«Vtedy sa vrátili do Jeruzalema z hory, ktorá sa volá Olivová a je blízko Jeruzalema, vzdialená toľko, koľko je dovolené prejsť v sobotu. Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.» (Sk 1,12-14)

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes je katechéza zameraná na modlitbu spolu s Máriou, a sme práve deň pred slávnosťou Zvestovania Pána. Vieme, že smerodajnou cestou kresťanskej modlitby je Ježišova ľudskosť. Tá dôvera, ktorá je pre kresťanskú modlitbu typická, by totiž bola bez významu, keby sa Slovo nestalo telom, darujúc nám v Duchu Svätom svoj synovský vzťah s Otcom. Vypočuli sme si zo Svätého písma o tom zhromaždení apoštolov, nábožných žien a Márie, modliacich sa po Ježišovom nanebovstúpení. Je to prvá kresťanská komunita, ktorá očakávala Ježišov dar, Ježišov prísľub.

Kristus je Prostredník, je tým mostom, skrze ktorý ideme, keď sa obraciame na Otca (porov. Katechizmus Katolíckej Cirkvi, 2674). Je jediným Vykupiteľom: nie sú žiadni spoluvykupitelia s Kristom. Je prostredníkom par-exellance; Prostredník, to je on. Každá modlitba, ktorú pozdvihujeme k Bohu je skrze Krista, s Kristom a v Kristovi a uskutočňuje sa vďaka jeho príhovoru. Duch Svätý rozširuje Kristovo sprostredkovanie na každý čas a každé miesto: niet iného mena, v ktorom môžeme byť spasení (porov. Sk 4,12). Ježiš Kristus: jediný Prostredník medzi Bohom a ľuďmi.

Z jedinečného Kristovho sprostredkovania nadobúdajú zmysel a hodnotu iné odvolávky, ktoré kresťan nachádza pre svoju modlitbu a nábožnosť, z nich všetkých je na prvom mieste odkaz na Pannu Máriu, Ježišovu Matku.

Ona zaujíma v kresťanskom živote, a teda aj v modlitbe, privilegované miesto, pretože je Ježišovou Matkou. Východné cirkvi ju často zobrazovali ako Hodigitriu (z gr.) - tú, čo „ukazuje cestu“, čiže Syna, Ježiša Krista. Prichádza mi na um starobylé zobrazenie Hodigitrie v katedrále v Bari. Je jednoduché: Madona, ukazujúca Ježiša, nahého. Neskôr mu dali košieľku, aby tú nahotu zakryli, ale pravdou je, že Kristus je vyobrazený nahý, na znak toho, že to on, človek narodený z Márie, je Prostredníkom. A ona ukazuje Prostredníka: ona je Hodigitriou.

V kresťanskej ikonografii je jej prítomnosť všade, a niekedy vo veľkej vznešenosti, ale vždy vo vzťahu k Synovi a v jeho službe. Jej ruky, jej oči, jej postoj sú živým „katechizmom“ a vždy označujú to kľúčové, to, čo je stredom: Ježiša. Mária je celkom obrátená na neho (porov. KKC, 2674). Až do tej miery, že môžeme povedať, že je viac učeníčkou než Matkou. Na znak toho Mária na svadbe v Káne hovorí: „Urobte, to, čo vám on povie“. Vždy ukazuje Krista. Je jeho prvou učeníčkou.

Toto je úloha, ktorú Mária zastáva po celý svoj pozemský život, a zachováva si ju navždy: byť pokornou služobnicou Pána, nič viac. V istom momente sa v Evanjeliách zdá, že sa takmer vytratí; no vracia sa v kľúčových chvíľach, ako v Káne, keď Syn, vďaka jej starostlivému zásahu, vykonal prvé „znamenie“ (porov. Jn 2,1-12), a potom na Golgote, pod krížom.

Ježiš rozšíril Máriino materstvo na celú Cirkev, keď jej zveril milovaného učeníka, krátko pred tým, ako zomrel na kríži. Od tej chvíle sa nachádzame všetci pod jej plášťom, ako je to vidieť na určitých stredovekých freskách a obrazoch. Aj prvá  latinská antifóna – Sub tuum praesidium confugimus, sancta Dei Genitrix (Pod tvoju ochranu sa utiekame, svätá Božia Rodička): je to Madona, ktorá nás všetkých kryje ako Matka, ktorej nás Ježiš zveril; ale ako Matka, nie ako bohyňa, nie ako spoluvykupiteľka: ako Matka.

Je pravda, že kresťanská zbožnosť jej vždy dáva krásne tituly, ako syn mame: toľké krásne veci hovorí syn mame, ktorú má rád! Ale dajme pozor: tie krásne veci, ktoré Cirkev a svätí hovoria o Márii, nič neuberajú z vykupiteľskej jedinečnosti Krista. On je jediný Vykupiteľ. 

Sú to vyjadrenia lásky ako od syna voči mame – niekedy i zveličené. Ale láska, a to vieme, nám vždy dáva veci zveličiť, ale s láskou.

A takto sme sa začali k nej modliť s niektorými vyjadreniami určenými priamo jej, prítomnými v Evanjeliách: „milosti plná“, „požehnaná medzi ženami“ (porov. KKC, 2676 nasl.). V modlitbe Zdravas‘, Mária zakrátko dostalo miesto i titulovanie Theotokos, „Matka Božia“, schválené Efezským koncilom. A obdobne ako je to v Otčenáši, po chvále pridávame prosbu: prosíme Matku, aby sa modlila za nás hriešnikov, aby sa prihovárala so svojou nežnosťou, „teraz a v hodinu našej smrti“. Teraz, v konkrétnych situáciách života, i v konečnej chvíli, aby nás sprevádzala – ako Matka, ako prvá učeníčka – v prechode do života večného.

Mária je stále prítomná pri posteli svojich detí, ktoré odchádzajú z tohto sveta. Ak sa niekto cíti sám a opustený, ona je Matka, je nablízku, ako bola po boku svojho Syna, keď ho všetci opustili.

Mária bola a je prítomná v dňoch pandémie, blízko ľuďom, ktorí, žiaľ, ukončili svoju pozemskú púť v podmienkach izolácie, bez útechy blízkosti svojich drahých. Mária je vždy tam, po našom boku, so svojou materskou nehou.

Modlitby, ktorými sa na ňu obraciame, nie sú márne. Žena toho „áno“, ktorým s ochotou prijala anjelovo pozvanie, odpovedá aj na naše prosby, počúva naše hlasy, aj tie, ktoré zostávajú uzavreté v srdci, ktoré nemajú silu vyjsť, ale ktoré Boh pozná lepšie ako my sami. Načúva im ako Matka.

Tak ako každá dobrá matka, a ešte viac, nás Mária obraňuje v nebezpečenstvách, je o nás ustarostená, keď sa zamotávame do našich vecí a strácame smer cesty, a keď ohrozujeme nielen naše zdravie, ale i našu spásu. Mária je tam, aby sa za nás modlila, modlila sa za tých, ktorí sa nemodlia. Aby sa modlila s nami. Prečo? Pretože je našou Matkou.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)