„Syn môj! Daj sa na učenie múdrosti, zakiaľ si mladý a keď budeš mať biele vlasy, ešte ju budeš mať. Venuj sa jej ako roľník: or a sej a potom čakaj na jej hojnú žatvu. Ak ju budeš takto pestovať, krátky čas sa budeš namáhať, ale čoskoro budeš jesť z jej plodov.“ (Sir 6,18-19)

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Pokračujeme v našich úvahách o rozlišovaní – teraz budeme hovoriť každú stredu o duchovnom rozlišovaní – , a preto nám môže pomôcť konkrétne svedectvo.

Jeden z najpoučnejších príkladov nám ponúka svätý Ignác z Loyoly s rozhodujúcou epizódou zo svojho života. Ignác sa doma zotavuje po tom, čo bol v boji zranený na nohe. Aby zahnal nudu, požiada o niečo na čítanie. Miloval rytierske príbehy, ale bohužiaľ, v dome mali len životy svätých. Trochu neochotne sa prispôsobuje, ale v priebehu čítania začína objavovať iný svet, svet, ktorý si ho podmaňuje a ktorý akoby konkuroval svetu rytierov. Fascinujú ho postavy svätého Františka a svätého Dominika a túži ich napodobňovať. Rytiersky svet ho však stále fascinuje. A tak si všimne vo svojom vnútri toto striedanie myšlienok – tých o rytieroch a tých o svätcoch – , ktoré sa zdajú byť rovnocenné.

Ignác si však začína všímať aj rozdiely. Vo svojej Autobiografii – v tretej osobe – píše: „Rozmýšľanie o veciach sveta mu prinášalo veľa potešenia, ale keď ich z únavy opustil, cítil sa prázdny a sklamaný. Na druhej strane, ísť do Jeruzalema bosý, jesť iba bylinky, vykonávať všetky askézy, o ktorých vedel, že sú zvykom svätých, to boli myšlienky, ktoré ho nielenže utešovali, kým sa nimi zaoberal, ale aj potom, čo ich opustil, ho nechávali spokojného a plného radosti“ (č. 8) – zanechávalo to v ňom stopu radosti.

V tejto skúsenosti si môžeme všimnúť najmä dva aspekty. Prvým je čas. Myšlienky na svet sú spočiatku príťažlivé, ale potom strácajú svoj lesk a zanechávajú človeka prázdneho, nespokojného – zanechávajú ťa takéhoto prázdneho. Na druhej strane myšlienky na Boha vyvolávajú najprv istý odpor – „nebudem predsa čítať túto nudnú vec o svätých“ –, ale keď ich prijmeme, prinášajú nepoznaný pokoj, ktorý trvá dlhý čas.

Tu je teda ďalší aspekt: konečný bod myšlienok. Na začiatku sa situácia nezdá byť taká jasná. V rozlišovaní je istý vývoj: napríklad, čo je pre nás dobré, chápeme nie abstraktným a všeobecným spôsobom, ale na ceste nášho života. V pravidlách pre rozlišovanie, ktoré sú ovocím tejto základnej skúsenosti, Ignác stanovuje dôležitú premisu, ktorá pomáha pochopiť tento proces: „Tým, ktorí prechádzajú z jedného smrteľného hriechu do druhého, diabol obyčajne navrhuje zdanlivé potešenia – aby ich upokojil, že všetko ide dobre – tak, že ich podnecuje predstaviť si slasti a zmyslové potešenia, aby čím viac zotrvávali a vzrastali vo svojich nerestiach a hriechoch. Dobrý duch u nich používa opačnú metódu a podnecuje ich svedomie k výčitkám cez priamy úsudok rozumu“ (Duchovné cvičenia, 314): „Ale veď toto nie je dobré...“

Je tu istá história, ktorá predchádza toho, kto rozlišuje, história, ktorú je nevyhnutné poznať, pretože rozlišovanie nie je druh veštby alebo fatalizmu – či nejaká vec z laboratória, to nie –, ako keď si človek lósom vyberá z dvoch možností. Veľké otázky sa vynárajú, keď sme už prešli určitý úsek životnej cesty, a práve k tej ceste sa musíme vrátiť, aby sme pochopili, čo hľadáme. Ak sme v živote vykonali už nejakú tú cestu, treba sa pýtať: „Prečo kráčam týmto smerom? Čo hľadám?“ – a tam sa robí rozlišovanie. Ignác, keď sa zranený nachádzal v otcovskom dome, vôbec nemyslel na Boha ani na to, ako napraviť svoj život. Prvú skúsenosť s Bohom zažíva pri načúvaní vlastnému srdcu, ktoré mu ukazuje zvláštny obrat: veci, ktoré boli na prvý pohľad príťažlivé, ho ponechávajú sklamaného a v iných, menej nablýskaných, pociťuje pokoj, ktorý v čase pretrvá.

