«[Bratia], hovorím: Dajte sa viesť Duchom a nebudete spĺňať žiadosti tela. Lebo telo si žiada, čo je proti Duchu, a Duch, čo je proti telu. Navzájom si odporujú, natoľko, že nerobíte, čo by ste chceli. […] Ak je Duch prameňom nášho života, nech Duch riadi naše skutky!» Gal 5,16-17.25

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

V úryvku z Listu Galaťanom, ktorý sme si vypočuli, sv. Pavol vyzýva kresťanov, aby kráčali podľa Ducha Svätého (porov. 5,16.25). Predstavuje to štýl: kráčať podľa Ducha Svätého. Veď veriť v Ježiša znamená nasledovať ho, ísť za ním po jeho ceste, ako to robili prví učeníci. A zároveň to znamená vyhýbať sa opačnej ceste, ceste sebectva, hľadania vlastného prospechu, ktorú apoštol nazýva «žiadosťami tela» (v. 16). Duch je vodcom na tejto ceste za Kristom - nádhernej, no i únavnej ceste, ktorá sa začína krstom a trvá celý život. Pomyslime na dlhú túru v horách: je fascinujúca, cieľ nás láka, no vyžaduje si veľa námahy a vytrvalosti.

Tento obraz nám môže byť užitočný, aby sme vstúpili do podstaty apoštolových slov: „žiť podľa Ducha“, „dať sa ním viesť“. Sú to výrazy, ktoré naznačujú činnosť, pohyb, dynamizmus, ktorý nám bráni zastaviť sa pri prvých ťažkostiach, ale nás provokuje, aby sme dôverovali „sile, ktorá prichádza zhora“ (Hermasov Pastier, 43, 21). Kráčajúc po tejto ceste kresťan nadobúda pozitívnu víziu života. To neznamená, že zlo prítomné vo svete akoby zmizlo alebo že sa vytratili negatívne popudy sebectva a pýchy; skôr to znamená, že veríme, že Boh je vždy silnejší než naše zdráhania a väčší než naše hriechy. A toto je dôležité!

Keď Apoštol nabáda Galaťanov, aby sa uberali touto cestou, stavia sa na ich úroveň. Opúšťa rozkazovací spôsob slovesa «kráčajte» (porov. v. 16) a používa tvar „my“: «kráčajme podľa Ducha» (porov. v. 25). Akoby hovoril: kráčajme v tej istej línii a nechajme sa viesť Duchom Svätým. Je to povzbudenie, povzbudzovací spôsob. Sv. Pavol považuje túto výzvu za potrebnú aj pre seba. Hoci vie, že v ňom žije Kristus (porov. 2,20), je zároveň presvedčený, že ešte nedosiahol cieľ, vrchol hory (porov. Flp 3,12).

Apoštol sa nestavia nad svoje spoločenstvo, nehovorí: „Ja som vodca, vy ste tí druhí; ja som dosiahol vrchol hory a vy ste na ceste“ – nehovorí takto, ale stavia sa doprostred kráčania všetkých, aby dal konkrétny príklad toho, ako je potrebné poslúchať Boha a stále viac a lepšie odpovedať na vedenie Ducha. A aké je to krásne, keď nájdeme duchovných pastierov, ktorí kráčajú so svojím ľudom a neodčleňujú sa od neho. Je to niečo nádherné; dobre to padne pre dušu.

Toto „kráčanie podľa Ducha“ nie je len individuálnou činnosťou: týka sa aj spoločenstva ako celku. Veď budovať spoločenstvo tou cestou, ktorú naznačil apoštol, je skutočne vzrušujúce, no náročné. „Žiadosti tela“, tie „pokušenia“ – povedzme to tak, ktoré máme všetci, teda závisť, predsudky, pokrytectvo, zášť, doliehajú aj naďalej, a môže tu byť jednoduché pokušenie uchýliť sa k strnulosti príkazov a zákazov, no takto by sme zišli z cesty slobody a namiesto toho, aby sme stúpali k vrcholu, vracali by sme sa smerom dolu.

Nasledovanie cesty Ducha Svätého si predovšetkým vyžaduje dať priestor milosti a láske. Urobiť miesto Božej milosti, nebáť sa. Pavol, po tom, čo sa vyjadril prísnosťou v hlase, vyzýva Galaťanov, aby sa navzájom ujímali svojich ťažkostí a ak by niekto urobil chybu, aby boli mierni (porov. 5,22). Počúvajme jeho slová: «Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. Neste si vzájomne bremená» (6,1-2). Je to úplne iný postoj než ohováranie; nie, to nie je podľa Ducha. Podľa Ducha je byť láskavými voči bratovi pri napomínaní a pokorne si dávať pozor, aby sme sami neupadli do tých hriechov.

Keď sme v pokušení vynášať zlé súdy o druhých, ako sa to často stáva, musíme sa predovšetkým zamyslieť nad našou vlastnou krehkosťou. Aké ľahké je kritizovať druhých! Nuž, sú ľudia, ktorí akoby mali diplom z klebetenia. Každý deň kritizujú ostatných. Pozri sa však na seba! Je dobré položiť si otázku, čo nás vedie k tomu, aby sme naprávali brata či sestru, a či nie sme istým spôsobom spoluzodpovední za ich chybu.

Duch Svätý nás okrem daru miernosti pozýva aj k solidarite, aby sme niesli bremená druhých. Koľko bremien je prítomných v živote človeka: choroba, nezamestnanosť, samota, bolesť...! A koľko ďalších skúšok, ktoré si vyžadujú blízkosť a lásku našich bratov a sestier!

Pomôcť nám môžu aj slová sv. Augustína, keď komentuje tento istý úryvok: «Preto, bratia, ak je niekto pristihnutý pri nejakej chybe, [...] napravte ho takto, s miernosťou. A ak zvýšiš hlas, miluj vnútorne. Či povzbudzuješ, či sa prejavuješ otcovsky, či karháš, či si prísny, miluj» (Rozpravy163/B 3).

Vždy miluj. Najvyšším pravidlom bratského naprávania je láska: chcieť dobro pre našich bratov a sestry. Ide o to, aby sme problémy druhých, ich chyby, znášali v tichosti, v modlitbe, a takto potom našli správny spôsob, ako im pomôcť sa napraviť. A toto nie je jednoduché. Najjednoduchšia cesta je ohováranie. „Stiahnuť druhého z kože“, akoby som ja bol dokonalý. A toto sa nemá robiť. Miernosť. Trpezlivosť. Modlitba. Blízkosť.

Kráčajme s radosťou a trpezlivosťou po tejto ceste a nechajme sa viesť Duchom Svätým.

Preklad: Slovenská redakcia VR