«Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: „Poď za mnou!“ On vstal a išiel za ním. Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi. Keď to videli farizeji, hovorili jeho učeníkom: „Prečo váš učiteľ jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?“ On to začul a povedal: „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Choďte a naučte sa, čo to znamená: Milosrdenstvo chcem, a nie obetu. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“.» Mt 9, 9-13

Drahý bratia, sestry, dobrý deň,

dnes začíname nový cyklus katechéz, venovaný naliehavej a rozhodujúcej téme kresťanského života: evanjelizačnému nadšeniu, teda apoštolskej horlivosti. Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer: spoločenstvo Ježišových učeníkov sa v skutočnosti rodí ako apoštolské, rodí sa ako misionárske, nie ako prozelytické, a to sme museli od začiatku rozlišovať: byť misionárom, byť apoštolom, evanjelizovať nie je to isté ako prozelytizovať, nemá to nič spoločné s tým druhým.

Pre Cirkev je to životne dôležitý rozmer, spoločenstvo Ježišových učeníkov sa rodí ako apoštolské a misionárske. Duch Svätý ju formuje ako vychádzajúcu - Cirkev, ktorá ide von -, aby nebola uzavretá sama do seba, ale aby vychádzala von, aby bola nákazlivým svedkom Ježišovej viery, aby vyžarovala svoje svetlo až do končín zeme. Môže sa však stať, že apoštolský zápal, túžba osloviť druhých dobrým ohlasovaním evanjelia, ochabne, stane sa vlažným. Niekedy sa zdá, že upadá, kresťania sú uzavretí, nemyslia na druhých. Keď však kresťanský život stratí zo zreteľa horizont evanjelizácie, horizont ohlasovania, ochorie: uzavrie sa do seba, začne sa odvolávať sám na seba (sebastredný), zakrpatieva. Bez apoštolskej horlivosti viera vädne.

Na druhej strane misia je kyslíkom kresťanského života: oživuje ho a očisťuje. Vydajme sa teda na cestu znovuobjavenia evanjelizačného nadšenia, vychádzajme zo Svätého písma a učenia Cirkvi, aby sme načerpali apoštolskú horlivosť z jej prameňov. Potom sa priblížime k niektorým živým prameňom, k niektorým svedkom, ktorí v Cirkvi roznietili vášeň pre evanjelium, aby nám pomohli znovu roznietiť oheň, ktorý v nás chce Duch Svätý udržať.

A dnes by som chcel začať tak trochu symbolickou evanjeliovým príbehom, ktorý sme počuli: povolanie apoštola Matúša, ako ho on sám rozpráva vo svojom evanjeliu (porov. 9,9-13).

Všetko sa začína u Ježiša, ktorý „vidí“ - ako sa píše v úryvku – „človeka“. Málokto videl Matúša takého, aký bol: poznali ho ako toho, ktorý „sedával na mýtnici“ (v. 9). V skutočnosti bol vyberačom daní: vyberal dane v mene Rímskej ríše, ktorá okupovala Palestínu. Inými slovami, bol to kolaborant, zradca ľudu. Môžeme si predstaviť, ako ním ľudia opovrhovali: bol to "mýtnik", ako ho nazývali. V Ježišových očiach je však Matúš človekom, so svojimi trápeniami i veľkosťou.

Pozor na toto: Ježiš sa nezastavuje pri prídavných menách, Ježiš vždy hľadá podstatné meno. „Tento je hriešnik, tento je taký, pre ktorého...“ sú prídavné mená: Ježiš ide k osobe, k srdcu, toto je osoba, toto je muž, toto je žena, Ježiš ide k podstate, k podstatnému menu, nikdy k prídavnému menu, prídavné mená necháva prejsť.

A hoci medzi Matúšom a jeho ľudom je odstup - pretože videli prídavné meno „mýtnik“ - , Ježiš sa mu približuje, pretože každý človek je Bohom milovaný: „Aj tento nešťastník?“ Áno, aj pre tohto nešťastníka prišiel, evanjelium hovorí: „Prišiel som pre hriešnikov, nie pre spravodlivých“. Tento krásny Ježišov pohľad, ktorý vidí druhého, nech je to ktokoľvek, ako príjemcu lásky, je začiatkom evanjelizačného nadšenia. Všetko sa začína týmto pohľadom, ktorý sa učíme od Ježiša.

Môžeme si položiť otázku: Ako sa pozeráme na druhých? Ako často vidíme ich chyby, a nie ich potreby; ako často označujeme ľudí podľa toho, čo robia alebo čo si myslia! Aj ako kresťania si hovoríme: je z našich alebo nie je z našich? Toto nie je Ježišov pohľad: vždy sa na každého človeka pozerá s milosrdenstvom a láskavosťou. A kresťania sú povolaní robiť to, čo robil Kristus, a pozerať sa ako on najmä na takzvaných „vzdialených“. Matúšovo rozprávanie o povolaní končí Ježišovými slovami: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov“ (v. 13). A ak sa každý z nás cíti spravodlivý, Ježiš je ďaleko, prichádza blízko k našim obmedzeniam, k našim trápeniam, aby nás uzdravil.