Aj my máme túto skúsenosť, mnohokrát začneme myslieť na jednu vec, zostávame pri nej a potom sme sklamaní. Naopak, vykonáme nejaký skutok milosrdenstva, urobíme nejakú dobrú vec a pociťujeme niečo ako šťastie, príde nám na um dobrá myšlienka a cítime akýsi druh šťastia, radosti, je to všetko naša skúsenosť.

Ignác má prvú skúsenosť s Bohom tým, že počúva svoje srdce. Práve toto sa musíme naučiť: načúvať vlastnému srdcu, ktoré Ignácovi ukazuje zaujímavý zvrat. O tomto som hovoril: aby sme poznali čo sa deje, ktoré rozhodnutie urobiť, aby sme posúdili nejakú situáciu, treba počúvať vlastné srdce. My počúvame televíziu, rádio, smartfón, sme majstrami v počúvaní. No položím ti otázku. Vieš načúvať vlastnému srdcu? Zastav sa, aby si povedal: „ako je na tom moje srdce? Je spokojné, smutné, hľadá niečo?“ Aby sme urobili dobré rozhodnutia, treba načúvať vlastnému srdcu.

Preto bude Ignác odporúčať čítať životy svätých, lebo v nich sa naratívnym a zrozumiteľným spôsobom ukazuje Boží štýl v živote ľudí, ktorí sa od nás až tak veľmi nelíšia – pretože svätci boli z mäsa a kostí, tak ako my. Ich činy sa prihovárajú k tým našim a pomáhajú nám pochopiť ich význam.

V tejto slávnej epizóde o dvoch pocitoch, ktoré mal Ignác – jeden, keď čítal o rytieroch a druhý, keď čítal životopisy svätých – môžeme rozpoznať ďalší dôležitý aspekt rozlišovania, ktorý sme už spomínali minule. V udalostiach života je zdanlivá náhodnosť: všetko akoby vzniklo z jednej banálnej nepríjemnosti: nemali tam knihy o rytieroch, iba životy svätých. Mnohokrát však nepríjemnosť predstavuje možný bod obratu. Ignác si to uvedomí až po istom čase, keď tomu venuje všetku svoju pozornosť. Počúvajte dobre: Boh pôsobí prostredníctvom neplánovaných udalostí – tá náhoda: len náhodou sa mi stalo to, náhodou som stretol tú osobu, náhodou som videl ten film, nebolo to naprogramované, no Boh koná aj prostredníctvom neplánovaných udalostí, a aj nepríjemností: Ale veď ja som mal ísť na vychádzku, no mal som problém s nohami, nemôžem...“ Nepríjemnosť: čo ti ňou hovorí Boh? Čo ti tým hovorí život?

Videli sme to aj v úryvku z Matúšovho evanjelia: muž, ktorý orie pole, náhodou narazí na zakopaný poklad. Úplne neočakávaná situácia. Dôležité je však to, že si uvedomí, že je to šťastný zlom v jeho živote a rozhodne sa podľa toho - predá všetko a kúpi to pole (porov. 13,44).

Dám vám jednu radu: buďte pozorní na neočakávané veci. Niekto povie: „toto som ani náhodou neočakával“. Tam k tebe hovorí život, hovorí k tebe Pán alebo k tebe hovorí diabol? Niekto hovorí. Treba tu však rozlišovať – ako reagujem ja zoči-voči neočakávaným veciam. Bol som doma veľmi pokojný, a zrazu „bum“, príde svokra – ako zareaguješ na svokru? Máš vnútri lásku, či niečo iné? A robíš rozlišovanie. Pracoval som v úrade dobre a príde kolega, aby mi povedal, že potrebuje peniaze. Ako si zareagoval? Treba vidieť čo sa deje, keď prežívame veci, ktoré neočakávame a pri nich sa učíme spoznávať naše srdce, to, čo ním hýbe.

Rozlišovanie je pomoc pri rozpoznávaní znamení, ktorými nám Pán dáva stretnúť sa s ním v nečakaných, dokonca aj nepríjemných situáciách, akou bolo pre Ignáca zranenie nohy. Môže z nich vzniknúť stretnutie, ktoré navždy zmení život, ako v prípade Ignáca. Môže sa z nich zrodiť niečo, čo ti pomôže zlepšiť sa na ceste alebo zhoršiť sa, to sa nevie, avšak treba byť pozorní. Tú najkrajšiu vedúcu líniu určujú neočakávané veci: „Ako sa s nimi vyrovnávam?“ – Nech nám Pán pomôže cítiť naše srdce a vedieť, kedy je to on, ktorý koná a kedy to nie je on, ale niečo iné.

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu - Vatican News)