«Pavol, ustanovený za apoštola nie ľuďmi ani prostredníctvom človeka, ale Ježišom Kristom a Bohom Otcom, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych [...]. Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. [...] Ale [...] Bohu, ktorý si ma už v lone matky vybral a svojou milosťou povolal, sa zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som ho zvestoval medzi pohanmi» (Gal 1,1.13.15-16).

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Kúsok po kúsku prenikáme do Listu Galaťanom. Videli sme, že títo kresťania sa dostávajú do sporu o to, ako žiť vieru. Apoštol Pavol začína písať svoj list pripomínajúc im vzájomné vzťahy z minulosti, bolesť z odlúčenia i nemennú lásku, ktorú prechováva ku každému z nich. Neopomína však zdôrazniť svoju starosť o to, aby Galaťania išli správnou cestou: je to starosť otca, ktorý dával zrod týmto spoločenstvám vo viere.

Jeho zámer je veľmi jasný: je nevyhnutné potvrdiť novosť evanjelia, ktoré Galaťania prijali z jeho hlásania, aby si vybudovali skutočnú identitu, na ktorej základ treba postaviť svoj život. A tým princípom je toto: potvrdenie novosti evanjelia, ktoré Galaťania od apoštola prijali.

Rýchlo objavíme, že Pavol je hlboký znalec Kristovho tajomstva. Hneď od začiatku svojho listu nesleduje nízke argumentácie používané jeho osočovateľmi. Apoštol „vzlieta do výšin“ a ukazuje aj nám ako sa zachovať, keď vznikajú konflikty vo vnútri komunity. Až na koncu listu sa totiž konkretizuje, že jadrom vyvolaného sporu je obriezka, teda hlavná židovská tradícia.

Pavol si volí ísť viac do hĺbky, pretože v hre je pravda evanjelia a sloboda kresťanov, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou. Nezastavuje sa na povrchu problémov, konfliktov, ako sme často pokúšaní urobiť my, aby sme rýchlo našli riešenie, ktoré vytvára zdanie súhlasu všetkých prostredníctvom kompromisu.

Pavol miluje Ježiša a vie, že Ježiš, nie je muž-Bohočlovek kompromisov. Nie takto funguje evanjelium, a apoštol sa rozhodol ísť tou náročnejšou cestou. Píše takto: «Chcem si teraz nakloniť ľudí alebo Boha?» Nesnaží sa byť v pokoji so všetkými. A pokračuje: «Alebo sa usilujem páčiť sa ľuďom? Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom» (Gal 1,10).

Na prvom mieste sa Pavol cíti byť povinný pripomenúť Galaťanom, že je pravým apoštolom nie vlastnými zásluhami, ale z povolania Bohom. Sám rozpráva príbeh svojho povolania a obrátenia v kontakte so zjavením sa Zmŕtvychvstalého Krista počas cesty do Damasku (porov. Sk 9,1-9).

Je zaujímavé pozorovať, čo hovorí o svojom živote predchádzajúcom onú udalosť:  «Veľmi som prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov» (Gal 1,13-14). Pavol si trúfa tvrdiť, že on v židovstve prekonával všetkých, bol horlivým farizejom, «bezúhonný čo do spravodlivosti, ktorá je v zákone» (porov. Flp 3,6). Až dvakrát zdôrazňuje, že bol obrancom «tradície otcov» a «presvedčeným podporovateľom zákona». Toto je Pavlov príbeh.

Na jednej strane nástojí na zdôraznení, že kruto prenasledoval Cirkev a že bol predtým «rúhač, prenasledovateľ a násilník» (1 Tim 1,13). Nešetrí prívlastkami: on sám sa takto hodnotí. Na druhej strane, zdôrazňuje milosrdenstvo, ktoré mu Boh prejavil a ktoré ho viedlo k radikálnej premene, dobre známej všetkým. Píše: «Kristovým cirkvám v Judei som bol osobne neznámy, ibaže počuli: „Ten, čo nás kedysi prenasledoval, teraz hlása vieru, ktorú predtým nivočil“» (Gal 1,22-23). Obrátil sa, zmenil sa vo svojom srdci.

Pavol takto zdôrazňuje pravdu o svojom povolaní prostredníctvom nápadného kontrastu, ktorý sa v jeho živote vytvoril: z prenasledovateľa kresťanov za to, že nedodržiavali tradície a zákon, bol povolaný stať sa apoštolom, aby hlásal evanjelium Ježiša Krista. Vidíme však, že Pavol je slobodný: je slobodný hlásať evanjelium a je tiež slobodný vyznať svoje hriechy. „Bol som taký“ – to je tá pravda, ktorá dáva slobodu srdca, je to Božia sloboda.

Nanovo premýšľajúc nad týmto svojím príbehom, Pavol je plný úžasu a vďaky. Je to, akoby chcel povedať Galaťanom, že by mohol byť všetkým možným, len nie apoštolom. Bol vychovaný už od malička, aby bol bezúhonným zachovávateľom Mojžišovho zákona, a okolnosti ho priviedli k boju proti Kristovým učeníkom. Každopádne, stalo sa niečo nečakané: Boh, so svojou milosťou, mu zjavil svojho Syna, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, aby sa stal jeho ohlasovateľom uprostred pohanov (porov. Gal 1,15-6).

Aké nevyspytateľné sú cesty Pánove! Zakúšame to na vlastnej koži každý deň, no predovšetkým keď sa vraciame k momentom, v ktorých nás Pán povolal. Nikdy nesmieme zabudnúť na čas a spôsob, akým Boh vstúpil do nášho života: udržiavať si pevne v srdci i v mysli to stretnutie s milosťou, keď Boh zmenil náš život.

Koľkokrát nám pri pohľade na veľké diela Pánove prichádza spontánna otázka: ako je to len možné, že si Boh poslúžil hriešnikom, krehkou a slabou osobou na to, aby uskutočnil svoju vôľu?  A predsa, nič nie je náhoda, pretože všetko bolo pripravené v Božom pláne. On utkal náš príbeh, príbeh každého z nás: a ak s dôverou neodpovedáme na jeho plán spásy, všimneme si to.

Povolanie v sebe vždy obsahuje istú misiu, pre ktorú sme určení; preto sa od nás žiada seriózna príprava, vediac, že to sám Boh nás posiela, to Boh sám nás podporuje svojou milosťou.

Bratia a sestry, nechajme sa viesť týmto vedomím: prvenstvo milosti premieňa život a robí ho hodným vložiť sa do služby evanjeliu. Prvenstvo milosti zakrýva všetky hriechy, mení srdcia, mení život, dáva nám vidieť nové cesty. Nezabudnime na to!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)