«[Bratia] dajte si pozor, aby sa nik nikomu neodplácal zlým za zlé, ale vždy sa usilujte o dobro medzi sebou i voči všetkým! Ustavične sa radujte! Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky, lebo to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás! Ducha neuhášajte, proroctvami nepohŕdajte!» 1 Sol 5,15-20

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V tejto predposlednej katechéze o modlitbe budeme hovoriť o vytrvalosti v modlitbe. Je to pozvanie, ba príkaz, ktorý k nám prichádza zo Svätého písma. Duchovná cesta Ruského pútnika sa začína, keď narazí na vetu svätého Pavla v Prvom liste Solúnčanom: «Bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky» (5,17-18). Slovo apoštola zasiahne toho človeka a on sa pýta, ako by bolo možné modliť sa bez prestania, keďže náš život je rozkúskovaný do toľkých rozličných chvíľ, ktoré nie vždy umožňujú sústredenie. Touto otázkou sa začína jeho skúmanie, ktoré ho vedie k objaveniu toho, čo sa nazýva modlitba srdca. Spočíva v opakovaní s vierou: „Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“.

„Pane Ježišu Kriste, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym!“. Jednoduchá, no veľmi pekná modlitba. Je to modlitba, ktorá sa kúsok po kúsku prispôsobuje rytmu dýchania a vinie sa celým dňom. Veď dych sa nikdy nezastaví, ani keď spíme; a modlitba je dychom života.
Ako je teda možné udržiavať sa stále v modlitbe? Katechizmus nám ponúka nádherné citáty prevzaté z dejín spirituality nástojace na potrebe nepretržitej modlitby, ktorá je stredobodom kresťanskej existencie. Uvediem niektoré z nich.
Mních Evagrius Ponticus tvrdí: «Nebolo nám prikázané neprestajne pracovať, bedliť a postiť sa, ale bez prestania sa modliť stanovil zákon» (KKC, 2742). Srdce v modlitbe. V kresťanskom živote teda existuje zapálenosť, ktorá sa nesmie vytratiť. Je to tak trochu ako ten posvätný oheň, ktorý bol udržiavaný v dávnych chrámoch, planúci bez prestania, a ktorý mali za úlohu udržiavať kňazi. Hľa: aj v nás musí byť posvätný oheň, ktorý neustále planie a ktorý nemôže nič uhasiť. Nie je to ľahké. No tak to má byť.
Svätý Ján Zlatoústy, ďalší duchovný pastier venujúci pozornosť konkrétnemu životu, kázal takto: «Aj človekovi, ktorý obchoduje alebo cestuje, je možné pozorne sa modliť; takisto je možné inému, ktorý sedí v dielni a zošíva kože, povzniesť ducha k Bohu: je možné sluhovi, ktorý nakupuje potraviny a pobehuje hore-dolu alebo posluhuje v kuchyni...» (KKC, 2743). Ide o kratučké modlitby: „Pane, zmiluj sa nado mnou“, „Pane, pomôž mi“. Takže, modlitba je akousi notovou osnovou, do ktorej vkladáme melódiu nášho života. Nie je v kontraste s každodennou činnosťou, nevstupuje do protikladu s mnohými drobnými povinnosťami a stretnutiami, ak je priestorom, kde každá činnosť nachádza svoj zmysel, dôvod a pokoj.
Iste, praktizovať tieto princípy nie je jednoduché. Otec a mama, zaneprázdnení tisíckami povinností, môžu cítiť nostalgiu za obdobím ich života, v ktorom bolo ľahké nájsť pravidelné chvíle a priestory na modlitbu. Potom deti, práca, záležitosti rodinného života, rodičia, ktorí starejú ... Človek má dojem, že sa ten kolobeh nikdy nekončí. Vtedy je dobré myslieť na to, že Boh, náš Otec, ktorý sa musí starať o celý vesmír, pamätá vždy na každého z nás. Takže aj my na neho musíme vždy pamätať!
Môžeme si tiež pripomenúť, že v kresťanskom mníšskom živote sa na prácu hľadelo vždy s veľkou úctou, a to nielen kvôli morálnej povinnosti postarať sa o seba a o ostatných, ale aj pre akýsi druh rovnováhy, vnútornej rovnováhy: pre človeka je riskantné rozvíjať záujmy, ktoré sú tak abstraktné, že môže napokon stratiť kontakt s realitou. Späté ruky mnícha majú mozole toho, kto sa zvykne chopiť lopaty a motyky. Keď v  Lukášovom evanjeliu (porov. 10, 38-42) Ježiš hovorí svätej Marte, že to jediné, čo je skutočne potrebné, je načúvať Bohu, vôbec nechce pohŕdať mnohými službami, ktoré vykonávala s toľkým nasadením.
V ľudskej bytosti je všetko „binárne, dvojčlenné“: naše telo je symetrické, máme dve ruky, dve oči, dve ruky... Aj práca a modlitba sa tak vzájomne dopĺňajú. Modlitba – ktorá je „dychom“ všetkého – zostáva životodarnou kulisou práce, a to aj vo chvíľach, keď nie je vyslovená. Je neľudským byť tak pohltený prácou, že si viac nenájdeme čas na modlitbu.
Zároveň nie je zdravou taká modlitba, ktorá by bola odcudzená, odtrhnutá od života. Modlitba, ktorá nás odvádza od konkrétnosti života, sa stáva spiritualizmom alebo horšie, bezduchým rituálom. Spomeňme si, že Ježiš potom, ako učeníkom ukázal svoju slávu na vrchu Tábor, nechcel predlžovať ten okamih extázy, ale zostúpil s nimi z hory a vrátil sa ku každodennému životu. Pretože tá skúsenosť mala zostať v ich srdciach ako svetlo a sila ich viery; mala byť aj svetlom a silou pre dni blízkej budúcnosti: pre dni Pánovho umučenia. Takto chvíle venované zotrvávaniu s Bohom oživujú vieru, ktorá nám pomáha v konkrétnosti života, a viera potom zas živí modlitbu, bez prestania. V takomto kolobehu prúdiacom medzi vierou, životom a modlitbou sa udržiava ten plameň kresťanskej lásky, ktorý Boh očakáva od každého z nás.
A zopakujme tú jednoduchú modlitbu, ktorú je veľmi dobré opakovať v priebehu dňa, všetci spolu: „Pane Ježišu, Syn Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym“. Hovoriť si túto modlitbu nepretržite ti pomôže zjednotiť sa s Ježišom. Ďakujem.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)