržnosť namiesto bratstva a pokoja často zakladá na ambíciách, nacionalizme, homologizácii a technicko-ekonomických štruktúrach, ktoré vštepujú presvedčenie, že Boh je bezvýznamný a zbytočný: ani nie tak preto, že sa človek usiluje o väčšie poznanie, ale predovšetkým kvôli väčšej moci. Je to pokušenie, ktoré preniká do veľkých výziev dnešnej kultúry.

V Evangelii gaudium som sa pokúsil opísať niektoré z nich (porov. č. 52 - 75), ale predovšetkým som pozval k „evanjelizácii, ktorá predstaví nové spôsoby nadväzovania vzťahov s Bohom, s ľuďmi i so životným prostredím a ktorá oživí základné hodnoty. Je nevyhnutné prísť tam, kde sa formujú nové rozprávania a vzory, zasiahnuť Ježišovým slovom najhlbšie jadrá duše miest.“ (č. 74).

Inými slovami, Ježiša možno ohlasovať len tak, že človek obýva kultúru svojej doby; a vždy má v srdci slová apoštola Pavla o dnešku: „Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy!“ (2 Kor 6, 2). Preto nie je potrebné dávať do kontrastu dnešok s alternatívnymi víziami z minulosti. Nestačí ani len zopakovať nadobudnuté náboženské presvedčenia, ktoré, akokoľvek sú pravdivé, sa s odstupom času stávajú abstraktnými. Pravda sa nestáva dôveryhodnejšou preto, že človek pri jej vyslovení zvýši hlas, ale preto, že ju dosvedčuje svojím životom.

Apoštolská horlivosť nikdy nie je len opakovaním nadobudnutého štýlu, ale svedectvom, že evanjelium je tu pre nás dnes živé. Uvedomujúc si to, pozerajme sa preto na našu dobu a našu kultúru ako na dar. Sú naše a evanjelizovať ich neznamená súdiť ich z diaľky, ani stáť na balkóne a kričať meno Ježiš, ale vyjsť do ulíc, ísť na miesta, kde ľudia žijú, navštevovať priestory, kde ľudia trpia, pracujú, študujú a uvažujú, obývať križovatky, kde sa ľudské bytosti delia o to, čo má zmysel pre ich život.

Znamená to byť ako Cirkev „kvasom dialógu, stretnutia, jednoty. Napokon, samotné formulácie našej viery sú ovocím dialógu a stretnutia medzi rôznymi kultúrami, spoločenstvami a úradmi. Nesmieme sa báť dialógu: naopak, práve konfrontácia a kritika nám pomáhajú uchrániť teológiu pred premenou na ideológiu“ (Príhovor na 5. národnej konferencii talianskej cirkvi, Florencia, 10. novembra 2015).

Je potrebné postaviť sa na križovatky dnešnej doby. Opustiť ich by ochudobnilo evanjelium a zredukovalo Cirkev na sektu. Na druhej strane ich časté navštevovanie pomáha nám kresťanom obnoveným spôsobom pochopiť príčiny našej nádeje, vyťažiť z pokladu viery „vecí nové i staré“ (Mt 13, 52) a podeliť sa o ne. Stručne povedané, viac ako chcieť obrátiť dnešný svet, potrebujeme obrátiť pastoráciu, aby lepšie stelesňovala evanjelium v dnešnej dobe (porov. Evangelii gaudium, 25). Osvojme si Ježišovu túžbu: pomáhať spolupútnikom, aby nestratili túžbu po Bohu, aby mu otvorili svoje srdce a našli jediného, ktorý dnes a vždy dáva človeku pokoj a radosť.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek)