«Synu, ak ideš slúžiť Bohu, stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku! Uponíž si srdce a vytrvaj...neznepokojuj sa, keď ti príde čas pohromy (...)

Prijmi všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia.» (Sir 2,1-2.4-5)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Rozlišovanie, ako sme videli v predchádzajúcich katechézach, nie je v prvom rade nejakou logickou procedúrou. Týka sa činov a činy majú aj citový, afektívny podtext, ktorý treba rozpoznať, pretože Boh hovorí k srdcu. Prejdime teda k prvému afektívnemu spôsobu, predmetu rozlišovania, ktorým je neútecha. O čo ide?

Duchovná neútecha bola definovaná takto: «Temnota duše, vnútorný nepokoj, náchylnosť k nízkym a pozemským veciam, nepokoj z rôznych pobúrení a pokušení podnecujúci k nedôvere, bez nádeje, bez lásky, tým že sa duša úplne cíti ťažkopádnou, vlažnou, smutnou a akoby odlúčenou od svojho Stvoriteľa a Pána» (Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, 317). Všetci sme to zakúsili. Myslím, že všetci sme nejakým spôsobom zažili neútechu. Problémom je, ako ju čítať, pretože aj ona nám chce niečo dôležité povedať, a ak sa jej unáhlene chceme zbaviť, riskujeme, že ju premárnime.

Nikto by nechcel byť v neúteche, smutný: toto je pravda. Všetci by sme chceli mať život vždy radostný, veselý a naplnený. Predsa však – okrem toho, že sa to nedá, pretože to nie je možné –, toto by nebolo pre nás ani dobré. V skutočnosti zmena života zameraného na neresť môže začínať od stavu smútku, z hryzenia svedomia za to, čo človek urobil. Etymológia tohto slova „hryzenie“ je veľmi pekná: výčitka svedomia, všetci to poznáme. Hryzenie: doslova je to svedomie, ktoré hryzie, ktoré nedá pokoja. Alessandro Manzoni v knihe Snúbenci nádherne opísal výčitky svedomia ako príležitosť zmeniť svoj život. Ide o slávny dialóg medzi kardinálom Federicom Borromeom a Nemenovaným, ktorý po strašnej noci predstúpi zničený pred kardinála, ktorý ho osloví prekvapujúcimi slovami: «„Vy máte pre mňa nejakú dobrú správu, a nechávate ma v toľkej nedočkavosti?“ - „Dobrú správu, ja?“ hovorí dotyčný. „Mám peklo v srdci [...]. Povedzte mi, ak to viete, aká dobrá správa to je.“ - „Že sa Boh dotkol Vášho srdca a chce Vás urobiť svojím,“ odpovedal pokojne kardinál» (kap. XXIII). Boh sa dotýka tvojho srdca a ty v ňom niečo cítiš, smútok, výčitky za niečo, a to je pozvanie na cestu. Boží človek si vie v hĺbke všimnúť, čo sa hýbe v srdci.

Je dôležité naučiť sa čítať smútok. Všetci vieme, čo je smútok: všetci. Ale vieme mu porozumieť? Vieme pochopiť, čo to pre mňa znamená, tento dnešný smútok? V našej dobe je smútok väčšinou vnímaný negatívne, ako zlo, ktorému treba za každú cenu uniknúť, a namiesto toho môže byť nenahraditeľným životným budíčkom, ktorý nás pozýva objavovať bohatšie a plodnejšie panorámy, ktoré pomíňavý chvat a únik neumožňujú. Svätý Tomáš definuje smútok ako bolesť duše: podobne ako nervy v tele,  tak (smútok) prebúdza našu pozornosť na možné nebezpečenstvo alebo na zanedbané dobro (porov. Summa Th. I-II, q. 36, a. 1). Preto je nevyhnutný pre naše zdravie, chráni nás, aby sme neublížili sebe ani iným. Bolo by oveľa vážnejšie a nebezpečnejšie neuvedomovať si tento pocit a nenapredovať. Smútok niekedy funguje ako semafor: „Zastav, stoj! Je tu červená. Zastav sa“.

