Ježiš rozvinul knihu a našiel miesto, kde bolo napísané: «Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby so hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení a slepým, že budú vidieť, utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok». Potom knihu zvinul a začal im hovoriť: «Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli». Lk 4, 13-19

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Minulú stredu sme uvažovali o Ježišovi ako o vzore ohlasovania, o jeho pastoračnom srdci vždy nasmerovanom na druhých. Dnes naňho hľadíme ako na majstra ohlasovania. Ako na vzor ohlasovania a majstra ohlasovania. Nechajme sa viesť úryvkom, kde Ježiš káže v synagóge svojho mesta Nazareta. 

Číta stať z proroka Izaiáša (porov. Iz 61,1-2) a potom všetkých prekvapuje kratučkou kázňou spočívajúcou v jednej vete, v jednej jedinej vete. A tá znie takto: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.” Presne toto bolo Ježišovou kázňou: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

To znamená, že pre Ježiša táto prorocká pasáž obsahuje podstatu toho, čo chce povedať o sebe. Preto vždy, keď hovoríme o Ježišovi, mali by sme mať na zreteli toto jeho prvé ohlasovanie. Pozrime sa teda, v čom spočíva. Je tu možné identifikovať päť základných prvkov.

Prvým prvkom je radosť. Ježiš vyhlasuje: „Duch Pána je nado mnou, […] poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným.” (v.18), čo je ohlasovaním potešenia, radosti. Radostná zvesť: nemožno hovoriť o Ježišovi bez radosti, pretože viera je nádherným príbehom lásky určeným na zdieľanie.

Svedčiť o Ježišovi, robiť niečo pre druhých v jeho mene je medzi riadkami života to, že sme dostali tak krásny dar, že na jeho vyjadrenie nestačia žiadne slová. Naopak, keď chýba radosť, evanjelium sa neodovzdá, pretože – a to vyjadruje samotné slovo – je dobrou zvesťou a evanjelium chce ohlásiť dobrú zvesť, posolstvo radosti. Smutný kresťan môže hovoriť o tých najkrajších veciach, ale všetko je márne, ak jeho ohlasovanie nie je radostným. Jeden mysliteľ hovorieval: „Smutný kresťan je kresťanom smútku.” Nezabudnite na toto.

Prichádzame k druhému aspektu: aspektu oslobodenia. Ježiš hovorí, že bol poslaný „oznámiť zajatým, že budú prepustení.” (tamže) To znamená, že ten, kto ohlasuje Boha nemôže prozelytizovať, čiže nie, nemôže vyvíjať nátlak na ostatných, vonkoncom nie, ale má mať za cieľ odľahčiť ich: nie klásť bremená, ale pozdvihnúť ich; prinášať pokoj, nie pocity viny.

Iste, rozhodnutie nasledovať Ježiša obsahuje v sebe askézu, zahŕňa v sebe obety, avšak, ak si to vyžaduje každá krásna vec, o čo viac kľúčové rozhodnutie v živote! Ale ten, kto svedčí o Kristovi, ukazuje skôr krásu cieľa než náročnosť cesty. Isto sa nám stalo, že sme niekomu rozprávali o krásnom výlete, ktorý sme absolvovali.

Napríklad sme hovorili o kráse miest, ktoré sme videli a zažili, nie o tom koľko trvala cesta na to miesto alebo radoch na letisku, to isto nie! Preto každé ohlasovanie, hodné Vykupiteľa, musí prinášať oslobodenie. Ako to Ježišovo. Dnes sa radujete, pretože som vás prišiel oslobodiť.

Tretí aspekt: svetlo. Ježiš hovorí, že prišiel priniesť „slepým zrak.” (tamtiež) Je zasahujúcim poznaním, že v celej Biblii, pred príchodom Krista, sa nikdy neobjavuje uzdravenie slepého človeka. Nikdy. Bolo to totiž prisľúbené znamenie, ktoré malo prísť s Mesiášom.

