Láska silnejšia ako smrť                                                Veľká noc B

(Jn 20, 1 - 9)

Láska by nemohla odovzdať život do rúk smrti, keby nebola silnejšia ako smrť. Veľkonočné ráno nám zjavuje tento druhý rozmer sily lásky. Je silnejšia ako život, lebo môže život položiť za tých, ktorých miluje a je silnejšia ako smrť, lebo môže z jej rúk vyňať človeka a darovať mu nový ešte dokonalejší

Zázrak Veľkonočnej nedele je zázrak lásky. Vyvádza Ježiša z krajiny zomrelých, premieňa Jeho Telo a uvádza do nového rozmeru života, do sveta čistej Lásky.

Skôr, ako ľudia natoľko zmúdrejú, že uvidia potrebu využitia tejto jedinej tvorivej energie, je potrebné, aby každý, kto miluje život, sám urobil všetko, čo môže, aby zdokonalil lásku svojho srdca. Keď využije túto energiu, nielen premení svoj život, ale do krajiny smrti vojde s dôverou, že je to nutný prechod do sveta čistej lásky. Večnosť, to je svet, v ktorom bude možné využiť energiu lásky úplne. Akí úbohí sú ľudia, ktorí nevidia silu lásky, ktorú zjavil Kristus na Veľký piatok a na Veľkonočnú nedeľu?! Aký tesný a temný je ich svet, uzatvorený pečaťou smrti, ktorú nedokážu prelomiť?!

Aký chudobný je človek, ktorý hľadá pramene energie hlboko v zemi, vysoko vo vesmíre a nevidí ju vo svojom srdci?! Jedine láska dokáže tvoriť a zvíťaziť nad smrťou.

V hodine Ježišovej smrti bolo pod krížom len niekoľko žien, medzi nimi Mária z Magdaly, teda Magdaléna, a milovaný učeník (porov. Jn 19,25-27).

Kto je Mária Magdaléna? Žena so zničenou minulosťou, oslobodená od „siedmich zlých duchov“ (Lk 8,2) práve vďaka stretnutiu s Ježišom, ktorý pre ňu znamenal obnovenie možnosti komunikácie a začiatok nového života. Bez odkladu potom Ježiša nasledovala ako jeho učeníčka, čo bolo proti všetkým židovským zvyklostiam, teda škandál... Evanjeliá nám o tomto neobvyklom nasledovaní nič viac nehovoria. Existuje tradícia, ktorá stotožňuje Magdalénu s prostitútkou, ktorá umývala Ježišove nohy vlastnými slzami a utierala ich svojimi vlasmi (porov. Lk 7,37-38), s tou, ktorej „boli odpustené mnohé hriechy, pretože mnoho milovala“ (porov. Lk 7,47).

Je to práve ona, kto sa vráti k hrobu, zatiaľ čo tma doteraz leží nad krajinou a predovšetkým zahaľuje aj jej srdce. Ide sa pozrieť na hrob? Pomazať vonnými masťami Ježišovu mŕtvolu? Štvrté evanjelium o jej úmysloch mlčí a zároveň dáva vyniknúť hĺbke pohnútok jej konania: ide ku hrobu, pretože sa nemôže zmieriť s myšlienkou, že ten, ktorého toľko milovala, odišiel. A tu na ňu čaká ohromujúca novina: Mária „videla, že kameň je od hrobu odvalený“. Jej reakcia je bezprostredná: „Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ (Jn 20,2). Slová, ktoré mohli vyznieť aj ako halucinácia (porov. Lk 24,11), slová ťažko uveriteľné a pritom tak nabité láskou, že si vynútia ďalší beh, tentoraz Petra a milovaného učeníka k hrobu.

A aj v tomto prípade je to záležitosť lásky. Potom, čo dobehli k hrobu, sa obaja učeníci vracajú bez slov domov (porov. Jn 20,10). Peter, hoci videl šatku aj plátno, pravdepodobne podivuhodnú udalosť nepochopil. Ale pre milovaného učeníka sa veci majú inak: „Potom vstúpil aj ten druhý učeník, ktorý prišiel k hrobu prvý, videl a uveril“ ( Jn 20,8). Stojíme pred doslovným naplnením Ježišovho prísľubu: „Kto ma miluje, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého“ (Jn 14,21). Áno, je pravda, že „viera je z počúvania“ (porov. Rim 10,17), ale tu chápeme aj to, že sa rodí z lásky. Iba láska k Ježišovi umožňuje pochopiť hĺbku Písma a porozumieť pri prázdnom hrobe, že Kristus vstal z mŕtvych.

Tu sa dnešné evanjelium uzatvára, ale my sa môžeme ešte v krátkosti venovať príbehu Márie. Nájdeme ju „pri hrobe“ (Jn 20,11) plačúcu a vytrvalo hľadajúcu Ježišovo mŕtve telo. Je to tvrdohlavá láska a možno pomýlené hľadanie, ale to všetko „prinúti“ Zmŕtvychvstalého, aby sa dal spoznať jediným slovom: „Mária!“ Hlas, ktorý jej vrátil život, je hlasom toho, ktorý teraz vstal z mŕtvych a žije naveky. Mária sa mu vrhne k nohám a zvolá: „Rabbuni, Majster!“ (Jn 20,16), a potom konečne uteká oznámiť vzkriesenie učeníkom. Ona je „apoštolkou apoštolov“, ako to potvrdzuje veľká tradícia Cirkvi...

To bol prvý veľkonočný sviatok, ale Máriina radostná správa a pohľad viery milovaného učeníka idú naprieč storočiami; ešte aj dnes totiž zaznieva pre celé ľudstvo slovo radostnej zvesti: „Boh vzkriesil Ježiša z mŕtvych“ (porov. Sk 2,24), život je silnejší než smrť, láska je silnejšia ako smrť (porov. Pies 8,6)!

Spracované podľa: Enzo Bianchi, Hlásej slovo