[Bratia,] „modlím sa za to, aby vaša láska čoraz viac rástla v pravom poznaní a vo všestrannom chápaní, aby ste vedeli rozoznať, čo je lepšie, a aby ste boli čistí a bez hany pre Kristov deň, plní ovocia spravodlivosti, ktoré je skrze Ježiša Krista na Božiu slávu a chválu“ (Flp 1,9-11).

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujúc v našich úvahách o rozlišovaní, a najmä o duchovnej skúsenosti nazývanej „útecha“, o ktorej sme hovorili minulú stredu, sa pýtame: ako rozpoznať pravú útechu? To je veľmi dôležitá otázka pre dobré rozlišovanie, aby sme sa pri hľadaní nášho pravého dobra nedali oklamať.

Niektoré kritériá môžeme nájsť v úryvku z Duchovných cvičení sv. Ignáca z Loyoly: „Veľmi si musíme všímať priebeh myšlienok, a ak je ich začiatok, stred aj koniec ako celok dobrý a smeruje v plnej miere k dobru, je to znamením dobrého anjela. Ale ak niekto v priebehu myšlienok skončí v nejakej zlej alebo rozptyľujúcej, alebo menej dobrej veci, než si duša predtým zaumienila vykonať, alebo ak je duša oslabená alebo znepokojená, alebo rozrušená tým, že ju to oberá o pokoj, vyrovnanosť a ticho, ktoré predtým mala, je to jasné znamenie postupovania zlého ducha“ (č. 333).

Je to totiž pravda: existuje pravá útecha, ale sú tu aj také útechy, ktoré nie sú pravé. A preto treba dobre 

porozumieť priebehu útechy: aký je a kam ma privádza? Ak ma privádza k niečomu pominuteľnému, nie je dobrá. Taká útecha nie je pravá, je takpovediac falošná.

A toto sú cenné usmernenia, ktoré si zaslúžia krátky komentár. Čo znamená, že začiatok je nasmerovaný na dobro, ako hovorí sv. Ignác o dobrej úteche? Uveďme si príklad: mám myšlienku na modlitbu a všímam si, že ju sprevádza náklonnosť k Pánovi a blížnemu, že nabáda k činom štedrosti, lásky: je to dobrý začiatok. Môže sa však stať, že táto myšlienka vznikne, aby som sa vyhol práci alebo úlohe, ktorá mi bola zverená: vždy, keď mám umyť riad alebo upratať dom, dostanem veľkú chuť začať sa modliť! Nestáva sa to, v kláštoroch? Ale modlitba nie je útek od vlastných povinností, naopak, je pomocou pri realizácii dobra, ktoré sme povolaní konať tu a teraz. Toľko ohľadom začiatku.

Potom je tu stred. Sv. Ignác hovorí, že začiatok, stred i koniec musia byť dobré. Začiatkom je toto: mám chuť modliť sa, aby som neumýval riad - choď, poumývaj riad a potom sa choď modliť. Ďalej je tu stred, teda to, čo prichádza potom, to, čo nasleduje po tejto myšlienke. Zostaneme pri predchádzajúcom príklade. Ak sa začnem modliť a ako farizej v podobenstve (porov. Lk 18,9-14) mám tendenciu k samoľúbosti a pohŕdaniu druhými, možno s nevôľou a kyslou náladou, potom sú to znaky, že zlý duch použil túto myšlienku ako kľúč, aby vstúpil do môjho srdca a preniesol na mňa svoje cítenie.

Ak sa idem modliť a príde mi na myseľ to známe farizejovo - „Ďakujem ti, Pane, že ja sa modlím, nie som ako ostatní ľudia, ktorí ťa nehľadajú, nemodlia sa“ – tak tá modlitba dopadne zle. Tá útecha z modlenia sa vyplýva z pocitu, že je človek pred Bohom ako páv. A toto je ten stred, ktorý nie je v poriadku.

A potom je tu koniec: začiatok, stred a koniec. Koniec je niečo, s čím sme sa už stretli, a to - kam ma daná myšlienka vedie? Napríklad, kam ma privádza myšlienka modliť sa. Môže sa tu napríklad stať, že tvrdo pracujem na nejakom krásnom a hodnotnom diele, ale to ma tlačí k tomu, že sa prestávam modliť, lebo som zaneprázdnený toľkými vecami, som čoraz agresívnejší a nahnevanejší, mám pocit, že všetko závisí odo mňa, až strácam dôveru v Boha. Tu zjavne pôsobí zlý duch.

Začnem sa modliť, potom v modlitbe sa cítim všemohúcim, že všetko musím mať pod palcom, pretože ja som ten jediný, tá jediná, čo vie veci posunúť vpred: tu zjavne nie je dobrý duch. Takže, preverme si dôkladne priebeh našich pocitov - a priebeh dobrých pocitov, útechy, vo chvíli, keď máme chuť niečo robiť. Aký je začiatok, aký je stred a aký je koniec.

Štýl nepriateľa – keď hovoríme o nepriateľovi, hovoríme o diablovi, jasné? Nuž, diabol existuje! Jestvuje! – jeho štýl, ako vieme, je taký, že sa prezentuje ľstivým, maskovaným spôsobom. Začína tým, čo je nášmu srdcu najdrahšie, a potom nás postupne priťahuje k sebe. Zlo vstupuje potajomky, bez toho, aby si to človek uvedomoval. A časom sa z jemnosti stane drsnosť. Táto myšlienka sa ukáže taká, aká v skutočnosti je.

Tu vidno dôležitosť tohto trpezlivého, ale nevyhnutného skúmania pôvodu a pravdivosti svojich myšlienok; je to výzva učiť sa zo skúseností, z toho, čo sa nám prihodí, aby sme neopakovali tie isté chyby. Čím viac sa poznáme, tým viac vycítime, kadiaľ do nás vstupuje zlý duch, jeho „prístupové heslá“, vstupné dvere do nášho srdca, to, v ktorých bodoch sme citlivejší, aby sme im v budúcnosti venovali pozornosť. Každý z nás má citlivejšie miesta, slabšie miesta svojej osobnosti: a tade vchádza zlý duch a vedie nás či už na nesprávnu cestu, alebo nás odvádza od skutočnej dobrej cesty. Idem sa modliť, ale odvedie ma od modlitby.

Príkladov by sa dalo nájsť ľubovoľné množstvo, premýšľajúc nad priebehom našich dní. A toto nám treba konať: tak dôležité každodenné spytovanie svedomia. Prv než ukončíme deň sa trochu zastaviť. Čo sa udialo? Nie v novinách, nie v živote: čo sa udialo v mojom srdci? Bolo moje srdce pozorné? Podrástlo? Bola to cesta, po ktorej sa prehnalo čokoľvek, bez to, aby som si to uvedomil? Čo sa udialo v mojom srdci?

A toto spytovanie je dôležité, je to drahocenná námaha spätne si z určitého uhla pohľadu prejsť to, čo sme prežili. Všímať si to, čo sa nám prihodí je dôležité, je to znamenie, že Božia milosť v nás pracuje a pomáha nám rásť v slobode a uvedomení. My nie sme sami: je s nami Duch Svätý. Všímajme si, ako sa veci diali.   

Pravá útecha je istým druhom potvrdenia, že robíme to, čo od nás chce Boh, že kráčame po jeho cestách, teda po cestách života, radosti a pokoja. Rozlišovanie sa v skutočnosti neupriamuje čisto na možné dobro alebo na čo najväčšie možné dobro, ale na to, čo je dobrom pre mňa tu a teraz: to je to, v čom som povolaný rásť, stanoviac hranice iným ponukám, lákavým, ale nereálnym, aby som sa nedal oklamať pri hľadaní pravého dobra.

Bratia a sestry, potrebujeme porozumieť, pokročiť v porozumení tomu, čo sa odohráva v našom srdci. A preto sa tu žiada spytovanie svedomia, aby sne si všimli, čo sa dnes udialo. „Dnes som sa tam rozčúlil, nespravil som to a to...“ – ale prečo? Za tým „prečo“ je hľadanie koreňa týchto pochybení. „Nuž, dnes som bol radostný, ale zaťažko mi padlo, keď bolo treba pomôcť tým ľuďom, no nakoniec som sa cítil naplnený, pocítil som naplnenie z tej pomoci“: a tu je Duch Svätý. Naučiť sa čítať v knihe nášho srdca, čo sa udialo v priebehu dňa. Robte to, len dve minúty, ale urobí vám to dobre, to vám zaručujem.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)