Tu však nejde len o fyzický zrak, ale o svetlo prežarujúce svet a taktiež život novým spôsobom. Je to „príchod na svetlo", znovuzrodenie, ktoré sa uskutočňuje len s Ježišom. Ak sa nad tým zamyslíme, podobne sa pre nás začal život kresťana: krstom, ktorý sa v staroveku nazýval „osvietením". A aké svetlo nám darúva Ježiš?

Prináša nám svetlo synovstva: On je milovaným Synom Otca, žijúcim naveky; a s ním sme aj my Božími deťmi, milovanými naveky, napriek našim chybám a nedostatkom. Tak teda život už nie je slepým napredovaním k ničote. Nie! Rovnako nie je otázkou šťastia alebo osudu. A nie, nezávisí od náhody alebo hviezd, dokonca ani od zdravia a financií. Vôbec nie. 

Život závisí od lásky, od Otcovej lásky, ktorý sa stará o nás, svoje milované deti. Aké úžasné je zdieľať toto svetlo s ostatnými. Mysleli ste niekedy na to, že život každého z nás – môj život, tvoj život, náš život – je gestom lásky? Že je pozvaním milovať? To je úžasné! Ale často na to zabúdame, tvárou v tvár ťažkostiam, tvárou v tvár zlým správam, dokonca aj tvárou v tvár – a to je zlé – svetskosti, svetskému spôsobu života.

Štvrtý aspekt ohlasovania: uzdravenie. Ježiš hovorí, že prišiel „utláčaných prepustiť na slobodu." (tamtiež) Utláčaný je ten, kto sa v živote cíti zdrvený niečím, čo sa mu prihodí: chorobou, námahou, ťažobou na srdci, pocitom viny, chybami, neresťami, hriechmi... Utláčaní môžeme byť aj týmto: spomeňte si napríklad na pocity viny. Koľkí z nás nimi trpeli? Zamyslime sa trochu nad pocitmi viny toho človeka, alebo toho druhého.

To, čo nás najviac utláča, je práve to zlo, ktoré nemôže vyliečiť žiaden liek ani ľudský prostriedok: hriech. A ak má niekto pocit viny, je to za niečo, čo urobil, a tak sa cíti zle. Ale dobrou správou je, že s Ježišom toto pradávne zlo – hriech, ktoré sa zdá byť neporaziteľné, už nemá posledné slovo. Môžem zhrešiť, pretože som slabý. To môže urobiť každý z nás, no nie je to posledné slovo. Posledným slovom je Ježišova vystretá ruka, ktorá ťa dvíha z hriechu.

A koľkokrát to Otec urobí? Raz? Nie! Dvakrát? Nie! Trikrát? Nie! Vždy. Vždy, keď sa cítiš zle, Pán má vždy vystretú ruku. Chce to len držať sa ho a nechať sa niesť. Dobrou správou je, že s Ježišom toto prastaré zlo už nemá posledné slovo: posledným slovom je Ježišova vystretá ruka, ktorá vás nesie vpred.

Z hriechu nás Ježiš uzdravuje vždy. A koľko mám zaplatiť za uzdravenie? Nič. On nás uzdravuje vždy a nezištne. Pozýva všetkých, ktorí sú „unavení a utláčaní" – to hovorí v evanjeliu, aby prišli k nemu (porov. Mt 11,28). A tak odprevadiť niekoho k stretnutiu s Ježišom znamená priviesť ho k lekárovi srdca, ktorý obnovuje život. Je to ako povedať: „Brat, sestra, nemám odpovede na všetky tvoje problémy, ale Ježiš ťa pozná, Ježiš ťa miluje, môže ťa uzdraviť a upokojiť tvoje srdce."

Choď a nechaj ho s Ježišom. Kto nesie bremeno, potrebuje zahojiť rany minulosti. Veľakrát počujeme: „Ale potreboval by som vyliečiť svoju minulosť... Potrebujem uzdraviť zranenia, ktoré ma tak ťažia...“ Potrebuje odpustenie. A každý, kto verí v Ježiša, môže dať iným práve toto: silu Božieho odpustenia, ktorá oslobodzuje dušu od ťarchy každej neprávosti.

