Cirkev potrebuje srdcia, ktoré priťahujú k Bohu - katechéza sv. otca Františka

 

«Vtedy Ježiš povedal: Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila“. Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú». Lk 15,4-7

 

Drahí bratia a sestry, vitajte! Dobré ráno!

Sú tu pred nami relikvie svätej Terézie od Dieťaťa Ježiša, univerzálnej patrónky misií. Je dobré, že sa tak deje v čase, keď uvažujeme o nadšení pre evanjelizáciu, o apoštolskej horlivosti. Dnes teda nech nám pomôže svedectvo svätej Terezky. Narodila sa pred 150 rokmi a pri tomto výročí mám úmysel venovať jej apoštolský list.

Je patrónkou misií, ale nikdy nebola na misiách: ako si to možno vysvetliť? Bola karmelitánkou a jej život sa vyznačoval drobnosťou a slabosťou. Seba samú nazývala „malým zrnkom piesku“. Mala chatrné zdravie a zomrela vo veku iba 24 rokov. Ale aj keď jej telo bolo slabé, jej srdce bolo energické, misionárske. Vo svojom „denníku“ uvádza, že byť misionárkou bolo jej túžbou a že ňou chcela byť nielen na niekoľko rokov, ale do konca života, ba až do konca sveta.

Terézia bola „duchovnou sestrou“ niekoľkých misionárov. Z kláštora ich sprevádzala svojimi listami, modlitbami a neustále za nich prinášala obety. Bez toho, aby sa ukazovala, prihovárala sa za misie ako hnací motor, ktorý je ukrytý a dodáva vozidlu silu ísť vpred. Sestrami mníškami však bola často nepochopená, dostalo sa jej od nich „viac tŕňov ako ruží“, avšak všetko prijala s láskou, s trpezlivosťou a spolu s chorobou obetovala aj posudzovania a nepochopenia. A robila to s radosťou, pre potreby Cirkvi, aby, ako vravievala, „ruže boli rozsypané na všetkých“, najmä na tých najvzdialenejších.

Teraz sa však pýtam, všetci si môžeme položiť otázku: odkiaľ sa berie všetka táto horlivosť, táto misionárska sila a táto radosť z orodovania? Pomôžu nám to pochopiť dve príhody, ktoré sa stali pred vstupom Terézie do kláštora. Prvá sa týka dňa, ktorý zmenil jej život, Vianoc 1886, keď Boh urobil zázrak v jej srdci. Terézia mala mať čoskoro 14 rokov. Ako najmladšie dieťa bola doma všetkými rozmaznávaná, no nie k zlému. Keď sa však jej veľmi unavený otec vracal z polnočnej omše, nemal chuť zúčastniť sa na rozbaľovaní darčekov svojej dcéry a povedal: „Vďaka Bohu, že je to posledný rok!“ – lebo od 15 rokov sa to už viac nerobilo. Teréziu, ktorá bola veľmi citlivej povahy a ľahko sa rozplakala, to ranilo, odišla do svojej izby a rozplakala sa. Rýchlo však potlačila slzy, zišla dolu a plná radosti rozveselila svojho otca.

Čo sa stalo, že v tú noc, keď sa Ježiš z lásky stal slabým, ona sa stala silnou v duchu? -skutočný zázrak: v niekoľkých okamihoch sa vymanila z väzenia svojho sebectva a sebaľútosti; začala cítiť, že „do jej srdca vstúpila láska s potrebou zabudnúť na seba“ (porov. Rukopis A, 133 - 134). Od tej chvíle obrátila svoju horlivosť na druhých, aby našli Boha, a namiesto toho, aby hľadala útechu pre seba, dala si za úlohu „potešiť Ježiša, [pričiniť sa o to,] aby ho duše milovali“, pretože - ako poznamenala Terézia,– „Ježiš je chorý láskou a [...] chorobu z lásky nemožno vyliečiť inak ako láskou“ (List Márii Guérinovej, júl 1890).

Tu je teda cieľ jej každodenného života: „pričiniť sa o to, aby bol Ježiš milovaný“ (List Céline, 15. októbra 1889), prihovárať sa za to, aby ho druhí milovali. Napísala: „Chcela by som zachraňovať duše a kvôli nim zabudnúť na seba: chcela by som ich zachraňovať aj po svojej smrti“ (List otcovi Roullanovi, 19. marca 1897). Niekoľkokrát povedala: „Svoje nebo strávim tak, že budem konať dobro na zemi“. Toto je prvá epizóda, ktorá jej zmenila život v 14 rokoch.

Táto jej horlivosť bola zameraná predovšetkým na hriešnikov, na „vzdialených“. Odhaľuje to druhá epizóda. Terézia sa dozvedá o zločincovi odsúdenom na smrť za hrozné zločiny, volal sa Enriko Pranzini – ona píše jeho meno: je uznaný vinným z brutálnej vraždy troch ľudí, je určený na gilotínu, ale nechce prijať útechu viery. Terézia si ho berie k srdcu a robí všetko, čo je v jej silách: všemožne sa modlí za jeho obrátenie, aby on, ktorého s bratským súcitom nazýva „úbohý nešťastník Pranzini“, urobil aspoň malý náznak pokánia a vytvoril priestor Božiemu milosrdenstvu, v ktoré Terézia slepo verí.

Nastáva poprava. Na druhý deň sa Terézia dočíta v novinách, že Pranzini tesne pred tým, ako položí hlavu na popravisko, „sa zrazu, zachvátený náhlym vnuknutím, otočí, chytí kríž, ktorý mu kňaz podáva, a trikrát pobozká Ježišove sväté rany“. Svätica to komentuje: „Potom jeho duša odišla prijať milosrdný rozsudok Toho, ktorý vyhlásil, že v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú!“ (Rukopis A, 135).

Bratia a sestry, tu je moc orodovania poháňaného láskou, tu je hnací motor misie. Misionári, ktorých je Terézia patrónkou, totiž nie sú len tí, ktorí idú na dlhú cestu, učia sa nové jazyky, robia dobré skutky a sú dobrí v ohlasovaní; nie, misionárom je aj každý, kto žije tam, kde je, ako nástroj Božej lásky; je to každý, kto robí všetko preto, aby cez jeho svedectvo, modlitbu, príhovor, mohol prejsť Ježiš. Toto je apoštolská horlivosť, ktorá, majme vždy na pamäti, nikdy nepôsobí prozelyticky ani z donútenia, ale na základe príťažlivosti: viera sa rodí z príťažlivosti, človek sa nestáva kresťanom preto, že ho niekto núti, ale preto, že sa ho dotýka láska.

Cirkvi prv než toľké prostriedky, metódy a štruktúry, ktoré niekedy odvádzajú pozornosť od toho podstatného, treba srdcia ako je to Terezkino, srdcia, ktoré priťahujú k láske a približujú k Bohu. Prosme našu sväticu, ktorej relikvie máme tu pred nami – prosme ju o milosť prekonávať naše sebectvo a prosme o nadšenie prihovárať sa, aby táto príťažlivosť bola u ľudí veľká a aby Ježiša poznali a milovali.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)

Súvisiace: 

Videá