[Potom sa Ježiš s Jozefom a Máriou] vrátil do Nazareta a bol im poslušný. A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí. Lk 2,51-52

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našich stretnutiach s niektorými kresťanskými svedkami bohatými na horlivosť v ohlasovaní evanjelia. Apoštolská horlivosť, horlivosť v ohlasovaní: a my nasledujeme niektorých kresťanov, ktorí boli príkladom apoštolskej horlivosti. Dnes by som vám rád porozprával o mužovi, pre ktorého sa Ježiš a najchudobnejší bratia a sestry stali vášňou jeho života. Mám na mysli svätého Charlesa de Foucaulda, ktorý „na základe svojej skúsenosti s Bohom, zavŕšil cestu premeny až do tej miery, a cítil sa bratom všetkých“ (Encyklika Fratelli tutti, 286).

Aké bolo „tajomstvo“ Charlesa de Foucaulda a jeho života? Potom ako prežil mladosť ďaleko od Boha, bez viery v čokoľvek okrem nezriadeného hľadania pôžitkov, zveril sa s tým neveriacemu priateľovi, ktorému potom, ako sa obrátil a prijal v spovedi milosť Božieho odpustenia, odhaľuje zmysel svojho života. Píše: „Stratil som srdce pre Ježiša Nazaretského“ [1]. Brat Charles nám tak pripomína, že prvým krokom pri evanjelizácii je mať Ježiša vo svojom srdci, je to „stratiť hlavu“ pre neho.

Ak sa tak nestane, ťažko ho dokážeme ukázať svojím životom. Namiesto toho riskujeme, že budeme hovoriť vo svojej skupine o sebe, o morálke alebo, čo je ešte horšie, o súbore pravidiel, ale nie o Ježišovi, o jeho láske, o jeho milosrdenstve. Vidím to v niektorých nových hnutiach, ktoré vznikajú: hovoria o svojej vízii ľudstva, hovoria o svojej spiritualite a cítia sa byť novou cestou. Ale prečo nehovoríte o Ježišovi? Hovoria o mnohých veciach, o organizácii, o duchovných cestách, ale nevedia hovoriť o Ježišovi. Myslím si, že dnes by bolo dobré, aby sa každý z nás spýtal sám seba: „Mám Ježiša vo svojom srdci? Stratil som tak trochu hlavu pre Ježiša?“

Charles hlavu stratil, a to až do takej miery, že od príťažlivosti k Ježišovi prechádza k jeho nasledovaniu. Na radu svojho spovedníka odchádza do Svätej zeme, aby navštívil miesta, kde žil Pán, a aby kráčal tam, kade kráčal učiteľ. Najmä v Nazarete si uvedomil, že sa musí formovať v Kristovej škole. Prežíval s Pánom intenzívny vzťah, trávil dlhé hodiny čítaním evanjelií a cítil sa ako jeho malý brat.

A keď spoznáva Ježiša, vzniká v ňom túžba dať ho spoznať iným. To sa stáva vždy. Keď spoznáme viac Ježiša, vzniká túžba dať ho spoznať iným, podeliť sa o tento poklad. Keď vysvetľuje príbeh o návšteve Panny Márie u svätej Alžbety, akoby Panne Márii a jemu Ježiš povedal: „Dal som sa svetu... prineste ma do sveta“.

Dobre, ale ako to urobiť? Tak ako Panna Mária v tajomstve Navštívenia: „v tichosti, vlastným príkladom, svojim životom“ [2]. Vlastným životom, pretože ako píše brat Charles: „Celý náš život musí kričať evanjelium“ [3]. A tak často náš život kričí svetskosť, kričí toľko hlúpostí, čudných vecí, a on hovorí: „Nie, celý náš život musí kričať evanjelium“.

Rozhodne sa teda usadiť vo vzdialených krajoch, aby v tichosti kričal evanjelium, aby žil v duchu Nazareta, v chudobe a skrytosti. Odchádza do saharskej púšte, medzi nekresťanov, a prichádza tam ako priateľ a brat, prinášajúci miernosť Eucharistického Ježiša. Charles necháva Ježiša ticho pôsobiť, presvedčený, že „eucharistický život“ evanjelizuje. Verí totiž, že Kristus je prvým evanjelizátorom.