Naopak pre niekoho, kto túži konať dobro, je smútok prekážkou, ktorou nás pokušiteľ chce znechutiť. V takom prípade treba konať presne naopak proti tomu, čo sa nám  núka, odhodlane pokračovať v tom, čo sme si predsavzali (porov. Duchovné cvičenia, 318). Pomyslime na prácu, na štúdium, na modlitbu, na prijatý záväzok: keby sme ich zanechali len čo pocítime nudu alebo smútok, nikdy by sme nič nedokončili. Toto je v duchovnom živote aj bežná skúsenosť: cesta smerom k dobru, ako nám pripomína evanjelium, je úzka a do kopca, vyžaduje si boj, víťazstvo nad sebou samým. Začnem sa modliť alebo sa pustím do dobrého diela, a napodiv práve vtedy mi prídu na um veci, ktoré treba naliehavo urobiť – aby som sa nepomodlil a nevykonal tie dobré veci. Túto skúsenosť máme všetci. Pre tých, ktorí chcú slúžiť Pánovi, je dôležité, aby sa nenechali viesť neútechou. Na to „ale nie, nechce sa mi, toto je otupné...“ si treba dať pozor. Žiaľ, niektorí sa rozhodnú zanechať život modlitby alebo rozhodnutie, ktoré urobili, manželstvo či rehoľný život, podnecovaní neútechou, bez toho, aby sa najprv zastavili a zvážili tento duševný stav, a najmä bez pomoci nejakého sprievodcu. Múdre pravidlo hovorí, aby sme nerobili zmeny, keď sme v neúteche. To, či sme sa rozhodli dobre alebo nie, ukáže až čas po tom, a nie momentálna nálada.

Je zaujímavé všimnúť si v evanjeliu, že Ježiš odvracia pokušenia s postojom pevnej rozhodnosti (porov. Mt 3,14-15; 4,1-11; 16,21-23). Situácie skúšok k nemu prichádzajú z rôznych strán, ale vždy, keď v ňom nájdu túto pevnú odhodlanú plniť Otcovu vôľu, ustúpia a prestanú mu prekážať v ceste. V duchovnom živote je skúška dôležitým momentom, Biblia nám to výslovne pripomína a hovorí takto: «Ak sa chystáš slúžiť Pánovi, priprav sa na skúšku» (Sir 2,1). Ak chceš ísť správnou cestou, buď pripravený: budú tam prekážky, budú tam pokušenia, budú chvíle smútku. Je to ako keď profesor skúša študenta: ak vidí, že ovláda podstatné body predmetu, nedobiedza: skúšku zložil. Ale skúškou prejsť musí.

Ak vieme dostať cez opustenosť a neútechu s otvorenosťou a uvedomelo, môžeme z nich vyjsť posilnení z ľudského i duchovného hľadiska. Žiadna skúška nie je nad naše sily; žiadna skúška nebude väčšia, než ktorú dokážeme zvládnuť. Ale neutekajme sprostred skúšok, všímajme si, čo táto skúška znamená, čo znamená, že som smutný: prečo som smutný? Čo to znamená, že sa v tejto chvíli som v neúteche? Čo znamená, že som v neúteche a nemôžem sa pohnúť ďalej? Sv. Pavol nám pripomína, že nikto nie je skúšaný nad svoje sily, pretože Pán nás nikdy neopúšťa a s ním nablízku môžeme prekonať každé pokušenie (porov. 1 Kor 10,13). A ak nad ním nezvíťazíme dnes, znova vstaňme, vykročme a zdoláme ho zajtra. Ale nezostrvajme takpovediac „mŕtvi“, nezotrvajme porazení pre nejakú chvíľu smútku, bezútechy: kráčajte ďalej. Nech ťa Pán žehná na tejto ceste – odvážnej ceste! – duchovného života, ktorý je neustálym kráčaním.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)