[Ježiš povedal Dvanástim:] «Hľa, posielam vás ako ovce medzi vlkov. Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice. Chráňte sa ľudí, lebo vás vydajú súdom, budú vás bičovať vo svojich synagógach a pre mňa vás budú vláčiť pred vladárov a kráľov, aby ste vydali svedectvo im aj pohanom». Mt 10,16-18

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Venujeme sa evanjelizácii a apoštolskej horlivosti. Po uvažovaní nad svedectvom svätého Pavla, skutočného „majstra“ apoštolskej horlivosti, sa dnes náš pohľad obracia nie na jednu postavu, ale na zástup mučeníkov, mužov a žien každého veku, jazyka a národa, ktorí položili svoj život za Krista, ktorí vyliali svoju krv, aby vyznali Krista. Po generácii apoštolov boli oni „svedkami“ evanjelia par excellence. Mučeníci: prvým z nich bol diakon sv. Štefan, ukameňovaný za hradbami Jeruzalema. Slovo „mučeníctvo“ pochádza z gréckeho slova martyria, čo presne znamená svedectvo. Čiže mučeník je svedok, je to ten, kto vydáva svedectvo až po vyliatie krvi (pozri Origenes, In Johannem, II, 210). Slovo mučeník sa však v Cirkvi čoskoro začalo používať na označenie toho, kto vydal svedectvo až po preliatie krvi. Čiže svedectvo, môže byť aj to každodenné, je mučeníctvom. Avšak toto slovo sa neskôr začalo používať na označenie toho, kto vydal svoj život.

Mučeníkov však netreba vnímať ako „hrdinov“, ktorí konali individuálne, ako kvety klíčiace na púšti, ale ako zrelé a vynikajúce plody Pánovej vinice, ktorou je Cirkev. Osobitne kresťania, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na slávení Eucharistie, boli Duchom Svätým vedení k tomu, aby svoj život postavili na základe tohto tajomstva lásky: teda na skutočnosti, že Pán Ježiš vydal svoj život za nich, a preto aj oni mohli a mali dať svoj život za neho a za svojich bratov a sestry. Aká veľká veľkodušnosť je cesta kresťanského svedectva. Svätý Augustín často zdôrazňuje túto dynamiku vďačnosti a nezištného opätovania daru. Toto sú napríklad slová, ktoré kázal na sviatok svätého Vavrinca:

«Svätý Vavrinec bol diakonom rímskej cirkvi. V nej podával svätú Kristovu krv; v nej vylial pre Kristovo meno svoju krv. Svätý apoštol Ján jasne vyslovil tajomstvo Pánovej večere, keď povedal: «Ako Kristus položil za nás svoj život, tak sme aj my povinní dávať život za bratov» (1 Jn 3, 16). Bratia, svätý Vavrinec to všetko pochopil. Pochopil a uviedol do praxe. A skutočne opätoval to, čo prijal z tohoto stola. Miloval Krista vo svojom živote, napodobnil ho vo svojej smrti» (Príh. 304, 14; PL 38, 1395-1397). Takto svätý Augustín vysvetľoval duchovný dynamizmus, ktorý viedol mučeníkov. Týmito slovami: mučeníci milujú Krista vo svojom živote a napodobňujú ho v jeho smrti.

Dnes si, drahí bratia a sestry, pripomeňme všetkých mučeníkov, ktorí sprevádzali život Cirkvi. Ako som už mnohokrát povedal, v našich časoch je ich viac ako v prvých storočiach. Dnes je v Cirkvi veľmi veľa mučeníkov, lebo kvôli vyznávaniu viery sú vyháňaní zo spoločnosti či posielaní do väzenia... Je ich veľké množstvo. Druhý vatikánsky koncil nám pripomína, že «mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta a ako on vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky» (Konšt. Lumen gentium, 42). Mučeníci napodobňujúc Ježiša a s jeho milosťou premieňajú násilie tých, ktorí odmietajú ohlasovanie, na veľkú, na najvyššiu príležitosť lásky, ktorá siaha až po odpustenie svojim trýzniteľom. Toto je zaujímavé: mučeníci vždy odpúšťajú svojim trýzniteľom. Štefan, prvý mučeník umieral s modlitbou na perách: „Pane, odpusť im, nevedia čo robia“. Mučeníci sa modlia za svojich trýzniteľov.

A hoci len od niektorých sa žiada mučeníctvo, «predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú» (tamže, 42). A toto prenasledovanie je vecou starých čias? Nie, to nie. Je vecou súčasnosti. Dnes kresťania znášajú mnohé prenasledovania vo svete, je ich veľmi veľa. Teraz je viac mučeníkov než v počiatkoch. Mučeníci nám tak ukazujú, že každý kresťan je povolaný k svedectvu života, aj vtedy, keď nedôjde až k preliatiu krvi, a to darovaním sa Bohu a blížnym, podľa vzoru Ježiša.

Na záver by som chcel pripomenúť kresťanské svedectvo prítomné v každom kúte sveta. Mám na mysli napríklad Jemen, krajinu, ktorá je už mnoho rokov zranená strašnou, zabudnutou vojnou, ktorá spôsobila toľko obetí a stále spôsobuje utrpenie toľkým ľuďom, osobitne deťom. Práve v tejto krajine sa objavili žiarivé svedectvá viery, ako napríklad svedectvo sestier Misionárok Lásky, ktoré tam vydali svoj život. Aj dnes sú stále prítomné v Jemene, kde poskytujú pomoc chorým starým ľuďom a osobám s postihnutím. Niektoré z nich znášali mučeníctvo, no ďalšie pokračujú - riskujú svoj život, no idú vpred. Tieto sestry prijímajú každého bez ohľadu na náboženstvo, pretože láska a bratstvo nemajú hranice.

V júli 1998 boli sestra Aletta, sestra Zelia a sestra Michaela na ceste domov po svätej omši zabité fanatikom, za to, že boli kresťanky. Nedávno, krátko po začiatku stále prebiehajúceho konfliktu, v marci 2016, boli zabité sestra Anselma, sestra Margerita, sestra Reginetta a sestra Judita spolu s niekoľkými laikmi, ktorí im pomáhali v ich charitatívnej práci medzi tými najposlednejšími. Sú mučeníkmi našich čias. Medzi týmito zavraždenými laikmi boli okrem kresťanov aj moslimovia, ktorí pracovali so sestrami. Dojíma nás, keď vidíme, ako svedectvo krvi dokáže spojiť ľudí rôznych náboženstiev. Nikdy sa nesmie zabíjať v mene Boha, pretože skrze neho sme všetci bratia a sestry. Avšak spoločne môžeme darovať svoje životy za iných.

Modlime sa teda, aby sme neúnavne svedčili o evanjeliu aj v časoch súženia. Nech sú všetci svätí mučeníci a mučenice semienkom pokoja a zmierenia medzi národmi pre ľudskejší a bratskejší svet, kým očakávame plné zjavenie nebeského kráľovstva, keď Boh bude všetko vo všetkých (porov. 1 Kor 15, 28).

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu/Vatican News, Andrej Klapka a Zuzana Klimanová)