„Dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás!“ (1 Sol 5,15-18)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

V pokračovaní našej katechézy na tému apoštolskej horlivosti a nadšenia pre ohlasovanie evanjelia sa dnes pozrieme na svätú Kateri Tekakwithu, prvú kanonizovanú rodáčku zo Severnej Ameriky. Narodila sa okolo roku 1656 v dedine na severe štátu New York a bola dcérou nepokrsteného náčelníka Mohawkov a kresťanskej matky z kmeňa Algonkinov, ktorá Kateri naučila modliť sa a spievať Bohu hymny. Mnohí z nás boli tiež prvýkrát predstavení Pánovi v rodine, najmä našimi mamami a starými mamami. Takto sa skutočne začína evanjelizácia a nezabúdajme na to, že vieru vždy odovzdávajú matky a staré matky v nárečí. Viera sa odovzdáva v nárečí a my sme ju takto prijali od našich mám a starých mám. Evanjelizácia sa často začína takýmto spôsobom: jednoduchými, malými gestami, keď rodičia pomáhajú svojim deťom naučiť sa hovoriť s Bohom v modlitbe a rozprávajú im o jeho veľkej a milosrdnej láske. Takto boli položené základy viery pre Kateri a často aj pre nás. Dostala ju od svojej matky v nárečí, v nárečí viery.

Keď mala Kateri štyri roky, jej ľud postihla ťažká epidémia kiahní. Obaja jej rodičia a mladší brat zomreli a samotnej Kateri zostali jazvy na tvári a problémy so zrakom. Odvtedy musela Kateri zápasiť s mnohými ťažkosťami: určite fyzickými v dôsledku kiahní, ale aj s nepochopením, prenasledovaním a dokonca vyhrážkami smrťou, ktorým čelila po svojom krste na Veľkonočnú nedeľu 1676. To všetko v Kateri vzbudilo veľkú lásku ku krížu, vrcholnému znaku Kristovej lásky, ktorý sa za nás obetoval až do konca. Svedectvo evanjelia nie je len o tom, čo je príjemné. Treba tiež vedieť znášať svoje každodenné kríže s trpezlivosťou, dôverou a nádejou. Majme trpezlivosť tvárou v tvár ťažkostiam a krížom, pretože trpezlivosť je veľkou kresťanskou cnosťou. Kto nemá trpezlivosť, nie je dobrý kresťan. Potrebujeme trpezlivosť znášať ťažkosti a tiež znášať druhých, ktorí sú niekedy otravní alebo vám robia problémy... Život Kateri Tekakwithy nám ukazuje, že každá výzva sa dá prekonať, ak otvoríme svoje srdce Ježišovi, ktorý nám udeľuje potrebnú milosť. Trpezlivosť a srdce otvorené Ježišovi, to je recept na dobrý život.

Po krste sa Kateri musela uchýliť medzi Mohawkov do jezuitskej misie neďaleko mesta Montreal. Tam sa každé ráno zúčastňovala na svätej omši, trávila čas v adorácii pred Najsvätejšou sviatosťou, modlila sa ruženec a žila kajúcnym životom. Tieto jej duchovné praktiky zapôsobili na všetkých v misii a rozpoznali v Kateri svätosť, ktorá bola príťažlivá, pretože pramenila z jej hlbokej lásky k Bohu. Je totiž príznačné, že svätosť priťahuje. Boh nás volá svojou príťažlivosťou, volá nás túžbou byť nám nablízku a ona pociťovala túto milosť Božej príťažlivosti. Zároveň učila deti z misie modliť sa a neustálym plnením svojich úloh, vrátane starostlivosti o chorých a starých, dávala príklad pokornej a láskyplnej služby Bohu a blížnemu. Viera sa vždy prejavuje v službe. Viera neznamená líčiť svoju dušu mejkapom, ale slúžiť.

Hoci Kateri povzbudzovali, aby sa vydala, ona namiesto toho chcela svoj život úplne zasvätiť Kristovi. Keďže nemohla vstúpiť do zasväteného života, 25. marca 1679 zložila sľub večného panenstva. Toto jej rozhodnutie odhaľuje ďalší aspekt apoštolskej horlivosti, ktorú mala: úplnú oddanosť Pánovi. Samozrejme, nie každý je povolaný zložiť rovnaký sľub ako Kateri; všetci kresťania sú však povolaní každý deň sa s nerozdeleným srdcom zasvätiť povolaniu a poslaniu, ktoré im zveril Boh, a slúžiť jemu a blížnemu v duchu lásky.

Drahí bratia a sestry, život Kateri je ďalším svedectvom toho, že apoštolská horlivosť predpokladá jednak spojenie s Ježišom, živené modlitbou a sviatosťami, ako aj túžbu šíriť krásu kresťanského posolstva prostredníctvom vernosti svojmu konkrétnemu povolaniu. Katerine posledné slová sú krásne, pred smrťou povedala: „Ježišu, milujem ťa“.

Čerpajme silu od Pána, ako to robila svätá Kateri Tekakwitha, a učme sa aj my konať obyčajné skutky neobyčajným spôsobom, a tak každý deň rásť vo viere, láske a horlivom svedectve o Kristovi.

Nezabúdajme, že každý z nás je povolaný k svätosti, ku každodennej svätosti, k svätosti bežného kresťanského života. Každý z nás má toto povolanie, a preto pokračujme na tejto ceste. Pán nás neopustí.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, sr. Zuzana Škrinárová SSS a Andrej Klapka)