«Po ich odchode sa Jozefovi vo sne zjavil Pánov anjel a povedal: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku, ujdi do Egypta a zostaň tam, kým ti nedám vedieť, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil.“ On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel do Egypta. Tam zostal až do Herodesovej smrti, aby sa splnilo, čo povedal Pán ústami proroka: „Z Egypta som povolal svojho syna.“» (Mt 2,13-15)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes uzavrieme cyklus katechéz o postave sv. Jozefa. Tieto katechézy dopĺňajú apoštolský list Patris corde, napísaný pri príležitosti 150. výročia vyhlásenia sv. Jozefa za patróna Katolíckej cirkvi blahoslaveným Piom IX. Čo však tento titul znamená? Čo znamená, že sv. Jozef je „patrónom Cirkvi“? O tomto by som chcel dnes s vami uvažovať.

Aj v tomto prípade nám evanjeliá poskytujú najsprávnejší kľúč na interpretáciu. Na konci každej udalosti, v ktorej je Jozef protagonistom, evanjelium uvádza, že berie so sebou Dieťa a jeho matku a robí to, čo mu Boh prikázal (porov. Mt 1,24; 2,14.21). Vyniká tak skutočnosť, že Jozefovou úlohou je chrániť Ježiša a Máriu. On je ich hlavným ochrancom: «Ježiš a Mária, jeho Matka, sú vskutku najcennejším pokladom našej viery» (Patris corde, 5) a tento poklad chráni sv. Jozef.

V pláne spásy nemožno Syna oddeliť od Matky, od tej, ktorá «napredovala na ceste viery a verne vytrvala vo svojom spojení so Synom až po kríž» (Lumen gentium, 58), ako nám pripomína Druhý vatikánsky koncil.

Ježiš, Mária a Jozef sú v istom zmysle prvotným jadrom Cirkvi. Ježiš je Bohočlovek, Mária, prvá učeníčka, je Matka; a Jozef je ochrancom. A aj my «sa musíme preto stále pýtať, či my sami zo všetkých svojich síl chránime Ježiša a Máriu, ktorí sú tajomne zverení aj našej zodpovednosti, našej starostlivosti, našej ochrane» (Patris corde, 5). A tu je veľmi krásna črta kresťanského povolania: chrániť. Chrániť život, chrániť ľudský rozvoj, chrániť ľudskú myseľ, chrániť ľudské srdce, chrániť ľudskú prácu. Kresťan je – môžeme povedať – ako sv. Jozef: má chrániť. Byť kresťanom neznamená len prijať vieru, vyznávať vieru, ale chrániť život, svoj vlastný život, život iných, život Cirkvi. Syn Najvyššieho prišiel na svet v stave veľkej slabosti: Ježiš sa narodil takýto, slabý, chabý. Chcel, aby ho niekto bránil, chránil, staral sa o neho. Boh dôveroval Jozefovi, rovnako ako Mária, ktorá v ňom našla ženícha, ktorý ju miloval a rešpektoval a vždy sa staral o ňu a o Dieťa. V tomto zmysle «je bezpochyby sv. Jozef ochrancom Cirkvi, pretože Cirkev je predĺžením Kristovho tela v dejinách rovnako ako sa v materstve Cirkvi odráža Máriino materstvo. V tom, že Jozef chráni Cirkev, naďalej chráni aj Dieťa a jeho matku, a aj my, keď milujeme Cirkev, milujeme tiež Dieťa a jeho matku» (tamtiež).

Toto Dieťa je Tým, ktorý raz povie: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili» (Mt 25,40). Preto každý človek, čo je hladný a smädný, každý cudzinec, každý migrant, každý človek bez šiat, každý chorý, každý väzeň je tým „Dieťaťom“, o ktoré sa Jozef stará. A my sme pozvaní starať sa o týchto ľudí, o našich bratov a sestry, ako to robil Jozef. Preto ho vzývame ako ochrancu všetkých núdznych, vyhnancov, trpiacich, ba aj umierajúcich – o tom sme hovorili minulú stredu. A aj my sa musíme od Jozefa učiť „chrániť“ tieto hodnoty: milovať Dieťa a jeho matku; milovať sviatosti a Boží ľud; milovať chudobných a našu farnosť. Každá z týchto skutočností je vždy Dieťaťom a jeho matkou (porov. Patris corde, 5). Musíme ich chrániť, pretože tým chránime Ježiša, ako to robil Jozef.

Dnes je bežné, je to každodenná vec, kritizovať Cirkev, poukazovať na jej nedôslednosti – je ich veľa –, zdôrazňovať jej hriechy, ktoré sú v skutočnosti našimi nedôslednosťami, našimi hriechmi, pretože Cirkev bola vždy ľud hriešnikov, ktorí sa stretajú s Božím milosrdenstvom. Spýtajme sa sami seba, či vo svojom srdci milujeme Cirkev takú, aká je. Boží ľud na ceste s mnohými obmedzeniami, ale s veľkou túžbou slúžiť Bohu a milovať ho. Vskutku, len láska nás robí schopnými povedať plne, nezaujato pravdu, povedať, čo je zlé, ale aj rozpoznať všetku dobrotu a svätosť, ktoré sú prítomné v Cirkvi, počnúc práve Ježišom a Máriou. Milovať Cirkev, chrániť Cirkev a kráčať s ňou. Ale Cirkev, to nie je tá malá skupinka, ktorá je blízka kňazovi a všetkým rozkazuje, nie. Cirkev je každý, všetci. Na pochode. Starať sa jeden o druhého, chrániť sa navzájom - je to krásna otázka: A ja, keď mám s niekým problém, snažím sa o neho postarať, alebo ho hneď odsúdim, ohovorím, zničím? Musíme chrániť, vždy ochraňovať!

Drahí bratia a sestry, povzbudzujem vás prosiť sv. Jozefa o príhovor v najťažších chvíľach vášho života a vašich spoločenstiev. Keď sa naše chyby stanú pohoršením, prosme sv. Jozefa o odvahu hovoriť pravdu, prosiť o odpustenie a pokorne začať odznova. Tam, kde prenasledovanie bráni ohlasovaniu evanjelia, prosme sv. Jozefa o silu a trpezlivosť znášať príkoria a utrpenie pre evanjelium. Tam, kde je nedostatok materiálnych a ľudských zdrojov a kde sa zakusuje chudoba, najmä keď sme povolaní slúžiť tým najposlednejším, bezbranným, sirotám, chorým, skartovaným spoločnosťou, prosme sv. Jozefa, aby bol pre nás prozreteľnosťou. Koľko svätých sa k nemu obrátilo! Koľko ľudí v dejinách Cirkvi v ňom našlo patróna, ochrancu, otca!

Napodobňujme ich príklad, a preto sa dnes všetci spoločne modlime; pomodlime sa k sv. Jozefovi modlitbu, ktorú som dal na záver apoštolského listu Patris corde, a zverme mu naše úmysly a osobitne Cirkev, ktorá trpí a je v skúške. A teraz - máte v rukách v rôznych jazykoch, myslím, že v štyroch,  túto modlitbu, a verím, že bude aj na obrazovke -, takto spoločne, každý vo svojom jazyku, môžeme prosiť sv. Jozefa:

Buď pozdravený, ochranca Vykupiteľa a ženích Panny Márie. Tebe Boh zveril svojho Syna; v teba Mária vložila svoju dôveru; s tebou sa Kristus stal mužom.

Ó, blažený Jozef, ukáž, že si aj naším otcom a veď nás po ceste života. Vypros nám milosť, milosrdenstvo a odvahu a ochráň nás pred každým zlom. Amen.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)