Ježiš pristúpil k [učeníkom] a povedal im: „Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 18-20)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno a vitajte!

V našom katechetickom cykle o evanjelizačnom nadšení dnes vychádzame z Ježišových slov, ktoré sme počuli: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). „Choďte,“ - hovorí Zmŕtvychvstalý – „nie aby ste indoktrinovali alebo robili prozelytov, ale aby ste získavali učeníkov, to znamená, aby ste dali každému príležitosť prísť do kontaktu s Ježišom, spoznať ho a slobodne ho milovať.

Choďte a krstite: krstiť znamená ponoriť, a preto skôr ako označenie liturgického úkonu vyjadruje životný úkon: ponoriť svoj život do Otca, Syna a Ducha Svätého. Každý deň zakúšať radosť z prítomnosti Boha, ktorý je nám blízky ako Otec, ako Brat, ako Duch pôsobiaci v nás, v našom duchu. Byť pokrstený znamená byť ponorený do Trojice.

Keď Ježiš hovorí svojim učeníkom - a tiež nám – „Choďte!“, neodovzdáva nám tým len nejaké slovo. Spolu s ním nám odovzdáva aj Ducha Svätého, pretože len skrze neho, Ducha Svätého, možno prijať Kristovo poslanie a uskutočňovať ho (porov. Jn 20,21-22). Apoštoli zostávajú zo strachu zatvorení v hornej miestnosti, až kým nepríde deň Turíc a Duch Svätý na nich nezostúpi (porov. Sk 2,1-13).

A v tej chvíli strach zmizne a svojou mocou títo rybári, väčšinou bez vzdelania, zmenia svet. „Ale ak nevedia hovoriť...“. Je to slovo Ducha, moc Ducha, ktorá ich vyvedie von, aby zmenili svet. Ohlasovanie evanjelia sa teda uskutočňuje len v sile Ducha, ktorý predchádza misionárov a pripravuje srdcia: on je „motorom evanjelizácie“.

Objavujeme to v Skutkoch apoštolov, kde na každej strane vidíme, že protagonistom ohlasovania nie je Peter, Pavol, Štefan alebo Filip, ale je to Duch Svätý. Aj v Skutkoch apoštolov sa spomína kľúčový okamih z počiatkov Cirkvi, ktorý nám môže tiež veľa povedať. Vtedy, rovnako ako teraz, popri úteche sa vyskytovali aj súženia - dobré i menej dobré časy - radosti sprevádzali starosti, oboje.

Najmä jedna z nich: čo robiť s pohanmi, ktorí prišli k viere, s tými, ktorí nepatrili napríklad k židovskému národu. Boli alebo neboli povinní dodržiavať predpisy Mojžišovho zákona? Pre týchto ľudí to nebola žiadna maličkosť. Vytvorili sa tak dve skupiny, a to medzi tými, ktorí dodržiavanie Zákona považovali za nevyhnutné, a tými, ktorí ho za nevyhnutné nepovažovali.

Aby to rozlíšili, zišli sa apoštoli na tzv. „Jeruzalemskom koncile“, prvom v dejinách. Ako vyriešiť túto dilemu? Mohol sa hľadať dobrý kompromis medzi tradíciou a inováciou: niektoré pravidlá sa budú dodržiavať a iné sa vynechajú. Apoštoli sa však neriadili touto ľudskou múdrosťou, aby hľadali diplomatickú rovnováhu medzi jedným a druhým, ale prispôsobujú sa pôsobeniu Ducha, ktorý ich predvídal a zostúpil na pohanov ako na nich.

Napokon odstránili takmer všetky povinnosti spojené so zákonom, oznamujú konečné rozhodnutie - a píšu: - „Duch Svätý a my" (porov. Sk 15,28) sme rozhodli, Duch Svätý s nami, takto vždy konali apoštoli. Spoločne, bez toho, aby sa rozdeľovali, hoci mali rôzne vnímanie a názory, predsa počúvali Ducha. A On nás učí jednu vec, platnú aj dnes: každá náboženská tradícia je užitočná, ak uľahčuje stretnutie s Ježišom.

Mohli by sme povedať, že historické rozhodnutie prvého koncilu, z ktorého čerpáme aj my, bolo motivované princípom ohlasovania: všetko v Cirkvi sa musí prispôsobiť požiadavkám ohlasovania evanjelia; nie názorom konzervatívcov alebo progresívcov, ale tomu, aby Ježiš zasiahol život ľudí. Preto treba každú voľbu, každé použitie, každú štruktúru a každú tradíciu hodnotiť podľa toho, do akej miery podporuje ohlasovanie Krista. Keď sa v Cirkvi nájdu rozhodnutia, napríklad ideologické rozdelenia: „Som konzervatívny, pretože... Som progresívny, lebo...“. Ale kde je Duch Svätý?

