„S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa“  Gal 2,19-20

Na našej ceste k lepšiemu pochopeniu učenia svätého Pavla sa dnes stretávame s ťažkou, ale dôležitou témou ospravodlivenia. Čo je to ospravodlivenie? Z hriešnikov sme sa stali spravodlivými. Kto nás urobil spravodlivými? Tento proces zmeny je ospravodlivením. Pred Bohom sme spravodliví. Je pravda, že máme svoje osobné hriechy, no v základe sme spravodliví. Toto je ospravodlivenie.

O tejto téme sa viedlo veľa diskusií, aby sa našiel výklad, ktorý by bol čo najviac v súlade s myšlienkami apoštola, a ako sa často stáva, viedlo to dokonca k protichodným stanoviskám. V Liste Galaťanom, ako aj v Liste Rimanom Pavol nástojí na skutočnosti, že ospravedlnenie pochádza z viery v Krista. „Ale, Otče, ja som spravodlivý, lebo zachovávam všetky prikázania!“ - Áno, ale ospravodlivenie sa ti nedostáva z toho. Získavaš ho ešte skôr. Niekto ťa ospravedlnil, niekto ťa urobil spravodlivým pred Bohom. - „Áno, ale som hriešnik!“ – Áno, si spravodlivý, ale hriešnik, no v základe si spravodlivý. Kto ťa urobil spravodlivým? Ježiš Kristus. Toto je ospravodlivenie.

Čo sa skrýva za slovom „ospravodlivenie, ktoré je také rozhodujúce pre vieru? Nie je ľahké dospieť k vyčerpávajúcej definícii, ale v celkovom myslení sv. Pavla sa dá povedať jednoducho, že ospravedlnenie je dôsledkom «výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie» (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1990). A toto je náš Boh, taký dobrý, milosrdný, trpezlivý, plný milosrdenstva, ktorý neustále dáva odpustenie, neustále. On odpúšťa a ospravedlnenie je výsledkom iniciatívy Boha, ktorý odpúšťa už od začiatku každému v Kristovi.

Milosrdenstvo Boha, ktorý dáva odpustenie. Boh v skutočnosti prostredníctvom Ježišovej smrti - a to musíme zdôrazniť: prostredníctvom Ježišovej smrti - zničil hriech a definitívne nám dal odpustenie a spásu. Takto ospravodlivení, sú hriešnici prijatí Bohom a zmierení s ním. Je to ako návrat k pôvodnému vzťahu medzi Stvoriteľom a stvorením ešte pred zásahom neposlušnosti hriechu. Ospravodlivenie, ktoré Boh koná, nám teda umožňuje získať späť nevinnosť stratenú hriechom.

Ako sa deje ospravodlivenie? Odpovedať na túto otázku znamená objaviť ďalšiu novosť v učení svätého Pavla: že ospravodlivenie nastáva skrze milosť. Len z milosti: boli sme ospravedlnení na základe čistej milosti. „Ale nemôžem, tak ako to niekto robí, ísť k sudcovi a zaplatiť, aby mi zjednal spravodlivosť?“ - Nie: v tejto veci nemožno platiť, zaplatil jeden za nás všetkých: Kristus. A od Krista, ktorý zomrel za nás, pochádza tá milosť, ktorú Otec dáva všetkým: ospravedlnenie nastáva skrze milosť.

Apoštol mal vždy na pamäti zážitok, ktorý zmenil jeho život: stretnutie so vzkrieseným Ježišom na ceste do Damasku. Pavol bol hrdý, nábožný, horlivý človek, presvedčený, že spravodlivosť spočíva v dôslednom dodržiavaní predpisov. Teraz sa ho však zmocnil Kristus a viera v neho ho premenila do hĺbky a umožnila mu objaviť pravdu, ktorá mu bola dovtedy skrytá: nestávame sa spravodlivými vlastným úsilím, nie, nie sme to my, ale to Kristus nás svojou milosťou robí spravodlivými.

A tak Pavol, aby mohol naplno spoznať Ježišovo tajomstvo, je ochotný zrieknuť sa všetkého, čo bolo predtým jeho bohatstvom (porov. Flp 3,7), pretože zistil, že ho zachránila jedine Božia milosť. Boli sme ospravodlivení, boli sme zachránení čisto milosťou, nie našimi zásluhami. A toto nám dodáva veľkú dôveru. Áno, sme hriešnici, ale ideme cestou života s touto Božou milosťou, ktorá nás ospravodlivuje, keď zakaždým prosíme o odpustenie. No nie v tej chvíli nás ospravodlivuje: sme už ospravodlivení, nuž prichádza nám ďalší raz odpustiť.

