«Pri

šli na pozemok, ktorý sa volá Getsemani, a povedal svojim učeníkom: „Sadnite si tu, kým sa pomodlím.“ […] Trocha poodišiel, padol na zem a modlil sa, aby ho, ak je možné, minula táto hodina. Hovoril: „Abba, Otče! Tebe je všetko možné. Vezmi odo mňa tento kalich. No nie čo ja chcem, ale čo ty.» (Mk 14,32-36)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Viac krát sme si v tomto cykle katechéz pripomínali, že modlitba je jednou z najzrejmejších charakteristík Ježišovho života: Ježiš sa modlieval, a modlieval sa veľa. Ježiš sa v priebehu svojho poslania ponára do modlitby, pretože dialóg s Otcom je žiarivým jadrom celej jeho existencie.
Evanjeliá svedčia o tom, ako sa Ježišova modlitba stala ešte intenzívnejšou i hutnejšou v hodinu jeho umučenia a smrti. Tieto vrcholiace udalosti jeho života tvoria ústredné jadro kresťanského kázania: posledné hodiny, ktoré prežíval Ježiš v Jeruzaleme, sú srdcom Evanjelia nielen preto, že si pre toto rozprávanie evanjelisti vyhradzujú proporcionálne viac priestoru, ale aj preto, že udalosť smrti a zmŕtvychvstania osvetľuje tak ako blesk zvyšok Ježišovho príbehu. Nebol filantropom, ktorý sa staral o ľudské utrpenia a choroby: bol a je oveľa viac. V ňom je nielen dobro: je to niečo viac, je to spása – a to nie je záchrana príležitostná, ktorá ma zachráni pred chorobou alebo chvíľou zúfalstva –, ale spása úplná, mesiášska, ktorá dáva dúfať v definitívne víťazstvo života nad smrťou.
V dňoch jeho poslednej Veľkej noci nachádzame teda Ježiša plne ponoreného do modlitby. Modlí sa dramatickým spôsobom v Getsemanskej záhrade – ako sme si to vypočuli – prepadnutý smrteľnou úzkosťou. Napriek tomu Ježiš sa práve v tej chvíli obracia k Bohu a nazýva ho „Abba“, Otče (porov. Mk 14,36). Toto slovo v aramejčine – v Ježišovom jazyku – vyjadruje intimitu, vyjadruje dôveru. Práve vtedy, keď Ježiš cíti, ako sa okolo neho zhlukujú temnoty, preniká nimi tým malým slovom: Abba, Otecko.
Ježiš sa modlí aj na kríži, temne zahalený mlčaním Boha. No napriek tomu sa na jeho perách rodí ešte raz slovo „Otče“. Je to tá najchrabrejšia modlitba, pretože Ježiš je na kríži absolútnym príhovorcom, orodovníkom: modlí sa za ostatných, modlí sa za všetkých, aj za tých, ktorí ho odsudzujú, bez toho, že by sa niekto postavil na jeho stranu, okrem jedného úbohého zločinca. Všetci boli proti nemu alebo ľahostajní, iba zločinec rozpoznáva tú moc. «Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia» (Lk 23,34). Na vrchole drámy, v ukrutnej bolesti duše i tela, sa Ježiš modlí slovami žalmov; spolu s chudobnými sveta, zvlášť s tými, ktorí sú všetkými zabudnutí, vyslovuje tragické slová žalmu 22: «Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?» (v. 2). Cítil opustenosť a modlil sa. Na kríži sa napĺňa dar Otca, ktorý ponúka lásku, čiže napĺňa sa naša spása. A znovu ho volá „Bože môj“, „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Takže v tých troch hodinách na kríži je kompletne všetko modlitbou.
Ježiš sa teda modlí v rozhodujúcich hodinách umučenia a smrti. A vzkriesením Otec túto modlitbu vyslyší. Ježišova modlitba je intenzívna, Ježišova modlitba je jedinečná a stáva sa aj vzorom našej modlitby. Ježiš sa modlil za všetkých, modlil sa aj za mňa, za každého z vás. Každý z nás môže povedať: „Ježiš sa na kríži modlil za mňa“. Modlil sa. Ježiš môže každému z nás povedať: „Modlil som sa za teba, pri Poslednej večeri i na dreve kríža“. Aj v tom najbolestnejšom z našich utrpení nikdy nie sme sami. Ježišova modlitba je s nami. „I teraz, otče, zatiaľ čo toto počúvame, Ježiš sa modlí za nás?“ Áno, neustáva v modlitbe, pretože jeho slovo nám pomáha napredovať. Nuž modlime sa a pamätajme, že on sa modlí za nás.
A toto sa mi zdá byť tým najkrajším na zapamätanie - toto je posledná katechéza cyklu o modlitbe -: pamätať na tú milosť, že my sa nielenže modlíme, ale sme aj takpovediac „zahrnutí modlitbou“, sme už prijatí do dialógu Ježiša s Otcom v spoločenstve Ducha Svätého. Ježiš sa modlí za mňa: každý z nás si toto môže zapísať do srdca: nesmieme na to zabudnúť. Ani v najhorších chvíľach. Sme už prijatí do dialógu Ježiša s Otcom v spoločenstve Ducha Svätého. Boli sme chcení v Ježišovi Kristovi, a tiež v hodine umučenia, smrti a zmŕtvychvstania bolo všetko obetované za nás. A tak v modlitbe a v živote nám nezostáva iné než mať odvahu, nádej, a s touto odvahou a nádejou mocne cítiť Ježišovu modlitbu a napredovať: nech je náš život vzdávaním slávy Bohu vo vedomí, že Ježiš sa za mňa modlí k Otcovi, že Ježiš sa modlí za mňa.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)