«Keď som bol v bezpečí, povedal som si: „Už nikdy sa nezakolíšem.“ Pane, vo svojej priazni si ma obdaril mocou a cťou. Keď si však odo mňa odvrátil svoju tvár, hneď sa ma zmocnil strach. K tebe, Pane, volám, svojho Boha prosím o milosť. […] Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal». (Ž 30, 7-9.12)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň a vitajte!

Dnes opäť pokračujeme v katechézach na tému rozlišovania. Videli sme, aké dôležité je porozumieť, čítať to, čo hýbe naším vnútrom, aby sme nerobili unáhlené rozhodnutia na vlne chvíľkových emócií, ktoré by sme potom ľutovali, keď už bude neskoro. Čiže porozumieť tomu, čo sa deje a potom robiť rozhodnutia.

V tomto zmysle môže byť aj duševný stav, ktorý nazývame neútechou, dezoláciou, keď je v srdci všetko temné, keď je smutné, tento stav neútechy môže byť príležitosťou k rastu. Totiž, ak v nás nie je trochu nespokojnosti, trochu zdravého smútku, zdravej schopnosti prebývať v samote a byť sami so sebou bez unikania preč, vtedy nám hrozí, že zostaneme vždy na povrchu vecí a nikdy nenadviažeme kontakt so stredom našej existencie. Neútecha spôsobuje akési „zalomcovanie dušou“ – keď je niekto smutný, je to ako otrasenie dušou, udržuje nás to v bdelosti, podporuje to ostražitosť a pokoru a chráni nás to pred poryvmi rozmarov. Sú to nevyhnutné podmienky pre pokrok v živote, a teda aj v živote duchovnom. Akási dokonalá nerušenosť, avšak „sterilná“ a bez pocitov, ak sa stane kritériom pre robenie rozhodnutí a pre naše správanie, robí nás neľudskými. Nemôžeme ignorovať pocity: sme ľudia a cit je súčasťou našej ľudskosti. Bez chápania pocitov by sme boli neľudskými, bez citového prežívania by sme boli aj ľahostajnými k utrpeniu druhých a neschopnými prijať naše vlastné utrpenie. Nehovoriac už o tom, že taká „dokonalá nerušenosť“ sa cestou ľahostajnosti dosiahnuť nedá.

Tento sterilný odstup: „Ja sa nemiešam do vecí, ja si držím odstup“ – to nie je život, to je akoby žiť v laboratóriu, zavretí, len aby sme nedostali mikróby, choroby. Pre mnohých svätých mužov a ženy bol nepokoj rozhodujúcim impulzom, aby zmenili svoj život. Táto umelá nerušenosť nie je v poriadku, zatiaľčo niečím dobrým je ten zdravý nepokoj, nepokojné srdce, srdce, ktoré sa snaží nájsť cestu. To je prípad napríklad Augustína z Hippo, Edity Steinovej, Josepha Benedikta Cottolenga či Karola de Foucauld.

Dôležité rozhodnutia majú svoju cenu, ktorú nám život vystaví, cenu, ktorá je prístupná každému. Inými slovami, dôležité rozhodnutia nie sú výsledkom lotérie. Nie. Majú svoju cenu a ty ju musíš zaplatiť. Je to cena, ktorú musíš uhradiť svojím srdcom, je to cena rozhodnutia, cena na ktorú treba vynaložiť istú námahu. Nie je grátis, ale je to cena dostupná pre každého. My všetci musíme zaplatiť za to rozhodnutie, že sa vymaníme zo stavu ľahostajnosti, ktorý nás vždy zráža k zemi.

Duchovná neútecha je tiež výzvou k nezištnosti, aby sme nekonali vždy a len s cieľom citového uspokojenia. Byť skľúčenými nám ponúka možnosť rásť, začať zrelší a krajší vzťah s Pánom a s blízkymi osobami, vzťah, ktorý sa neredukuje len na výmenu dať a získať. Pomyslime na naše detstvo. Napríklad, ako deti často vyhľadávame svojich rodičov, aby sme od nich niečo dostali, hračku, peniaze na zmrzlinu, nejaké dovolenie... A tak ich nevyhľadávame kvôli nim samým, ale z nejakého záujmu. A predsa, najväčším darom sú oni, rodičia, a uvedomíme si to až časom, keď postupne rastieme.

Aj mnohé naše modlitby sú do istej miery tohto typu, sú to prosby o dobrodenia adresované Pánovi, bez opravdivého záujmu o neho. Ideme si od Pána niečo prosiť, žiadať, pýtať. Evanjelium zaznamenáva, že Ježiš bol často obklopený množstvom ľudí, ktorí od neho chceli niečo dostať - uzdravenie, materiálnu pomoc, avšak nie čisto pre to, aby boli s ním. Tlačili sa na neho zástupy, a predsa bol sám. Niektorí svätci, a aj niektorí umelci, meditovali o tomto Ježišovom rozpoložení. Mohlo by sa to zdať zvláštne, neskutočné pýtať sa Pána: „Ako sa máš?“. No naopak, je to veľmi pekný spôsob, ako vstúpiť do opravdivého, úprimného vzťahu s jeho ľudskosťou, s jeho utrpením, dokonca s jeho jedinečnou samotou. S ním, s Pánom, ktorý si želal až do krajnosti zdieľať svoj život s nami.

Veľmi nám prospeje, keď sa naučíme byť s ním, byť s Pánom, bez iného cieľa, presne tak, ako sa nám to stáva s ľuďmi, ktorých milujeme: túžime ich poznať čoraz viac, pretože je krásne s nimi byť.

Drahí bratia a sestry, duchovný život nie je akási technika, ktorú máme k dispozícii, nie je to program vnútorného „blaha“, ktorý si sami naprogramujeme. Nie. Duchovný život je vzťah so Žijúcim, so živým Bohom, ktorý nemožno vtesnať do našich kategórií. A tak neútecha je tou najjasnejšou odpoveďou na námietku, že skúsenosť s Bohom je len formou sugescie, len jednoduchou projekciou našich túžob. Neútecha znamená nepociťovať nič, všetko je temné: ty však v neúteche hľadaj Boha. V takom prípade, ak by sme mysleli, že ide o akúsi projekciu našich túžob, by sme to boli vždy my, ktorí by ju programovali, boli by sme neustále šťastní a spokojní, ako platňa, ktorá opakuje tú istú hudbu.

Naopak, ten, kto sa modlí, si uvedomuje, že výsledky sú nepredvídateľné: skúsenosti a úryvky z Biblie, ktoré nás neraz nadchýnali, dnes napodiv nami vôbec nepohnú. A rovnako nečakane, zážitky, stretnutia a čítania, ktorým človek nikdy nevenoval pozornosť alebo sa im radšej vyhýbal – ako skúsenosť kríža – prinášajú nesmierny pokoj. Nemaj strach z neútechy, nes ju s vytrvalosťou, neunikaj preč. A v neúteche sa usiluj nájsť Kristovo srdce, nájsť Pána. A odpoveď príde, vždy.

Tvárou v tvár ťažkostiam sa teda, prosím vás, nikdy nenechajme odradiť, ale skúške čeľme odhodlane s pomocou Božej milosti, ktorá nám nikdy nebude chýbať. A ak vo vnútri vnímame neodbytný hlas, ktorý nás chce od modlitby odradiť, naučme sa ho odhaliť ako hlas pokušiteľa. A nenechajme sa ním znepokojiť: jednoducho urobme pravý opak toho, čo nám hovorí!

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)