"Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista, ktorý seba samého vydal za naše hriechy, aby nás vyslobodil z terajšieho zlého veku podľa vôle Boha a nášho Otca: jemu sláva na veky vekov. Amen." (Gal 1,2-5)

Uvedenie do listu Galaťanom

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Po dlhom programe venovanom modlitbe dnes začíname nový cyklus katechézy. Verím, že vďaka cyklu o modlitbe sme sa nám podarilo modliť o niečo lepšie, modliť sa o trošku viac. Dnes by som sa rád zamyslel nad niektorými témami, ktoré apoštol Pavol predkladá vo svojom Liste Galaťanom. Je to veľmi dôležitý list, povedal by som, že rozhodujúci, nielen pre lepšie spoznanie apoštola, ale predovšetkým pre zváženie niektorých tém, ktorým sa podrobne venuje, ukazujúc krásu evanjelia.
V tomto liste Pavol uvádza niekoľko životopisných odkazov, ktoré nám umožňujú spoznať jeho obrátenie a rozhodnutie dať svoj život do služby Ježiša Krista. Venuje sa tiež niektorým tematikám veľmi dôležitým pre vieru, ako je sloboda, milosť a kresťanský spôsob života, ktoré sú mimoriadne aktuálne, pretože sa dotýkajú mnohých aspektov života Cirkvi našej doby.  Je to list veľmi aktuálny. Zdá sa ako písaný pre naše časy.
Prvou črtou, ktorá vychádza na povrch v tomto liste, je veľké dielo evanjelizácie uskutočnené apoštolom, ktorý počas svojich misijných ciest najmenej dvakrát navštívil spoločenstvá v Galácii. Pavol sa obracia na kresťanov tohto územia. Nevieme presne, na ktorú zemepisnú oblasť sa to vzťahuje, ani s určitosťou nemôžeme povedať dátum, kedy napísal tento list. Vieme, že Galaťania boli starodávnym keltským obyvateľstvom, ktoré sa po mnohých peripetiách usadilo v tejto rozšírenej oblasti Anatólie, ktorá mala svoje hlavné mesto v Ancyre, čo je dnes  Ankara, hlavné mesto Turecka.
Pavol iba spomína, že kvôli chorobe bol prinútený zastaviť sa v tomto regióne (Gal 4,13). Svätý Lukáš v Skutkoch apoštolov nachádza duchovnejšiu motiváciu. Hovorí, že „prešli Frýgiou a oblasťou Galácie, pretože Duch Svätý im zabránil ohlasovať Slovo v provincii Ázia“ (Sk 16,6). Tieto dve skutočnosti nie sú v rozpore: skôr naznačujú, že cesta evanjelizácie nezávisí vždy od našej vôle a našich projektov, ale vyžaduje ochotu nechať sa tvárniť a ísť aj po cestách, ktoré sa nepredpokladali.
Medzi vami je jedna rodina, ktorá ma zdravila: hovoria, že sa musia naučiť lotyšsky a ešte neviem aký ďalší jazyk, pretože idú na misie do tých krajín. Duch Svätý vedie aj dnes mnohých misionárov, aby opustili svoju vlasť a išli do iných krajov konať misiu.
Čo však môžeme potvrdiť, je, že vo svojej neúnavnej evanjelizačnej práci dokázal apoštol Pavol založiť viacero malých spoločenstiev roztrúsených po celom regióne Galácie. Keď Pavol prišiel do nejakého mesta, do nejakej oblasti, nevytváral hneď veľkú katedrálu, nie. Vytváral malé komunity, ktoré sú kvasom našej dnešnej kresťanskej kultúry. Začínal vytváraním malých komunít. A tieto malé spoločenstvá postupne rástli a napredovali.
Aj dnes sa táto pastorálna metóda koná v každej z misijných oblastí. Dostal som minulý týždeň list od jedného misionára z Papuy Novej Guiney; hovorí, že káže evanjelium v pralese, ľuďom, ktorí ani len nevedia, kto je Ježiš Kristus. To je krásne! Začínajú sa vytvárať maličké komunity. Aj dnes je táto metóda evanjelizačnou metódou prvej evanjelizácie.
To, čo si musíme všimnúť, je pastoračná starostlivosť Pavla, ktorá je plná zápalu. On po založení týchto cirkví pobadá veľké nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje ich rast vo viere. Duchovný pastier je ako otec či mama, ktorí si hneď všimnú ohrozenia detí. Rastú a prichádzajú nebezpečenstvá. Ako to niekto povedal: „Prichádzajú dravci, aby plienili komunitu“. Infiltrovali sa totiž medzi nich niektorí kresťania pochádzajúci z judaizmu a prefíkane začali zasievať teórie, ktoré boli v rozpore s učením apoštola, dokonca až do takej miery, že ho začali očierňovať.
Začínajú ohľadom náuky: „toto nie, toto áno“, a potom očierňujú apoštola. Takto sa to deje odjakživa: obrať apoštola o autoritu. Ako vidieť, ide tu o starú praktiku, že sa ľudia pri niektorých príležitostiach prezentujú ako jediní vlastníci pravdy – ako tí, čo sú čistí – a snažia sa znevažovať prácu ostatných, a to aj očierňovaním.
Títo Pavlovi protivníci tvrdili, že aj pohania musia podstúpiť obriezku a žiť podľa pravidiel Mojžišovho zákona. Vracajú sa vzad k predošlému dodržiavaniu vecí, ktoré už boli prekonané evanjeliom. Galaťania by sa teda boli museli vzdať svojej kultúrnej identity, aby sa mohli podriadiť pravidlám, predpisom a zvykom typickým pre Židov. A nielen to. Títo odporcovia tvrdili, že Pavol nebol skutočným apoštolom, a preto nemal nijakú autoritu kázať evanjelium.
A koľkokrát badáme niečo takéto. Pomyslime na niektoré kresťanské spoločenstvo alebo niektorú diecézu: začína sa s historkami a potom sa použijú na diskreditáciu farského kňaza či biskupa. A práve toto je cesta Zlého, týchto ľudí, ktorí rozdeľujú, ktorí nevedia budovať. A v tomto liste Galaťanom vidíme tento proces. Galaťania sa ocitli v situácii krízy: Čo im bolo treba robiť? Počúvať a nasledovať to, čo im Pavol kázal, alebo dať za pravdu novým kazateľom, ktorí ho obviňovali?
Nie je ťažké predstaviť si stav neistoty, ktorý ovládol ich srdcia. Spoznanie Ježiša a viera v dielo spásy uskutočnené jeho smrťou a zmŕtvychvstaním boli pre nich skutočne začiatkom nového života, života slobody. Vydali sa na cestu, ktorá im umožnila byť konečne slobodnými, a to aj napriek tomu, že ich príbeh bol popretkávaný mnohými formami násilného otroctva, v neposlednom rade tou, ktorá ich podrobovala rímskemu cisárovi. Preto sa tvárou v tvár kritikám nových kazateľov cítili dezorientovaní a neistí v tom, ako sa majú správať: „Nuž kto má pravdu? Tento Pavol, alebo títo ľudia, ktorí teraz prichádzajú učiť iné veci? Komu dať za pravdu? Skrátka, v stávke bolo naozaj veľa!
Táto situácia nie je príliš vzdialená od skúsenosti, ktorú mnoho kresťanov zažíva v našej dobe. Ani dnes nie je núdza o kazateľov, ktorí, najmä prostredníctvom nových komunikačných prostriedkov, môžu znepokojovať komunity. Prezentujú sa nie tým, že by v prvom rade ohlasovali evanjelium Boha, ktorý miluje človeka v ukrižovanom a vzkriesenom Ježišovi, ale aby s nástojením opakovali ako doslova „strážcovia pravdy“ – sami sa tak nazývajú –, aký je ten najlepší spôsob ako byť kresťanom. A s rozhodnosťou tvrdia, že skutočným kresťanstvom je to, s ktorým sú spätí oni, kresťanstvo často stotožňované s istými formami minulosti, a že riešením dnešných kríz je návrat späť, aby sa nestratila pravosť viery. Aj dnes, tak ako vtedy, existuje skrátka pokušenie uzavrieť sa do určitých istôt získaných v tradíciách minulosti.
Ako sa však dá rozpoznať týchto ľudí? Napríklad jednou z čŕt spôsobu, akým postupujú, je strnulosť. Naproti kázaniu evanjeliu, ktoré nás oslobodzuje, robí nás radostnými, títo sú strnulí. Stále skostnatení: musí sa robiť to a to... Strnulosť je týmto ľuďom vlastná.
Nasledovať učenie apoštola Pavla v Liste Galaťanom nám pomôže pochopiť, ktorou cestou sa máme uberať. Tá, ktorú naznačil apoštol, je oslobodzujúca a stále nová cesta ukrižovaného a vzkrieseného Ježiša; je to cesta ohlasovania, ktoré sa uskutočňuje skrze pokoru a bratstvo - noví kazatelia nepoznajú, čo je pokora, čo je bratstvo -; je to cesta pokojnej a poslušnej dôvery - noví kazatelia nepoznajú tichosť ani poslušnosť. A táto cesta tichosti a poslušnosti napreduje v istote, že Duch Svätý pôsobí v každom období Cirkvi. V konečnom dôsledku, viera v Ducha Svätého prítomného v Cirkvi nás vedie vpred a zachráni nás.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)