«Dávajte si teda veľký pozor, ako máte žiť: nie ako nemúdri, ale ako múdri. Preto nebuďte nerozumní, ale pochopte, čo je Pánova vôľa. ... Buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne, ... ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista» (Ef 5,15.17-20)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v katechéze na tému rozlišovania, pretože rozlišovanie je veľmi dôležitá téma, aby sme vedeli, čo sa v nás deje. Pocity a myšlienky – musíme rozlíšiť odkiaľ prichádzajú, kam ma vedú, k akému rozhodnutiu. A dnes sa zameriame na prvý zo základných prvkov rozlišovania, čiže na modlitbu. Aby sme rozlišovali, je potrebné byť v istom prostredí, v stave modlitby.

Modlitba je neodmysliteľnou pomocou pri duchovnom rozlišovaní, najmä ak zapája city, a umožňuje nám obrátiť sa k Bohu jednoducho a dôverne, ako by sme sa rozprávali s priateľom. Je to vedieť ísť poza myšlienky, vstúpiť do dôverného vzťahu s Pánom s láskyplnou spontánnosťou. Tajomstvom života svätých je dôverný vzťah s Bohom, ktorý v nich rastie a umožňuje im ľahšie rozpoznať, čo sa mu páči. Pravá modlitba je dôverný vzťah s Bohom. Nie je to recitovanie modlitieb ako papagáj, bla bla bla, nie. Pravá modlitba je spontánnosť a náklonnosť k Pánovi. Táto dôvernosť prekonáva strach alebo pochybnosti, že jeho vôľa nie je pre naše dobro, pokušenie, ktoré niekedy prechádza našimi myšlienkami a robí naše srdcia nepokojnými a neistými.

Rozlišovanie si nenárokuje absolútnu istotu – nie je to nejaká chemicky čistá metóda –, pretože ide o život a život nie je vždy logický, má mnoho aspektov, ktoré nemožno uzavrieť do jednej myšlienkovej kategórie. Chceli by sme presne vedieť, čo by sme mali urobiť, ale aj keď sa tak stane, nie vždy podľa toho konáme. Koľkokrát sme aj my mali skúsenosť, opisovanú apoštolom Pavlom: „Nerobím dobro, ktoré chcem, ale zlo, ktoré nechcem“ (Rim 7,19). Nie sme len rozum, nie sme stroje, nestačí prijímať pokyny, aby sme ich plnili: prekážky, ako aj nápomoci, pri rozhodovaní sa pre Pána, sú predovšetkým afektívne, týkajú sa srdca.

Je príznačné, že prvý zázrak, ktorý Ježiš v Markovom evanjeliu vykonal, je exorcizmus (porov. 1,21-28). V Kafarnaumskej synagóge vyslobodzuje človeka od diabla a oslobodzuje ho od falošného obrazu Boha, ktorý mu satan podsúva od počiatku: od obrazu Boha, ktorý nechce naše šťastie. Posadnutý človek zo spomínaného úryvku Evanjelia vie, že Ježiš je Boh, ale to ho nevedie k tomu, aby v neho uveril. V skutočnosti hovorí: „Prišiel si nás zničiť“ (v. 24).

Mnohí ľudia, dokonca aj kresťania, si myslia to isté: Ježiš je síce Boží Syn, ale pochybujú, že chce naše šťastie; ba niektorí sa obávajú, že keby sme to, čo nám Ježiš navrhuje brali vážne, znamenalo by to zničiť si život, umŕtviť svoje túžby, svoje najsilnejšie ambície. Niekedy sa nám vnucujú tieto myšlienky: že Boh od nás žiada príliš veľa, máme strach, že Boh od nás žiada príliš veľa, že nás v skutočnosti nemiluje. Naopak, pri našom prvom stretnutí sme videli, že znakom stretnutia s Pánom je radosť. Keď stretám Pána v modlitbe, stávam sa radostným. Každý z nás má radosť, je to niečo krásne.