Pre apoštola má viera všeobjímajúcu hodnotu. 

Dotýka sa každého okamihu a každého aspektu života veriaceho: od krstu až po odchod z tohto sveta je všetko preniknuté vierou v smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša, ktorý prináša spásu. Ospravodlivenie skrze vieru zdôrazňuje prioritu milosti, ktorú Boh ponúka tým, ktorí veria v jeho Syna, bez rozdielu.

Preto však nemáme robiť uzáver, že pre Pavla už Mojžišov zákon nemá hodnotu; naopak, zostáva neodvolateľným Božím darom, je «svätý», ako píše apoštol (Rim 7, 12). Aj pre náš duchovný život je nevyhnutné zachovávať prikázania, no ani v tomto sa nemôžeme spoliehať na vlastné sily: zásadne dôležitá je Božia milosť, ktorú dostávame v Kristovi, milosť prichádzajúca z ospravedlnenia, ktoré nám dal Kristus, ktorý už za nás zaplatil. Od neho dostávame nezištnú lásku, ktorá nám umožňuje milovať konkrétnym spôsobom.

V tejto súvislosti je dobré pripomenúť si aj učenie pochádzajúce od apoštola Jakuba, ktorý píše: «Človek je ospravedlnený zo skutkov, a nie iba z viery ...» - zdalo by sa, že je to opačné tvrdenie, ale nie je opačné - «Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak je mŕtva aj viera bez skutkov» (Jak 2,24.26). Ak ospravodlivenie nebude prekvitať v našich skutkoch, zostane tam, pod zemou, ako mŕtve. Existuje, no musíme ho uvádzať do praxe svojimi skutkami. Jakubove slová tak integrálne dopĺňajú Pavlovho učenie. Pre oboch si teda odpoveď viery vyžaduje, aby sme boli aktívni v láske k Bohu a v láske k blížnemu. Prečo „aktívni v tejto láske“? Pretože tá láska nás všetkých zachránila, ospravedlnila nás nezištne, grátis!

Ospravedlnenie nás začleňuje do dlhých dejín spásy, ktoré ukazujú Božiu spravodlivosť: on tvárou v tvár našim neustálym pádom a nedostatkom nerezignoval, ale chcel nás urobiť spravodlivými, a to prostredníctvom milosti, prostredníctvom daru Ježiša Krista, jeho smrti a zmŕtvychvstania. Neraz som už spomínal, aký je Boží spôsob konania, aký je jeho štýl, a vyjadril som to troma slovami: Božím štýlom je blízkosť, súcit a neha. Je nám vždy nablízku, je súcitný a nežný. A ospravodlivenie je práve tá najväčšia blízkosť Boha k nám, mužom a ženám, ten najväčší Boží súcit s nami, mužmi a ženami, tá najväčšia nežnosť Otca.

Ospravodlivenie je tento Kristov dar, dar jeho smrti a vzkriesenia, ktorý nás robí slobodnými. „Ale, Otče, som hriešnik, kradol som...“ - Áno, ale v základe si spravodlivý. Dovoľ, aby Kristus uplatnil to ospravodlivenie. My nie sme v základe odsúdení, nie: sme spravodliví. Dovoľte mi to povedať takto: sme v základe svätí. No potom sa svojimi činmi stávame hriešnikmi. Ale v základe sme svätí: dovoľme, nech Kristova milosť vystúpi na povrch a tá spravodlivosť, to ospravodlivenie nám dá silu ísť vpred.

Takto nám svetlo viery umožňuje spoznať, aké nekonečné je Božie milosrdenstvo, jeho milosť, ktorá pôsobí pre naše dobro. To isté svetlo nám však umožňuje vidieť aj zodpovednosť, ktorá nám bola zverená, aby sme spolupracovali s Bohom na jeho diele spásy. Moc milosti sa potrebuje spájať s našimi skutkami milosrdenstva, ktorými sme povolaní žiť, aby sme svedčili o tom, aká veľká je Božia láska. Napredujme s touto dôverou: všetci sme boli ospravodlivení, sme spravodliví v Kristovi. Musíme uplatňovať túto spravodlivosť naším konaním.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)