Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel zastaviť nad súvislosťou medzi modlitbou a spoločenstvom svätých. Totiž keď sa modlíme, nikdy to nerobíme sami: aj keď si to neuvedomujeme, sme ponorení do majestátnej rieky orodovaní, ktorá nás predchádza a ktorá pokračuje i po nás.
V modlitbách, ktoré nachádzame v Biblii, a ktoré často zaznievajú v liturgii, je stopa dávnych príbehov, podivuhodných oslobodení, deportácií i smutných vyhnanstiev, dojímavých návratov, chvál pri pohľade na nádhery stvorenstva... A takto sa tieto hlasy odovzdávajú z generácie na generáciu, v neustálom prelínaní sa medzi osobnou skúsenosťou a skúsenosťou národa a ľudstva, do ktorého patríme. Nikto sa nemôže oddeliť od vlastného príbehu, od dejín vlastného národa, toto dedičstvo si vždy nesieme v našich návykoch a aj v modlitbe.
V modlitbe chvál, obzvlášť v tej, ktorá prýšti zo srdca maličkých a pokorných, je niečo z ozveny spevu Magnificat, ktorý Mária predniesla Bohu pred svojou príbuznou Alžbetou; alebo zo zvolania starého Simeona, ktorý keď vzal Ježiška do náručia, povedal: «Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova» (Lk 2,29).
Modlitby sa ako dobro neustále šíria, aj bez odkazov na „sociálnych sieťach“: z nemocničných chodieb, z chvíľ veselých stretnutí ako aj z chvíľ, v ktorých sa v tichu trpí... Bolesť každého je bolesťou všetkých, a šťastie jedného sa vlieva do duše ostatných. Bolesť a šťastie sú súčasťou jediného príbehu: sú to príbehy, ktoré sa stávajú dejinami vlastného života. Tie dejiny sa nám vybavujú vlastnými slovami, ale skúsenosť je rovnaká.
Modlitby sa rodia stále: zakaždým, keď zopneme ruky a otvoríme srdce Bohu, nachádzame sa v spoločenstve svätých, tých bezmenných i tých verejne uznaných, ktorí sa modlia s nami a orodujú za nás ako starší bratia a sestry, ktorí už prešli tým istým životným dobrodružstvom ako my. V Cirkvi niet smútku, ktorý by zostal osamotený, niet slzy, ktorá by zostala v zabudnutí, pretože všetko dýcha a čerpá z jednej spoločnej milosti.
Nie je náhoda, že v starobylých cirkvách sa pochovávalo práve v záhrade okolo posvätnej budovy, ako na vyjadrenie toho, že na každej Eucharistii sa nejakým spôsobom zúčastňuje zástup tých, ktorí nás predišli. Sú to naši rodičia a starí rodičia, naši krstní otcovia a krstné mamy, sú to katechéti a iní vychovávatelia... Táto odovzdávaná viera, ktorú sme i my prijali: spolu s vierou sa odovzdáva aj spôsob modlitby.   
Svätí sú ešte stále tu, nie ďaleko od nás; a ich znázornenia v kostoloch evokujú ten „oblak svedkov“, ktorý nás vždy obkolesuje (porov. Hebr. 12,1). Počuli sme na začiatku biblický úryvok z Listu Hebrejom. Sú svedkami, ktorým sa neklaniame – my sa samozrejme týmto svätým neklaniame –, ale si ich ctíme, a ktorí nás tisícorakými spôsobmi odkazujú na Ježiša Krista, jediného Pána a Prostredníka medzi Bohom a človekom.
Taký svätý, ktorý by ťa neodkazoval  na Ježiša Krista, nie je ani svätým, ani kresťanom. Svätý ti pripomína Ježiša Krista, pretože prešiel cestou života ako kresťan. Svätí nám pripomínajú, že aj náš život, hoci slabý a poznačený hriechom, sa môže rozvinúť do svätosti. V evanjeliách čítame, že prvým „kanonizovaným“ svätcom bol jeden z lotrov a bol „kanonizovaný“ nie pápežom, ale samým Ježišom.
