«[Bratia], veď skrze vieru v Ježišovi Kristovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Ježišovi Kristovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi» Gal 3, 26-29.

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Pokračujme v našej ceste prehlbovania viery – našej viery – vo svetle Listu svätého Pavla Galaťanom. Apoštol u týchto kresťanov trvá na tom, aby nezabúdali na novosť Božieho zjavenia, ktoré im bolo oznámené. V plnej zhode s evanjelistom Jánom (porov. 1 Jn 3,1-2) Pavol zdôrazňuje, že viera v Ježiša Krista nám umožnila stať sa skutočnými Božími deťmi a tiež jeho dedičmi. My kresťania často považujeme túto skutočnosť, že sme Božie deti, za samozrejmosť. Avšak naopak, je dobré si vždy s vďačnosťou pripomínať moment, keď sme sa nimi stali, náš krst, aby sme prežívali s väčším vedomím tento veľký dar, ktorý sme dostali.

Ak by som sa dnes opýtal: „Kto z vás pozná dátum svojho krstu?“, myslím, že by sa nezodvihlo veľa rúk... Je to však dátum, keď sme boli zachránení, dátum, keď sme sa stali Božími deťmi. Takže, tí, ktorí ho nevedia, nech sa opýtajú svojho krstného otca, krstnej matky, otca, mamy, strýka, tety: „Kedy som bol pokrstený? Kedy som bola pokrstená?“ a každý rok si pripomínajme tento dátum: je to deň, keď sme sa stali Božími deťmi.

Keď totiž «prišla viera» v Ježiša Krista (v. 25), vytvoril sa radikálne nový stav, ktorý nás vovádza do božského synovstva. Synovstvo, o ktorom hovorí Pavol, už nie je to všeobecné, ktoré zahŕňa všetkých mužov a ženy ako synov a dcéry jediného Stvoriteľa. V úryvku, ktorý sme počuli, Pavol potvrdzuje, že skrze vieru sme Božími deťmi «v Kristovi» (v. 26): to je tá novosť. Práve toto „v Kristovi“ robí rozdiel. Nielen Božie deti, ako všetci - všetci muži a ženy sme Božími deťmi, všetci, bez ohľadu na náboženstvo. Nie. Ale ono „v Kristovi“ je to, čo robí u kresťanov rozdiel, a to sa deje jedine za spoluúčasti na Kristovom vykúpení a v nás vo sviatosti krstu: takto sa to začína. Ježiš sa stal naším bratom a svojou smrťou a zmŕtvychvstaním nás zmieril s Otcom. Kto prijme Krista vo viere, si krstom „oblieka“ jeho i synovskú dôstojnosť (porov. v. 27).

Svätý Pavol vo svojich listoch sa viackrát odvoláva na krst. Pre neho byť pokrstený znamená účinne a reálne sa podieľať na Ježišovom tajomstve. Napríklad v Liste Rimanom ide dokonca tak ďaleko, že hovorí, že v krste sme boli s Kristom pochovaní v smrť, aby sme s ním mohli žiť (porov. 6,3-14). Zomreli sme s Kristom, boli sme s ním pochovaní, aby sme s ním mohli žiť. A toto je milosť krstu: byť účastní na Ježišovej smrti a vzkriesení. Krst teda nie je púhy vonkajší obrad. Tí, ktorí ho prijímajú, sú hlboko premenení, v tej najintímnejšej časti svojho bytia a majú nový život, práve ten, ktorý im umožňuje obrátiť sa na Boha a vzývať ho menom „Abba“, teda „otče, otecko“. „Otec“? Nie: „otecko“. (porov. Gal 4,6).

Apoštol s veľkou smelosťou tvrdí, že identita prijatá krstom je totálne nová a prevažuje nad rozdielmi existujúcimi na etnicko-náboženskej úrovni. Vysvetľuje to takto: «niet Žida ani Gréka»; a tiež na sociálnej úrovni: «niet otroka ani slobodného, niet muža ani ženy» (Gal 3, 28). Tieto výrazy častokrát čítame príliš unáhlene, bez toho, aby sme zachytili ich revolučnú hodnotu. Písať Galaťanom, že v Kristovi „niet ani Žida, ani Gréka“, sa pre Pavla rovnalo autentickému prevratu v etnicko-náboženskej oblasti.

Žid bol na základe príslušnosti k vyvolenému národu privilegovaný oproti pohanovi (porov. Rim 2, 17-20) a sám Pavol to potvrdzuje (porov. Rim 9, 4-5). Niet teda divu, že toto nové učenie apoštola mohlo znieť hereticky. „Ako to, všetci rovní? Sme predsa rozdielni!“. Znie to trochu bludársky, však? Aj druhá rovnosť, medzi „slobodnými“ a „otrokmi“, otvára prevratné perspektívy. V antickej spoločnosti bol podstatný rozdiel medzi otrokmi a slobodnými občanmi. Tí podľa zákona požívali všetky práva, zatiaľ čo otrokom nebola priznaná ani len ľudská dôstojnosť.

To sa deje aj dnes: na svete je toľko veľa ľudí, milióny, ktorí nemajú právo na potravu, nemajú právo na vzdelanie, nemajú právo na prácu: sú to noví otroci, sú to tí na periférii, ktorých všetci vykorisťujú. Aj dnes existuje otroctvo: zamyslime sa trochu nad tým. Týmto ľuďom upierame ľudskú dôstojnosť. Sú to otroci. Takto napokon rovnosť v Kristovi prekonáva spoločenskú rozdielnosť medzi oboma pohlaviami a nastoľuje rovnosť medzi mužom a ženou - v tom čase revolučnú, a ktorú je treba znovu potvrdiť aj dnes. Aj dnes je potrebné opätovne ju potvrdzovať. Koľkokrát počujeme vyjadrenia, ktoré opovrhujú ženami! Koľkokrát sme už počuli: „Nerob nič, to sú ženské veci“. Veď sa len pozrime, muži a ženy majú rovnakú dôstojnosť a v histórii, dokonca aj dnes, existuje otroctvo žien: ženy nemajú rovnaké možnosti ako muži. Musíme si prečítať, čo hovorí Pavol: v Kristovi Ježišovi sme si rovní.

Ako je vidieť, Pavol potvrdzuje hlbokú jednotu, ktorá existuje medzi všetkými pokrstenými, nech už patria k akémukoľvek stavu, či sú to muži alebo ženy, sú si rovní, pretože každý z nich je v Kristovi novým stvorením. Každý rozdiel sa stáva druhoradým vzhľadom na dôstojnosť toho, že sme deťmi Boha, ktorý svojou láskou realizuje skutočnú a podstatnú rovnosť. Všetci, skrze Kristovo vykúpenie a krst, ktorý sme prijali, sme si rovní: Boží synovia a dcéry. Rovní.

Bratia a sestry, sme teda povolaní k tomu, aby sme čo najpozitívnejším spôsobom žili nový život, ktorý nachádza svoje základné vyjadrenie v synovstve s Bohom. Sme si rovní, pretože sme Božími deťmi, a Božími deťmi sme preto, že nás Ježiš Kristus vykúpil a my sme do tejto dôstojnosti vstúpili krstom. Aj pre nás všetkých je dnes rozhodujúce znovuobjaviť krásu toho, že sme Božími deťmi, že sme si navzájom bratmi a sestrami, pretože sme začlenení do Krista, ktorý nás vykúpil. Rozdiely a protiklady, ktoré separujú, by nemali mať miesto medzi veriacimi v Krista. A jeden z apoštolov v Jakubovom liste hovorí: „Dávajte si pozor na rozdiely, nie ste spravodliví - keď do zhromaždenia (t. j. na svätú omšu) príde niekto, kto má zlatý prsteň, je dobre oblečený: „Ach, poďte, poďte!“, a posadia ho na prvé miesto. Ak potom príde nejaký úbožiak, v biednom odeve a vidieť, že je veľmi chudobný: „Sadni si tam, dozadu“.  Tieto rozdiely vytvárame my a mnohokrát nevedome. To nie, sme si rovní.

Naším povolaním je predovšetkým konkretizovať a zviditeľňovať povolanie k jednote celého ľudského rodu (porov. Lumen gentium, 1). Všetko, čo prehlbuje rozdiely medzi ľuďmi a často spôsobuje diskrimináciu, už viac pred Bohom nemá váhu vďaka spáse uskutočnenej v Kristovi. To, čo je dôležité je viera, ktorá koná nasledujúc cestu jednoty naznačenej Duchom Svätým. A našou zodpovednosťou je kráčať rozhodne po tejto ceste rovnosti, avšak rovnosti, ktorá je podporovaná, ktorá bola vykonaná Ježišovým vykúpením.

Ďakujem – a nezabudnite, keď sa vrátite domov: „Kedy som bola pokrstená? Kedy som bol pokrstený?“ Spýtajte sa, aby ste mali tento dátum vždy na pamäti. A treba v teň aj oslavovať. Ďakujem.

Preklad: Slovenská redakcia VR