Bratia, sestry, nezabúdajte: Boh zabúda na všetko. Ako to? Áno, zabúda na všetky naše hriechy. To zabúda. Pretože nemá pamäť. Boh odpustí všetko, pretože zabúda na naše hriechy. Potrebujeme sa len priblížiť k Pánovi a on nám všetko odpustí všetko. Spomeňte si na toho z evanjelia, na toho, čo začal hovoriť: „Pane, zhrešil som!"

Toho syna... A otec mu priloží ruku na ústa. „Nie, to je v poriadku, nič..." Nenechá ho dokončiť vetu... A to je pekné. Ježiš na nás čaká, aby nám odpustil, aby nás uzdravil. A koľkokrát? Raz? Dvakrát? Nie! Vždy. „Ale Otec, vždy urobím to isté...“ A aj On bude robiť vždy to isté! Odpustí ti, objíme ťa. Prosím, nemajme k tomu ani kúsok nedôvery. Takto miluje Pán. Každý, kto nesie bremeno a potrebuje zahojiť rany minulosti, potrebuje odpustenie a Ježiš to robí. On oslobodzuje dušu od každého hriechu.

V Biblii sa hovorí o roku, v ktorom bol človek oslobodený od bremena dlhov: o jubilejnom, milostivom roku. Akoby bol posledným bodom ohlasovania. Ježiš hovorí, že prišiel „ohlásiť Pánov milostivý rok" (Lk 4,19). Nebolo to plánované jubileum, aké zvykneme sláviť v dnešných časoch, keď je všetko naplánované a rozmýšľame, ako veci robiť alebo nerobiť... Nie. Ale s Kristom vždy prichádza milosť, ktorá robí život novým a udivuje nás. Kristus je milostivým rokom každého dňa, každej hodiny, On sa k vám približuje, aby vás pohladil, aby vám odpustil.

A ohlasovanie Ježiša musí vždy prinášať úžas nad milosťou. Tento úžas... „Nemôžem tomu uveriť! Bolo mi odpustené!" Ale taký veľký je náš Boh. Nie sme to totiž my, kto robí veľké veci, ale Pánova milosť, ktorá aj prostredníctvom nás dokáže robiť nepredvídateľné veci. A toto sú Božie prekvapenia, Boh je majstrom prekvapení. Vždy nás to prekvapí a vždy nás očakáva. My prichádzame a On čaká. Vždy. Evanjelium sprevádza pocit úžasu a novosti, ktorý má meno: Ježiš. Nech nám pomáha ohlasovať ho tak, ako si to želá, a odovzdávať radosť, oslobodenie, svetlo, uzdravenie a úžas. To je správny spôsob ako sa obrátiť k Ježišovi.

Posledná vec. Táto radostná zvesť, ktorú zvestuje evanjelium, je adresovaná „chudobným" (v.18) Často na nich zabúdame, ale Ježiš ich výslovne spomína, pretože sú Božími miláčikmi. Pamätajme na nich a nezabúdajme, že aby sme mohli prijať Pána, každý z nás sa musí stať „vnútorne chudobným." To nestačí, určite nie, „byť vnútorne chudobný“ s takou tou chudobou typu... „Pane potrebujem, potrebujem odpustenie, potrebujem pomoc, potrebujem silu“. Takú chudobu máme všetci: je potrebné stať sa chudobným zvnútra.

Musíme zvíťaziť nad všetkými nárokmi sebestačnosti, aby sme pochopili, že potrebujeme milosť, že vždy potrebujeme Jeho. Ak mi niekto povie: Otče, aká je najkratšia cesta na stretnutie s Ježišom? Staň sa núdznym. Prahnúcim po milosti, odpustení, radosti. A On sa k tebe priblíži. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News:  Ľubomír Švorca)