„No kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru, ktorá sa mala zjaviť. A tak bol zákon naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery. Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi.“ Gal 3,23-25

Bratia a sestry, dobrý deň!

Svätý Pavol, ktorý bol zamilovaný do Ježiša Krista a dobre pochopil, čo je to spása, nás učil, že „deti prisľúbenia“ (Gal 4,28) - teda my všetci, ospravodlivení Ježišom Kristom - nie sme pod putom zákona, ale sme povolaní k náročnému životnému štýlu v slobode evanjelia. Zákon ale existuje. Existuje však iným spôsobom: ten istý Zákon, Desatoro, ale iným spôsobom, pretože sám osebe nemôže ospravedlniť, keď už prišiel Pán Ježiš.  A preto by som v dnešnej katechéze chcel túto vec vysvetliť.

Položme si otázku: aká je podľa Listu Galaťanom úloha Zákona? V úryvku, ktorý sme práve počuli, Pavol tvrdí, že Zákon bol ako pedagóg. Je to krásny obraz, o ktorom sme hovorili pri minulej audiencii a zaslúži si, aby sme ho chápali v jeho správnom význame.

Ako sa zdá, apoštol kresťanom radí rozdeliť dejiny spásy na dve časti, a tiež svoje osobné dejiny. Sú tu dva momenty: pred tým, než sa stali veriacimi v Ježiša Krista, a po prijatí viery. Do stredu sa kladie udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ktorú Pavol hlásal, aby vzbudil vieru v Božieho Syna, zdroj spásy; a v Ježišovi Kristovi sme ospravodlivení. Sme ospravodlivení skrze bezodplatnosť viery v Ježiša Krista. Preto počnúc vierou v Krista existuje „pred“ a „po“. Pred a po vzťahujúce sa na samotný zákon, pretože zákon existuje, prikázania existujú, ale je tu jeden postoj pred príchodom Ježiša a ďalší po ňom.

Predchádzajúce dejiny boli určované bytím „pod zákonom“ a kto išiel cestou Zákona, dosiahol spásu, bol ospravedlnený. Tie nasledujúce - po Ježišovom príchode - treba žiť podľa Ducha Svätého (porov. Gal 5,25). Je to po prvý raz, keď Pavol používa tento výraz: byť „pod zákonom“. Významovo to naznačuje myšlienku negatívnej poddanosti, typickej pre otrokov: „byť pod“. Apoštol to jasne vyjadruje slovami, že keď je človek „pod zákonom“, je akoby „sledovaný“ a „zavretý“, je to druh preventívnej väzby. Tento čas, hovorí svätý Pavol, trval dlho - od Mojžiša až po Ježišov príchod - a pretrváva, kým človek žije v hriechu.

Vzťah medzi zákonom a hriechom vysvetlí apoštol systematickejším spôsobom v Liste Rimanom, ktorý napísal niekoľko rokov po Liste Galaťanom. V skratke, Zákon vedie k zadefinovaniu priestupku a dáva ľuďom uvedomiť si svoj hriech: „Toto si urobil. Prikázania, zákon, hovoria takto: si v hriechu“. Ba navyše, ako učí bežná skúsenosť, predpis nakoniec podnecuje k jeho prestúpeniu. Takto píše v Liste Rimanom: „Lebo kým sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne, podnecované zákonom, a prinášali ovocie smrti. Ale teraz sme oslobodení od zákona, lebo sme zomreli tomu, čo nás držalo v zajatí“ (7,5-6). Prečo? Pretože prišlo ospravodlivenie Ježišom Kristom. Pavol svoj pohľad na Zákon vyjadruje takto: „Ostňom smrti je hriech a silou hriechu je zákon“ (1 Kor 15,56). Dialóg: si pod zákonom a si tam s otvorenými dverami k hriechu.