Všetko sa teda začína Ježišovým „videl človeka“, Matúša. Po ňom nasleduje - druhá pasáž - pohyb. Najprv pohľad, Ježiš videl, potom pohyb. Matúš sedel na mýtnici a Ježiš mu povedal: „Poď za mnou!“ A on „vstal a išiel za ním“ (v. 9). Všimnime si, že text zdôrazňuje, že „vstal“. Prečo je tento detail taký dôležitý? V tých časoch mal totiž ten, kto sedel, moc nad ostatnými, ktorí stáli pred ním, aby ho počúvali alebo, ako v tomto prípade, aby mu zaplatili daň. Ten, kto sedel, mal skrátka moc.

Prvá vec, ktorú Ježiš robí, je, že Matúša odpútava od moci: od sedenia, aby prijímal iných, dáva ho do pohybu smerom k iným, nie prijíma, nie: ide, ide k iným; núti ho opustiť pozíciu nadradenosti, aby ho postavil na roveň jeho bratom a otvoril mu horizonty služby. Toto robí Kristus a toto je pre kresťanov zásadné: sedíme my, Ježišovi učeníci, my, Cirkev, a čakáme, kým prídu ľudia, alebo sa vieme zdvihnúť, vydať sa s inými, hľadať iných? Je to nekresťanský postoj, keď sa hovorí: „Ale nech prídu, ja som tu, nech prídu.“ Nie, idete ich hľadať, urobíte prvý krok.

Pohľad - Ježiš videl - , pohyb - vstaň - a napokon cieľ. Kam pôjde Matúš po tom, čo vstal a nasledoval Ježiša? Mohli by sme si predstaviť, že po tom, čo zmenil život tohto muža, ho Majster privedie k novým stretnutiam, k novým duchovným skúsenostiam. Nie, alebo aspoň nie okamžite. Najprv ide Ježiš do jeho domu; tam mu Matúš pripraví „veľkú hostinu“, na ktorej sa „zúčastní veľký zástup mýtnikov“ (Lk 5,20), teda ľudí, ktorí sú mu podobní. Matúš sa vracia do svojho prostredia, ale vracia sa tam zmenený a s Ježišom. Jeho apoštolská horlivosť sa nezačína na novom, čistom, ideálnom mieste, ďaleko, ale tam, kde žije, u ľudí, ktorých pozná.

Tu je posolstvo pre nás: nemusíme čakať, kým budeme dokonalí a prejdeme dlhú cestu za Ježišom, aby sme o ňom svedčili, nie; naše ohlasovanie sa začína dnes, tam, kde žijeme. A nezačína to tým, že sa budeme snažiť presvedčiť druhých, nie presviedčať: ale tým, že budeme každý deň svedčiť o kráse Lásky, ktorá na nás pozrela a pozdvihla nás, a práve táto krása, sprostredkovanie tejto krásy presvedčí ľudí, nie nás, samotného Pána.

My sme tí, ktorí ohlasujú Pána, neohlasujeme seba, ani politickú stranu, ani ideológiu, dávame Ježiša do kontaktu s ľuďmi, bez toho, aby sme ich presvedčili, nie, nech ich presvedčí Pán. Ako nás totiž učil pápež Benedikt XVI., „Cirkev neprozelytizuje. Skôr sa rozvíja príťažlivosťou“ (Homília na inauguračnej svätej omši 5. generálnej konferencie latinskoamerického a karibského episkopátu, Aparecida, 13. mája 2007). Nezabúdajte na toto: keď vidíte kresťanov, ktorí prozelytizujú, ktorí vám robia zoznam ľudí, ktorí majú prísť... to nie sú kresťania, sú to pohania prezlečení za kresťanov, ale ich srdce je pohanské. Cirkev nerastie presviedčaním, ale priťahovaním.

Spomínam si, že v nemocnici v Buenos Aires odchádzali rehoľné sestry, ktoré tam pracovali, pretože ich bolo málo a nemohli ďalej viesť nemocnicu. Prišla komunita rehoľných sestier z Kórey, deň si už nepamätám, povedzme v pondelok prevzali dom rehoľných sestier v nemocnici a v utorok prišli navštíviť chorých v nemocnici, ale nevedeli ani slovo po španielsky, hovorili len po kórejsky a chorí boli šťastní, pretože komentovali: „Vynikajúce sú tieto rehoľné sestry, výborné! - Ale čo vám povedala tá sestra? „Nič, ale svojim pohľadom ku mne prehovorila, videli sme v jej očiach Ježiša.“ Svojím pohľadom, svojimi gestami komunikovať Ježiša, nie seba. To je príťažlivosť, na rozdiel od prozelytizmu.

Toto príťažlivé, radostné svedectvo je cieľom, ku ktorému nás Ježiš vedie svojím pohľadom lásky a pohybom, ktorý jeho Duch vzbudzuje v srdci. A môžeme sa zamyslieť nad tým, či sa náš pohľad podobá Ježišovmu, aby sme prilákali ľudí a priblížili ich k Cirkvi. Zamyslime sa nad tým.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)