Preto zotrváva v modlitbe pri Ježišových nohách, pred svätostánkom, desiatky hodín denne, presvedčený, že evanjelizačná sila spočíva práve tam, a cíti, že je to Ježiš, kto ho približuje k toľkým vzdialeným bratom a sestrám. A my, pýtam sa, veríme v silu Eucharistie? Nachádza v adorácii svoj začiatok a naplnenie naše vychádzanie k druhým, naša služba? Som presvedčený, že sme stratili zmysel pre adoráciu: musíme ho znovu získať, počnúc nami biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi a rehoľníčkami a všetkými zasvätenými osobami. „Stratiť“ čas pred svätostánkom a znovu získať zmysel pre adoráciu.

Charles de Foucauld napísal: „Každý kresťan je apoštolom,“ [4] a svojmu priateľovi pripomína, že „v blízkosti kňazov potrebujeme laikov, ktorí vidia to, čo kňaz nevidí, ktorí by evanjelizovali s blízkosťou lásky, s láskavosťou ku všetkým, s citom vždy pripraveným darovať sa“ [5]. Potrebujeme svätých laikov, nie šplhúňov, ale laikov zamilovaných do Ježiša, ktorí pomôžu kňazovi pochopiť, že nie je funkcionárom, ale prostredníkom, duchovným. Ako veľmi my kňazi potrebujeme mať pri sebe týchto laikov, ktorí vážne veria a svojím svedectvom nás učia o ceste.

Charles de Foucauld s touto skúsenosťou s laikmi predstihol čas Druhého vatikánskeho koncilu, keď vnímal dôležitosť laikov a chápal, že ohlasovanie evanjelia je úlohou celého Božieho ľudu. Ako však môžeme posilniť túto spoluúčasť? Tak, ako to urobil Charles de Foucauld: tým, že si kľakneme na kolená a prijmeme pôsobenie Ducha Svätého, ktorý vždy vytvára nové spôsoby angažovanosti, stretnutia, počúvania a dialógu, vždy v spolupráci a dôvere, vždy v spoločenstve s Cirkvou a pastiermi.

Svätý Charles de Foucauld je osobnosťou, ktorá je proroctvom pre našu dobu, svedčil o kráse odovzdávania evanjelia prostredníctvom apoštolátu miernosti: on, ktorý sa cítil byť „univerzálnym bratom“ a každého prijímal, on nám ukazuje evanjelizačnú silu miernosti a nežnosti. Nezabúdajme, že Boží štýl sú tri slová: blízkosť, súcit a neha. Boh je vždy blízko, vždy súcitný a vždy nežný. Kresťanské svedectvo musí ísť touto cestou: blízkosti, súcitu, nežnosti. A on bol taký, tichý a nežný. Chcel, aby každý, kto sa s ním stretne, videl prostredníctvom jeho dobroty Ježišovu dobrotu.

Hovoril, že je „služobníkom toho, ktorý je oveľa lepší ako ja“ [6]. Žiť Ježišovu dobrotu ho viedlo k tomu, aby nadväzoval bratské priateľské putá s chudobnými, s Tuaregmi, s tými, ktorí boli najviac vzdialení od jeho mentality. Postupne tieto putá vytvárali bratstvo, začlenenie, uznanie kultúry druhého. Dobrota je jednoduchá a žiada, aby sme boli jednoduchými ľuďmi, ktorí sa neboja darovať úsmev. S úsmevom a svojou jednoduchosťou Charles svedčil o evanjeliu. Nikdy nie prozelytizmus, ale svedectvo. Evanjelizácia sa nerobí prozelytizmom, ale svedectvom a prítažlivosťou.

Položme si teda nakoniec otázku, či prinášame iným kresťanskú radosť, kresťanskú miernosť, kresťanskú nežnosť, kresťanský súcit, kresťanskú blízkosť.

Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News, Andrej Klapka, Martin Jarábek

[1] Lettres à un ami de lycée. Correspondance avec Gabriel Tourdes (1874-1915), Paris 2010, 161.
[2] Crier l’Evangile, Montrouge 2004, 49.
[3] M/314 in C. de Foucauld, La bonté de Dieu. Méditations sur les Saints Evangiles (1), Montrouge 2002, 285.
[4] List Josephovi Hoursovi, in Correspondances lyonnaises (1904-1916), Paris 2005, 92.
[5] Ivi, 90.
[6] Carnets de Tamanrasset (1905-1916), Paris 1986, 188. 

( TK KBS, VaticanNews, ak, mj, ml; pz ) 20231018032