Dávajte pozor, aby evanjelium nebolo ideou, aby evanjelium nebolo ideológiou: evanjelium je ohlasovanie, ktoré sa dotýka tvojho srdca a núti ťa zmeniť svoje srdce, ale ak sa utiekaš k idei, k ideológii, či už pravej, ľavej alebo stredovej, robíš z evanjelia politickú stranu, ideológiu, klub ľudí. Evanjelium ti vždy dáva túto slobodu Ducha, ktorý v tebe pôsobí a vedie ťa vpred. A aké je dnes potrebné chopiť sa slobody evanjelia a nechať Ducha, aby nás viedol vpred.

Takto Duch vždy osvetľuje Cirkvi cestu. V skutočnosti nie je len svetlom sŕdc, je svetlom, ktoré vedie Cirkev: prináša jasnosť, pomáha rozoznávať, pomáha rozlišovať. Preto je potrebné ho často vzývať; urobme tak aj dnes, na začiatku pôstu. Pretože ako Cirkev môžeme mať dobre vymedzené časy a priestory, dobre zorganizované spoločenstvá, inštitúty a hnutia, ale bez Ducha zostáva všetko bezduché. Organizácia nestačí: je to Duch, ktorý dáva Cirkvi život. Cirkev, ak sa k nemu nemodlí a nevzýva ho, uzatvára sa do seba, do sterilných a vyčerpávajúcich debát, do únavných polarizácií, zatiaľ čo plameň poslania vyhasína.

Je veľmi smutné vidieť Cirkev, akoby bola parlamentom; nie, Cirkev je niečo iné. Cirkev je spoločenstvo mužov a žien, ktorí veria a ohlasujú Ježiša Krista, ale poháňaní Duchom Svätým, nie vlastnými dôvodmi. Áno, človek používa svoj rozum, ale Duch prichádza, aby ho osvietil a pohol, Duch nás na druhej strane núti vyjsť von, nabáda nás ohlasovať vieru, aby nás vo viere utvrdil, aby sme sa vydali na misiu, aby sme objavili, kto sme. Preto apoštol Pavol odporúča: „Ducha neuhášajte“ (1 Sol 5,19). Modlime sa často k Duchu, vzývajme ho, prosme ho každý deň, aby v nás zapálil svoje svetlo. Robme to pred každým stretnutím, aby sme sa stali Ježišovými apoštolmi s ľuďmi, ktorých nájdeme. Neuhášajme Ducha v kresťanských spoločenstvách a tiež v každom z nás.

Drahí bratia a sestry, ako Cirkev začnime, znovu začnime od Ducha Svätého. „Je nepochybne dôležité, aby sme pri našom pastoračnom plánovaní vychádzali zo sociologických prieskumov, analýz, zoznamov ťažkostí, zoznamov očakávaní a sťažností. Oveľa dôležitejšie je však vychádzať zo skúseností Ducha: lebo až toto je skutočné východisko. A preto je potrebné ich vyhľadávať, uvádzať, študovať, interpretovať. Ide o základný princíp, ktorý sa v duchovnom živote nazýva prvenstvo útechy pred opustenosťou. Najprv je tu Duch, ktorý utešuje, oživuje, osvecuje, pohýna; potom príde zaiste aj opustenosť, utrpenie, tma, ale princípom, podľa ktorého sa orientovať vo tme bude svetlo Ducha" (C. M. Martini, Evanjelizácia v úteche Ducha, 25. septembra 1997). To je princíp pre orientovanie sa vo veciach, ktorým človek nerozumie, v zmätkoch, dokonca v toľkých temnotách, to je dôležité.

Pýtajme sa sami seba, či sa otvoríme tomuto svetlu, či mu dáme priestor: vzývam Ducha? Nech si každý odpovie sám v sebe. Koľkí z nás sa modlia k Duchu? „Nie, otče, modlím sa k Panne Márii, modlím sa k svätým, modlím sa k Ježišovi, ale niekedy sa modlím aj k modlitbe Pána, modlím sa k Otcovi.“ – „A Duch? Nemodlíš sa k Duchu, ktorý je ten, ktorý hýbe tvojím srdcom, ktorý ti prináša útechu, ktorý ti prináša túžbu evanjelizovať a konať misie?“

Nechávam vás s touto otázkou: Modlím sa k Duchu Svätému? Nechávam sa viesť Ním, ktorý ma pozýva, aby som sa neuzatváral do seba, ale aby som prinášal Ježiša, aby som svedčil o prvenstve Božej útechy pred spustošením sveta? Nech nám to dá pochopiť Panna Mária, ktorá to dobre pochopila.

(Preklad Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu, Vatican News, Mons. Marián Gavenda)