V tomto kontexte nadobúda svoj plný význam odkaz na pedagogickú úlohu Zákona. Nuž Zákon je pedagóg, ktorý ťa vedie kam? K Ježišovi. V starovekom školskom systéme pedagóg nemal tú funkciu, akú mu pripisujeme dnes, čiže vzdelávať nejakého chlapca či dievča. V tej dobe to však označovalo otroka, ktorého úlohou bolo sprevádzať pánovho syna k učiteľovi a potom ho priviesť domov. Musel ho chrániť pred nebezpečenstvami a dohliadať naň, aby nerobil, čo sa nepatrí. Jeho funkcia bola skôr disciplinárna. Keď chlapec dospel, pedagóg prestal vykonávať svoju funkciu. Pedagóg, o ktorom hovorí Pavol, nebol učiteľ, ale ten, kto sprevádzal chlapca do školy, dohliadal naňho a odvádzal ho domov.

Keď sv. Pavol hovorí o Zákone týmito výrazmi, umožňuje mu to objasniť úlohu, akú plnil v dejinách Izraela. Tóra, teda Zákon, bola prejavom veľkodušnosti zo strany Boha voči svojmu ľudu. Po vyvolení Abraháma bol ďalším veľkým činom Zákon: určil cestu vpred. Isteže mal obmedzujúce funkcie, ale zároveň chránil ľud, vzdelával ho, udržiaval ho v disciplíne a podopieral ho v jeho slabosti, najmä ho chránil pred pohanstvom; v tých časoch bolo toľko pohanských postojov. Tóra hovorí: „Je len jediný Boh a dal nám kráčať.“ Je to Pánovo dobrodenie. A zaiste, ako som povedal, mal reštriktívne funkcie, ale zároveň ľud chránil, vychovával, disciplinoval, podopieral v jeho slabosti.

Práve preto sa apoštol následne pristavuje pri opise vekového štádia maloletosti. A hovorí takto: „Kým je dedič maloletý, ničím sa nelíši od otroka, hoci je pánom všetkého. Je pod poručníkmi a správcami až do času, ktorý určil otec. Tak aj my, keď sme boli maloletí, slúžili sme podriadení živlom sveta“ (Gal 4,1-3). Skrátka, apoštol je presvedčený, že Zákon má určite svoju pozitívnu funkciu - teda viesť ako pedagóg vpred -, ale je to funkcia časovo obmedzená. Jeho trvanie nemožno nadmieru predĺžiť, pretože je spojené s dozrievaním jednotlivcov a ich voľbou slobody.

Akonáhle sa dospeje k viere, Zákon vyčerpá svoju propedeutickú rolu a musí prenechať miesto inej autorite. Čo to znamená?

Že po skončení sa Zákona môžeme povedať: „Veríme v Ježiša Krista a robíme si, čo chceme?“ Nie! Prikázania tu sú, ale neospravodlivujú nás. Ten, kto nás ospravodlivuje, je Ježiš Kristus. Prikázania treba plniť, ale nedávajú nám spravodlivosť; je tu bezodplatnosť Ježiša Krista, stretnutie s Ježišom Kristom, ktoré nás ospravedlňuje zdarma. Zásluha viery je prijatie Ježiša. Jediná zásluha: otvorenie srdca. A čo budeme robiť s prikázaniami? Zachovávať ich, ale ako pomoc ku stretnutiu s Ježišom Kristom.

Toto učenie o hodnote zákona je veľmi dôležité a zaslúži si, aby sme ho pozorne zvážili, aby sme neupadli do nedorozumení a neurobili chybné kroky. Bude dobré, ak si položíme otázku, či ešte žijeme v období, keď potrebujeme Zákon, alebo si naopak dobre uvedomujeme, že sme dostali milosť stať sa Božími deťmi a žiť v láske. Ako žijem? V strachu, že ak toto nekonám, pôjdem do pekla? Alebo žijem aj s tou nádejou, s tou radosťou z bezodplatného daru  spásy v Ježišovi Kristovi? Je to krásna otázka. A tiež druhá: pohŕdam prikázaniami? Nie. Dodržiavam ich, ale nie ako absolútne, pretože viem, že ten, kto ma ospravodlivuje, je Ježiš Kristus.

Preložila: Slovenská redakcia VR