«Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka» Lk 21,34-36

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Sledujúc línie katechizmu budeme sa v tejto katechéze zaoberať prežívanou skúsenosťou modlitby, pričom sa pokúsime ukázať niektoré veľmi časté ťažkosti, ktoré je potrebné identifikovať a prekonať. Modliť sa nie je jednoduché: je tu veľa ťažkostí, ktoré pri modlení sa prichádzajú. Je potrebné ich poznať, pomenovať a prekonať.
Prvý problém, ktorý je prítomný u toho, kto sa modlí, je roztržitosť (porov. KKC, 2729). Začneš sa modliť a potom myseľ cestuje, obíde celý svet; tvoje srdce je tam, tvoja myseľ je onam... - rozptýlenie od modlitby. Modlitba často koexistuje s roztržitosťou. Ľudská myseľ len s námahou dlhšie zotrvá pri jedinej myšlienke.

Všetci zažívame tento neustály vír obrazov a predstáv v ustavičnom pohybe, ktorý nás sprevádza aj počas spánku. A všetci vieme, že nie je dobré nechať sa viesť týmto neusporiadaným sklonom.

Boj o nadobudnutie a udržanie si sústredenosti sa netýka len modlitby. Ak sa nedosiahne dostatočný stupeň koncentrácie, nedá sa s úžitkom študovať a nedá sa ani dobre pracovať. Športovci vedia, že v súťažiach sa nevyhráva iba fyzickou prípravou, ale aj disciplínou mysle: najmä schopnosťou byť sústredení a udržiavať si túto pozornosť.

Roztržitosti nie sú vecou viny, ale je potrebné s nimi bojovať. V dedičstve našej viery je jedna cnosť, na ktorú sa často zabúda, ale ktorá je veľmi prítomná v evanjeliu. Nazýva sa „bdelosť“. A Ježiš to hovorí veľa krát: „Bdejte. Modlite sa“. Katechizmus to výslovne spomína v náuke o modlitbe (porov. KKC, 2730). Ježiš často prízvukuje učeníkom povinnosť triezveho života, vedeného myšlienkou, že sa skôr či neskôr vráti, tak ako ženích zo svadby alebo pán z cesty. Avšak nepoznajúc deň a čas jeho návratu, všetky minúty nášho života sú vzácne a nemajú sa nám stratiť v roztržitostiach.
V okamihu, ktorý nepoznáme, zaznie hlas nášho Pána: v ten deň budú blahoslavení tí sluhovia, ktorých nájde pracovitých, stále sústredených na to, na čom skutočne záleží. Nerozptyľovali sa púšťaním sa za čímkoľvek, čo upúta ich myseľ, ale snažili sa kráčať správnou cestou, konajúc dobro a plniac si svoje povinnosti. Roztržitosť je toto: keď sa predstavivosť rozbehne, roztočí sa, lieta dokola... Svätá Terézia túto blúdiacu predstavivosť uprostred modlitby nazýva „domácim bláznom“: je to ako nejaký blázon, čo ťa ťahá lietať dokola... Musíme ju pozorne zastaviť a dostať do klietky.
Samostatnú debatu si zaslúži čas suchopárnosti. Katechizmus to opisuje takto: «[...] srdce sa cíti opustené, bez záľuby v myšlienkach, spomienkach a citoch, a to aj duchovných. Je to chvíľa čistej viery, ktorá zostáva verne s Ježišom v smrteľnej úzkosti a v hrobe» (č. 2731). Suchopárnosť nám dáva myslieť Veľký piatok, na noc a celý deň Bielej soboty: Ježiša niet, je v hrobe; Ježiš je mŕtvy: sme sami. A toto je myšlienkové podhubie suchopárnosti. Často nevieme, aké sú dôvody suchopárnosti: môže závisieť od nás samých, ale aj od Boha, ktorý dovolí isté situácie vonkajšieho či vnútorného života. Alebo niekedy to môže byť bolenie hlavy alebo podráždený žlčník, ktorý ti bráni vstúpiť do modlitby. Často dobre nepoznáme dôvody.
Duchovní učitelia opisujú skúsenosť viery ako neustále striedanie časov útechy a neútechy; chvíľ, v ktorých je všetko jednoduché, zatiaľ čo iné sú poznačené veľkou ťažobou. Koľkokrát, keď stretneme priateľa, povieme: „Ako sa máš?“ – „Dnes je to biedne“. Veľa krát sme „skleslí“, teda nič nepociťujeme, nemáme útechu, nezvládame to. Sú to tie šedé dni... a je ich veľa v živote! Ale nebezpečenstvo je mať šedé srdce. Toto je to hrozné: so šedým srdcom sa nedá modliť, nedá sa pocítiť útecha! A nedá sa napredovať v duchovnej suchopárnosti so šedým srdcom. Srdce musí byť otvorené a rozjasnené, aby doň vstúpilo svetlo Pána. A ak nevstupuje, je potrebné naň čakať s nádejou. Ale neuzatvoriť ho v šedosti.
A potom je tu ešte iná vec, duchovná znechutenosť, ďalšia chyba, ďalšia neresť, ktorá je tým opravdivým pokušením proti modlitbe, a všeobecnejšie aj proti kresťanskému životu. Znechutenosť je «forma depresie zavinená ochabnutím v askéze, poklesom bedlivosti a nedbanlivosťou srdca» (KKC, 2733). Je jednou zo siedmych „hlavných nerestí“, pretože živená domýšľavosťou môže viesť k smrti duše.
Ako teda konať v tomto slede nadšenia a malomyseľnosti? Je potrebné sa naučiť stále kráčať. Skutočný pokrok duchovného života nie je v rozmnožovaní extáz, ale v tom, že dokážeme vytrvať v ťažkých časoch. Kráčaj, kráčaj, kráčaj... a ak si unavený, zastav sa trošku a znovu kráčaj. Ale s vytrvalosťou. Pripomeňme si to podobenstvo sv. Františka o dokonalej radosti: nie v nekonečnom pršaní šťastia z neba sa meria skvelosť brata, ale v ustavičnom kráčaní, aj keď sme neuznaní, aj keď sa s nami zle zaobchádza, aj keď všetko stratilo chuť začiatkov.
Všetci svätí prešli týmto „tmavým údolím“, a nepohoršujme sa, keď pri čítaní ich denníkov nachádzame referovanie o večeroch vyprahnutej modlitby, prežitej bez chuti. Je potrebné naučiť sa povedať: „Aj keď sa zdá, že Ty, môj Bože, robíš všetko pre to, aby som prestal v Teba veriť, ja ťa však naopak neustanem prosiť“. Veriaci nikdy nevypnú v modlitbe! Tá sa niekedy môže podobať aj modlitbe Jóba, ktorý neprijíma to, aby s ním Boh nakladal nespravodlivo, protestuje a volá ho k súdu. Ale veľa krát aj protestovanie zoči-voči Bohu je spôsob modlitby, alebo ako hovorila tá stará žena, „aj pohnevať sa s Bohom je tiež spôsob modlitby“, pretože  koľko krát sa syn pohnevá s otcom: ide tu svojím spôsobom o vzťah s otcom; uznáva ho za otca tým, že sa nahnevá...
A aj my, ktorí sme oveľa menej svätí a trpezliví než Jób, vieme, že napokon, na konci toho času neútechy, v ktorej sme k nebu dvíhali nemé výkriky a toľké otázky „prečo?“, Boh nám odpovie. Nezabudnime na tú modlitbu „Prečo?“: je to modlitba na spôsob ako to robia deti, keď začínajú nechápať veciam a psychológovia to nazývajú „obdobie prečo“, pretože deti sa pýtajú otca: „Otecko, prečo...? Otecko, prečo?... Otecko, prečo?...“ Ale dávajme pozor: dieťa nepočúva odpoveď otca. Otec začne odpovedať, a dieťa príde s ďalším „prečo“.  Chce iba pritiahnuť pohľad otca na seba.
A keď sa my tak trochu nahneváme na Boha a začneme hovoriť „prečo“, priťahujeme srdce nášho Otca k našej biede, k našej ťažkosti, k nášmu životu. Nuž majte odvahu povedať Bohu: „Ale prečo...?“ Lebo neraz trošku nahnevania sa urobí dobre, pretože prebudí tento vzťah syna k Otcovi, dcéry k Otcovi, ktorý máme mať s Bohom. A aj naše najtvrdšie a najhorkejšie vyjadrenia on zozbiera s otcovskou láskou, a zváži ich ako akt viery, ako modlitbu.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)