Na druhej strane smútok alebo strach sú znakom vzdialenia sa od Boha: „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania,“ hovorí Ježiš bohatému mladíkovi (Mt 19,17). Nanešťastie pre tohto mladého muža, niektoré prekážky mu nedovolili uskutočniť túžbu, ktorú mal v srdci, aby bližšie nasledoval „dobrého učiteľa“. Bol to podnikavý mladý muž, ktorý sa zaujímal o veci, inicioval stretnutie s Ježišom, ale zároveň bol veľmi rozpoltený vo svojich náklonnostiach, bohatstvo bolo pre neho príliš dôležité. Ježiš ho nenúti, aby sa rozhodol, ale text poznamenáva, že mladík sa od Ježiša vzdialil „smutný“ (v. 22).

Kto sa vzďaľuje od Pána, nie je nikdy spokojný, hoci má k dispozícii hojnosť statkov a možností. Ježiš nikdy nenúti, aby si ho nasledoval, nikdy. Ježiš ti dáva poznať svoju vôľu, z celého srdca ti dáva poznať veci, ale necháva ťa slobodným. A to je na modlitbe s Ježišom to najkrajšie: sloboda, ktorú nám necháva. Keď sa odvraciame od Pána, ostaneme s akýmsi smútkom, s čímsi mrzkým v srdci.

Rozlišovanie toho, čo sa v nás odohráva nie je ľahké, pretože zdanie klame, no dôverný vzťah s Bohom môže jemne rozptýliť pochybnosti a obavy, čím sa náš život stáva stále vnímavejším na jeho „jemné svetlo“, ako to krásne vyjadril sv. John Henry Newman. Svätí žiaria odrazom svetlom a v jednoduchých gestách svojho dňa ukazujú láskyplnú prítomnosť Boha, ktorý robí nemožné možným.

Hovorí sa, že dvaja manželia, ktorí spolu žijú dlhý čas a milujú sa, sa nakoniec začnú podobať jeden druhému. Niečo podobné možno povedať aj o citovej modlitbe: postupným, ale účinným spôsobom nás robí čoraz schopnejšími rozpoznávať to, čo sa ráta z prirodzenosti, ako niečo, čo vyviera z hĺbky nášho bytia. Byť v modlitbe neznamená hovoriť slová, slová, nie; byť v modlitbe znamená otvoriť srdce Ježišovi, priblížiť sa k Ježišovi, nechať Ježiša, aby vstúpil do môjho srdca a dal pocítiť svoju prítomnosť. A tam môžeme rozlíšiť, kedy je to Ježiš a kedy my s našimi myšlienkami, ktoré sú mnohokrát ďaleko od toho, čo chce Ježiš.

Prosme si o túto milosť: žiť v priateľskom vzťahu s Pánom, ako sa priateľ rozpráva s priateľom (porov. Sv. Ignác z Loyoly, Duchovné cvičenia, 53). Poznal som jedného staršieho rehoľného brata, ktorý bol vrátnikom v istom kolégiu a vždy, keď mohol, zašiel do kaplnky, pozrel na oltár a povedal: „Ahoj“, pretože cítil blízkosť Ježiša. Nemal potrebu hovoriť „bla bla bla“, nie: „Ahoj, som blízko pri tebe a ty si blízko pri mne“. Takýto vzťah musíme mať v modlitbe: blízkosť, citovú blízkosť, ako bratia, blízkosť s Ježišom. Úsmev, jednoduché gesto, a nie odrecitovanie slov, ktoré sa nedostanú k srdcu.

Ako som povedal, hovorte s Ježišom tak, ako hovorí priateľ s priateľom. Je to milosť, ktorú si musíme jeden druhému vyprosovať: vnímať Ježiša ako nášho priateľa, nášho najväčšieho a najvernejšieho priateľa, ktorý nás nevydiera a predovšetkým nás nikdy neopustí, aj keď sa od neho odvraciame. On ostáva pri dverách srdca. „Nie, nechcem s tebou nič mať,“ hovoríme my. On mlčí, ostáva na dosah ruky, na dosah srdca, pretože je stále verný. Pokračujme v tejto modlitbe, povedzme modlitbu „ahoj“, modlitbu pozdravu Pána so srdcom, modlitbu náklonnosti, modlitbu blízkosti, s niekoľkými málo slovami, ale s gestami a dobrými skutkami.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)