Svätosť je cesta života, stretnutie sa s Ježišom, či už je dlhá alebo krátka, alebo len na okamžik, ale vždy je svedectvom. Svätec, to je svedectvo muža či ženy, niekoho, kto sa stretol s Ježišom a nasledoval ho. Nikdy nie je prineskoro na obrátenie sa k Pánovi, ktorý je dobrý a veľký v láske (porov. Ž 103,8).
Katechizmus vysvetľuje, že svätí «kontemplujú Boha, chvália ho a neprestávajú sa starať o tých, ktorých zanechali na zemi. […] Ich orodovanie je ich najvyššou službou Božiemu plánu. Môžeme a máme ich prosiť, aby sa prihovárali za nás a za celý svet» (KKC, 2683). V Kristovi je tajomná solidarita medzi tými, čo už prešli do iného života a nami, pútnikmi v tomto živote: naši drahí zosnulí sa z neba o nás ďalej starajú. Oni sa modlia sa za nás a my sa modlíme za nich, a my sa modlíme spolu s nimi.
Toto spojenie modlitby medzi nami a svätými, čiže medzi nami a ľuďmi, ktorí došli do plnosti života, toto spojenie v modlitbe zakusujeme už tu, v pozemskom živote: modlíme sa jedni za druhých, prosíme o modlitbu i venujeme modlitbu... Prvý spôsob modlitby za niekoho je hovoriť Bohu o ňom alebo o nej. Ak toto robíme pravidelne, každý deň, naše srdce sa neuzavrie, zostane otvorené bratom.
Modliť sa za druhých je prvý spôsob ako ich milovať a núti nás to ku konkrétnej blízkosti. Aj vo chvíľach sporov, spôsob ako rozuzliť konflikt, zmäkčiť ho, je modliť sa za osobu, s ktorou mám spor. A niečo sa s modlitbou zmení. Prvé, čo sa zmení, je moje srdce, môj postoj. Pán to zmení, aby umožnil stretnutie, nové stretnutie na vyhnutie sa tomu, že by sa spor stal vojnou bez konca.
Prvý spôsob ako čeliť úzkostnému času je poprosiť bratov, predovšetkým svätých, aby sa za nás modlili. Meno, ktoré nám bolo dané pri krste, nie je nejakou nálepkou alebo ozdobou! Je to zvyčajne meno Panny Márie, nejakého svätca alebo svätice, ktorí čakajú len na to, aby nám „podali ruku“ a v našom živote nám pomohli získať od Boha milosti, ktoré najviac potrebujeme.
Ak v našom živote skúšky nepresiahli vrchol, ak sme ešte schopní vytrvať, ak napriek všetkému napredujeme s dôverou, možno skôr než výsledkom našich zásluh je to vďaka príhovoru toľkých svätých, niektorých v nebi, iných putujúcich ako my na zemi, ktorí nás ochránili a sprevádzali, pretože všetci vieme, že tu na zemi sú svätí ľudia, muži a ženy, ktorí žijú vo svätosti. Oni to nevedia, ani my to nevieme, ale existujú svätí, svätí v každodennosti, skrytí svätí alebo ako ja rád hovorím, „svätí od vedľajších dverí“, tí, ktorých život sa odvíja spolu s nami, ktorí s nami pracujú, a vedú život svätosti.
Nech je teda požehnaný Ježiš Kristus, jediný Spasiteľ sveta, spolu s týmto nesmiernym výkvetom svätcov a svätíc, ktorí obývajú zem, a ktorí svoj život urobili chválou Boha. Pretože – ako hovorieval sv. Bazil – «pre Ducha Svätého je svätec obzvlášť vhodným príbytkom, pretože sa ponúka, aby prebýval s Bohom a nazýva sa jeho chrámom» (Liber de Spiritu Sancto, 26, 62: PG 32, 184A; porov. KKC, 2684).
(Preklad: Slovenská redakcia VR)