„[Ježiš povedal svojim učeníkom:] «Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, lebo ho nevidí, ani nepozná. Vy ho poznáte, veď ostáva u vás a bude vo vás. […] Toto som vám povedal, kým som ešte u vás. Ale Tešiteľ, Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, naučí vás všetko a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.»“ Jn 14,15-17.25-26

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes si skompletizujeme katechézu o modlitbe ako vzťahu s Najsvätejšou Trojicou, a to zvlášť s Duchom Svätým.

Prvým darom každej kresťanskej existencie je Duch Svätý. Nie je jedným z mnohých darov, ale je Darom základným. Duch je darom, ktorý Ježiš sľúbil, že nám ho pošle. Bez Ducha nie je vzťahu s Kristom a s Otcom. Pretože Duch otvára naše srdce prítomnosti Boha a priťahuje ho v tomto „víre“ lásky, ktorou je srdce samotného Boha. My nie sme iba hosťami a pútnikmi na ceste po tejto zemi, sme tiež hosťami a pútnikmi v tajomstve Najsvätejšej Trojice. Sme ako Abrahám, ktorý v deň, keď prijal troch pocestných pod vlastnou strechou, stretol Boha.

Ak môžeme v pravde vzývať Boha menom „Abba – Otec“, je to preto, že v nás prebýva Duch Svätý; je to On, ktorý nás v hĺbke premieňa a dáva nám zakúsiť dojímavú radosť z toho, že sme milovaní Bohom ako skutočné deti. Všetku duchovnú prácu v našom vnútri smerom k Bohu robí Duch Svätý, tento dar. Pracuje v nás, aby s Ježišom viedol náš kresťanský svet vpred k Otcovi.

Katechizmus ohľadom tohto hovorí: «Vždy, keď sa začíname modliť k Ježišovi, Duch Svätý nás priťahuje na cestu modlitby svojou predchádzajúcou milosťou. Keďže nás učí modliť sa, pripomínajúc nám Krista, ako by sme sa nemali modliť aj k nemu samému? Preto nás Cirkev povzbudzuje, aby sme každý deň vzývali Ducha Svätého, najmä na začiatku a na konci každej dôležitej činnosti» (KKC, 2670).

Hľa, aké je dielo Ducha v nás. On nám „pripomína“ Ježiša a sprítomňuje ho v nás – môžeme povedať, že je našou trojičnou pamäťou, je pripomienkou Boha v nás – a sprítomňuje ho v Ježišovi, aby sa nestal osobou z minulosti: čiže Duch prináša prítomnosť Ježiša do nášho vedomia.

Ak by bol Kristus iba ďaleko v čase, boli by sme osamotení a opustení vo svete. Áno, pripomenuli by sme si Ježiša tam, ďaleko, ale je to Duch, ktorý ho prináša, teraz, v tomto čase do nášho srdca. Však v Duchu Svätom je všetko oživené: kresťanom v každom čase a mieste je otvorená možnosť stretnúť Krista.

Je otvorená možnosť stretnúť Krista nie iba ako na historickú osobu. Nie: On priťahuje Krista do našich sŕdc, je to Duch, ktorý nám dáva stretnúť sa s Kristom. On nie je vzdialený, Duch je s nami: Ježiš stále učí svojich učeníkov ako premeniť ich srdcia, ako to robil s Petrom, Pavlom, s Máriou z Magdaly, so všetkými apoštolmi. Ale prečo je Ježiš prítomný? Pretože je to Duch, ktorý ho privádza k nám.

Je to skúsenosť, ktorú prežívali mnohí modliaci sa: muži a ženy, ktorých Duch Svätý formoval podľa Kristovej „miery“ v milosrdenstve, v službe, v modlitbe, v katechézach... Je milosťou môcť stretnúť takýchto ľudí: uvedomíme si, že v nich pulzuje iný život, ich pohľad pozerá „ponad“.

Nemyslime iba na mníchov, na pustovníkov; nachádzajú sa aj medzi obyčajnými ľuďmi, ľuďmi, ľuďmi, ktorí utkávali ten dlhý príbeh dialógu s Bohom, neraz vnútorným bojom, ktorý očisťuje vieru. Títo pokorní svedkovia hľadali Boha v evanjeliu, v prijatej a adorovanej Eucharistii, v tvári brata v ťažkosti, a chránia jeho prítomnosť ako tajomný oheň.

Prvou úlohou kresťanov je práve udržovanie živého tohto ohňa, ktorý Ježiš priniesol na zem (porov. Lk 12,49), a čo je týmto ohňom? Je to láska, Božia láska, Duch Svätý. Bez ohňa Ducha vyhasnú proroctvá, smútok pošliape radosť, zvyk nahradí lásku, služba sa premení v otroctvo.

Prichádza tu na myseľ obraz zažatej lampy vedľa svätostánku, kde sa uchováva Eucharistia. Aj keď sa kostol vyprázdni a zvečerí sa, aj keď je kostol zatvorený, táto lampa ostáva zažatá, stále horí: nevidí ju nikto, napriek tomu horí pred Pánom. Takto je Duch v našom srdci stále prítomný ako tá lampa.

V Katechizme sa píše aj toto: «Duch Svätý, ktorého pomazanie preniká celú našu bytosť, je vnútorným učiteľom kresťanskej modlitby. Je tvorcom živej tradície modlitby. Nepochybne je toľko ciest modlitby, koľko je tých, čo sa modlia, ale ten istý Duch pôsobí vo všetkých a so všetkými. Práve v spoločenstve Ducha Svätého je kresťanská modlitba modlitbou v Cirkvi» (KKC, 2672).

Koľkokrát sa stane, že sa nemodlíme, nechce sa nám modliť alebo sa neraz modlíme ako papagáje ústami, ale srdce je ďaleko. 

Toto je čas, aby sme povedali Duchu: „Príď, príď Duchu Svätý, rozpáľ moje srdce. Príď a nauč ma modliť sa, nauč ma hľadieť na Otca, hľadieť na Syna. Nauč ma, aká je cesta viery. Nauč ma ako milovať a predovšetkým ma nauč mať postoj nádeje.“ Ide o neprestajné volanie Ducha, aby bol prítomný v našich životoch.

Je to teda Duch, ktorý píše dejiny Cirkvi a sveta. My sme otvorené strany, pripravené prijať jeho kaligrafický rukopis. A v každom z nás Duch tvorí originálne dielo, pretože nikdy nie je žiadny kresťan úplne totožný s iným. Na bezhraničnom poli svätosti jediný Boh, Najsvätejšia Trojica Lásky, dáva rozkvitnúť rôznosti svedkov: všetci rovnakí dôstojnosťou, ale tiež unikátni v kráse, ktorú chcel Duch vyžarovať v každom z tých, ktorých Božie milosrdenstvo učinilo jeho deťmi.

Nezabudnime, Duch je prítomný, je prítomný v nás. Načúvajme Duchu, zvolávajme Ducha – je to dar, dar, ktorý nám venoval Boh – a povedzme mu: „Duchu Svätý, neviem aká je tvoja tvár – toto nepoznáme – ale viem, že ty si sila, že si svetlo, že si schopný dať mi napredovať a naučiť ma ako sa modliť. Príď Duchu Svätý“. Toto je krásna modlitba: „Príď, Duchu Svätý“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR)