«Nerozumní Galaťania, kto vám počaril? Veď vám bol pred očami zobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný! Iba to by som sa rád od vás dozvedel: [...] Takí ste hlúpi?! Začali ste Duchom a teraz končíte telom?» (Gal 3, 1-3).

Bratia a sestry, dobrý deň!

Budeme pokračovať vo vysvetľovaní Listu sv. Pavla Galaťanom. Toto nie je niečím novým, toto vysvetlenie nie je niečo moje: to, čo práve študujeme, je to, čo hovorí sv. Pavol v jednom veľmi vážnom konflikte s Galaťanmi. A je to tiež Božie slovo, pretože sa to dostalo do Biblie. Nejde o niečo, čo si niekto vymyslel, to nie. Je to vec, ktorá sa v tej dobe stala a ktorá sa môže zopakovať. A skutočne, aj sme videli, že v dejinách sa to zopakovalo. Toto je jednoducho katechéza o Božom slove vyjadrená v Pavlovom Liste Galaťanom – nie je to nič iné. Majme to vždy na pamäti.

V predošlých katechézach sme videli, ako apoštol Pavol ukazuje prvým kresťanom z Galácie, aké nebezpečné je zanechať cestu, ktorou začali kráčať prijímajúc evanjelium. Rizikom je v skutočnosti upadnutie do formalizmu – ktorý je jedným z pokušení, ktoré nás vedie k pokrytectvu, o ktorom sme hovorili naposledy – upadnutie do formalizmu a zapretie novej dôstojnosti, ktorú prijali: dôstojnosti ľudí vykúpených Kristom.

Úryvkom, ktorý sme si práve vypočuli, sa začína druhá časť listu. Až doteraz Pavol hovoril o svojom živote a o svojom povolaní: ako Božia milosť premenila jeho život, dávajúc ho úplne do služieb evanjelizácie. V tomto bode kladie Galaťanom priame otázky: konfrontuje ich s rozhodnutiami, ktoré urobili a s ich súčasnou situáciou, ktorá by mohla zničiť skúsenosť milosti, ktorú zažili.

A výrazy, ktorými sa apoštol obracia na Galaťanov, rozhodne nie sú zdvorilé: počuli sme to. V iných listoch je ľahké nájsť výraz „bratia“ či „milovaní“, tu nie. Pretože je nahnevaný. Všeobecne hovorí „Galaťania“ a aspoň dvakrát ich nazýva hlúpymi, čo nie je výraz zdvorilostný. Hlúpi, pochabí, i ďalšie im môže povedať... Robí tak nie preto, že by neboli inteligentní, ale preto, že takmer bez toho, aby si to uvedomili, riskujú, že stratia vieru v Krista, ktorú prijali s veľkým entuziazmom. Sú pochabí, pretože si neuvedomujú, že nebezpečenstvom je stratiť ten vzácny poklad, krásu Kristovej novosti. Žasnutie a smútok apoštola sú viditeľné. Nie bez trpkosti provokuje týchto kresťanov, aby si spomenuli na jeho prvé hlásanie, ktorým im ponúkol možnosť získať slobodu, aká bola dovtedy nedosiahnuteľná.

Apoštol sa na Galaťanov obracia s dvoma otázkami, aby otriasol ich svedomím: preto je tak tvrdý. Ide o rečnícke otázky, pretože Galaťania dobre vedia, že ich príchod k viere v Krista je ovocím milosti prijatej prostredníctvom hlásania evanjelia. Privádza ich k počiatku kresťanského povolania. Slovo, ktoré počúvali od Pavla sa sústredilo na Božiu lásku, ktorá sa plne ukázala v Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní.

Pavol nemohol nájsť presvedčivejší výraz, než ten, ktorý im pravdepodobne zopakoval viackrát počas jeho kázania: «Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a vydal seba samého za mňa» (Gal 2,20). Pavol nechcel poznať nič iné, než ukrižovaného Krista (porov. 1 Kor 2,2). Galaťania si musia všímať túto udalosť bez toho, aby sa nechali rozptyľovať inými hlásaniami.

Stručne povedané, Pavlovým zámerom je uviesť kresťanov do pomykova, aby si uvedomili, čo je tu v hre, a nenechali sa okúzliť hlasom vábničiek, ktoré ich chcú priviesť k religiozite založenej len na dôslednom dodržiavaní predpisov. Pretože oni, títo noví kazatelia, ktorí prišli do Galácie, ich presvedčili, že sa musia vrátiť späť a prijať aj predpisy, ktoré sa dodržiavali a ktoré privádzali k dokonalosti pred príchodom Krista, ktorý je nezištnosťou spásy.

Na druhej strane Galaťania veľmi dobre chápali, o čom apoštol hovoril. Istotne zakúsili pôsobenie Ducha Svätého v komunitách: ako v iných cirkvách, tak aj medzi nimi sa prejavovala dobročinná láska a rôzne iné charizmy. Zahnaní do úzkych, musia odpovedať, že to, čo zažili, bolo ovocím novosti Ducha. Na začiatku ich príchodu k viere bola teda iniciatíva Boha, nie ľudí. Duch Svätý bol protagonistom ich skúsenosti; dať ho teraz na druhú koľaj, aby dali prednosť vlastným skutkom – teda plneniu predpisov Zákona – by bolo bláznovstvom. Svätosť pochádza od Ducha Svätého, a to, čím sme ospravodlivení, je bezodplatnosť Ježišovho vykúpenia.

Takto svätý Pavol aj nás pozýva reflektovať: ako prežívame vieru? Láska ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista zostáva v centre nášho každodenného života ako zdroj spásy, alebo sa uspokojujeme s nejakou tou náboženskou formálnosťou, aby sme si upokojili svedomie? Ako my prežívame vieru? Sme pripútaní k vzácnemu pokladu, ku kráse Kristovej novosti, alebo uprednostňujeme niečo, čo nás momentálne priťahuje, no potom nás to zanechá vnútorne prázdnymi? To, čo je prchavé častokrát klope na dvere našich dní, no je to smutná ilúzia, ktorá nám dáva upadnúť do povrchnosti a bráni nám rozpoznať, pre čo sa skutočne oplatí žiť.

Bratia a sestry, zachovajme si však pevnú istotu, že aj keď sme pokúšaní vzdialiť sa, Boh aj naďalej ponúka svoje dary. Ako vždy v dejinách, tak aj dnes sa stávajú veci, ktoré sa podobajú tomu, čo sa prihodilo Galaťanom. Aj dnes niektorí prichádzajú lahodiť našim ušiam, keď hovoria: „Nie, svätosť spočíva v týchto predpisoch, v týchto veciach, musíte robiť toto a toto“, a vedú nás pred strnulú nábožnosť, ku strnulosti, ktorá nás oberá o tú slobodu Ducha, ktorú nám dáva Kristovo vykúpenie. Dajte si pozor na strnulosti, ktoré vám ponúkajú, buďte pozorní. Pretože za každou rigídnosťou je niečo nepekné, nie je tam Boží Duch. A preto nám tento List pomôže, aby sme nepočúvali tieto tak trochu fundamentalistické návrhy, ktoré nás vedú k cúvaniu v našom duchovnom živote, a pomôže nám napredovať v Ježišovom veľkonočnom povolaní.

Apoštol to zdôrazňuje Galaťanom pripomínajúc, že Otec «dáva Ducha a robí medzi vami zázraky» (3,5). Hovorí v prítomnom čase, nehovorí „Otec dal Ducha“ – 3. kapitola, 5. verš –, nie, hovorí: „dáva“. Nehovorí „robil zázraky“, ale „robí“. Lebo aj napriek všetkým ťažkostiam, ktoré môžeme klásť jeho pôsobeniu, aj napriek našim hriechom, Boh nás neopúšťa, ale zostáva s nami s jeho milosrdnou láskou. Boh je vždy nablízku s jeho dobrotou. Je ako ten otec, ktorý každý deň vychádzal na terasu, aby vyzeral, či sa jeho syn vracia: láska otca sa nami neunaví. Vyprosujme si múdrosť, aby sme si vždy uvedomovali túto skutočnosť a poslali preč fundamentalistov, ktorí nám navrhujú život v umelej askéze, vzdialenej od Kristovho vzkriesenia. Askéza je potrebná, avšak múdra askéza, nie umelá.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)